Šéfanalytik rezortu financií: Na banky a penzie sa malo ísť inak

Zmeny v daniach či výdavkoch štátu prezentujú vždy ministri či politickí lídri. Prvotné analýzy pre politikov však za minulej vlády vznikali v Inštitúte finančnej politiky na ministerstve financií. Šéf inštitútu Ján Tóth bol aj s ohľadom na sociálne dosahy za menší úsporný balíček, aký krajina zažila vlani. Úspory však považuje za úspech. Kriticky sa inštitút, naopak, staval k filozofi i sektorovej bankovej dane či valorizácii penzií o pevnú sumu.

Ján Tóth

Autor: Pravda

Zostávate v Inštitúte finančnej politiky na ministerstve financií aj po výmene vlády?
Bude to závisieť aj od nového ministra financií. Osobne som nemal v pláne byť na ministerstve do dôchodku, pretože môj primárny záujem popri makroekonomike sú finančné trhy a bankovníctvo.

Do akej miery dal minister Ivan Mikloš pri rozhodovaní na analýzy inštitútu, ktorý vediete?
Myslím si, že spolu so štátnym tajomníkom Tvaroškom to brali do úvahy vždy. My však, samozrejme, vôbec nerozhodujeme, len sa snažíme ponúknuť technokratický názor na základe znalostí modernej ekonomickej teórie a zahraničných skúseností. Politiku neberieme vôbec do úvahy, a teda náš názor prirodzene nutne nereprezentuje názor ministerstva. Samozrejme, výnimkou sú makroekonomické a daňové odhady. Som rád, že sa „politická kultúra“ takto ďalej posunula.

Čo bolo najväčším úspechom vlády za posledného 1,5 roka?
Deficit sa znížil o štyri percentuálne body HDP za jeden rok na porovnateľnej báze. Aj keď zníženie očistíme o rast ekonomiky a iné veci, ktoré nie sú čisto v rukách vlády, došlo k druhému najväčšiemu šetreniu v histórii Slovenska. Ak to veľmi zjednoduším, ešte jeden taký rok a máme vyrovnaný rozpočet.

S čím ste pri rozhodnutiach vlády najviac nesúhlasili?
Odlišný názor sme mali z makroekonomického hľadiska na maličkosti. Nesúhlasili sme napríklad s filozofiou sektorovej bankovej dane. A ak už mala byť zavedená, tak sme nesúhlasili s predloženou konštrukciou a výškou. Takisto sa nám nepáčila dočasná valorizácia dôchodkov pevnou sumou, ktorá je ťažko vysvetliteľná z ekonomického hľadiska. Keď sme o nej diskutovali s OECD na pracovnej večeri, od prekvapenia im spadla vidlička z ruky. Napokon sa však ani neschválila.

Čo by ste vy robili s bankami, ktoré majú slušné zisky?
Pri bankách sme podporovali maximálne zvýšenie konkurencie. Napríklad sme úspešne tlačili na odstránenie situácie, v ktorej banky mali klientov uväznených s dotovanými starými hypotékami, ktorí by po zmene banky prišli o túto dotáciu. Niektoré banky to využívali a odčerpávali dotáciu určenú pre klientov. Alebo sme ukazovali, že takmer celá dotácia stavebného sporenia končí na poplatkoch a to na „trhu“, kde dominuje jeden hráč.

Čo je zlé na sektorovej dani, napríklad pre bohaté banky? Znie to príťažlivo.
Zdaňovať špeciálne určitý sektor je ospravedlniteľné len v prípade monopolného správania alebo nejakej negatívnej externality. Inak vyššie zdaňovanie spôsobuje zníženie atraktivity daného sektora. Ak napríklad zdaníme banky a oslobodíme turizmus, vytvárame podmienky, aby viac Slovákov prišlo o dobre platenú prácu v banke a nastúpilo na zle platenú prácu upratovačky alebo kuchára v hoteli. A to asi nezrýchli proces dobiehania našej životnej úrovne. Beriem však, že banky, najmä tie väčšie a systémovo dôležité, majú benefi t určitej implicitnej garancie štátu. Takisto finančné služby nie sú zaťažené DPH. Najlepšie je to však riešiť na medzinárodnej úrovni. Z ekonomického hľadiska je pre občanov dobré, aby pracovali v čo najviac ziskových firmách, ktoré platia vyššie dane a vyššie platy. Vláda má akurát dohliadať na to, že firmy majú tento zisk z poctivej práce a nie vďaka obmedzenej súťaži alebo dotácii.

Kriticky ste spomínali rast penzií o pevnú sumu. Ako by ste teda navrhovali riešiť nerovnosť v penziách?
Ja si myslím, že niektoré dnešné dôchodky sú nespravodlivo vysoké, resp. nízke. Pri dôchodkoch napríklad stačí prejsť na spravodlivejší výpočet založený na všetkých kariérnych rokoch s tým, že pred rokom 1989 by bolo spravodlivejšie, aby sme každému pridelili priemernú mzdu, pretože starý systém neodmeňoval ľudí na základe produktivity. Hneď by to znížilo príjmovú nerovnosť dôchodkov o 30 percent. Pripravili sme dôchodkovú reformu, ktorá z veľkej časti reprezentovala aj naše názory. Bohužiaľ, pre pád vlády už nebola schválená. Bola to asi najväčšia škoda z pohľadu ekonóma, ktorému ide úprimne o dlhodobo vysokú životnú úroveň, ktorá nebude ohrozená zdravím verejných financií. Každopádne, robota je analyticky spravená a ostáva len na politikoch, či sa nechajú inšpirovať.

Najzásadnejším verdiktom vlády bol úsporný balíček, ktorým sa v úvode roka 2011 zdvihli viaceré dane a vláda tiež znižovala výdavky. Balíček bol naplánovaný za 1,7 miliardy eur. Aké boli rozdiely medzi plánom a skutočnosťou?
Deficit bol nakoniec lepší o takmer 600 miliónov, najmä zásluhou väčšieho poklesu výdavkov. Je veľmi potešiteľné až prekvapujúce, že napriek tomu tu bol nezanedbateľný ekonomický rast a vytvorených takmer štyridsaťtisíc nových pracovných miest.

Vy ste sa osobne pred formovaním balíčka prihovárali za to, aby nebol až taký razantný, aj keď ste hovorili, že chápete, že z politického hľadiska je lepšie konsolidovať najviac na začiatku. Prečo ste boli za postupnejšiu konsolidáciu, mali ste na zreteli sociálne dosahy?
Svojim spôsobom áno. Keď máte obavy o rast, tak automaticky aj o životnú úroveň. Páči sa mi názor, že kľúčové opatrenia sú štrukturálne reformy a dlhodobá udržateľnosť verejných financií. A že plošné škrty nie sú ideálne a pokiaľ sa dá, treba sa maximálne vyvarovať tzv. procyklickej politiky. Znamená to, že štát má šetriť v dobrých časoch a nie v zlých, pokiaľ je na výber. Inými slovami, teoreticky lepšie šetrenie v ťažkých časoch by bolo schváliť dôchodkovú reformu hoci aj ústavnou väčšinou, ako plošne škrtať alebo zvyšovať dane. Diskusie v eurozóne na rozdiel od USA však pokročili smerom k nespochybneniu blízkeho cieľa v roku 2013, aj keby mal byť dosiahnutý krátkodobými riešeniami typu zníženie príspevku do druhého piliera. A navyše situácia sa na finančných trhoch koncom minulého roka skomplikovala, že možno už nemusí byť na výber.

Nemohla vláda ešte viac škrtiť výdavky a menej zvyšovať dane? Prečo sa nešetrilo viac cielene, ale robili sa viac–menej len plošné škrty?
Je to opakovaná a správna výčitka. Bohužiaľ, nesúvisí to primárne s ministerstvom financií, ale s kompetenciou a stavom rezortných ministerstiev. Ťažko je pre ministerstvo financií od stola chirurgicky presne škrtať výdavky, vyžaduje si to detailné know–how na rezorte. Veľmi chýba analytická kapacita mimo MF. Samotný IFP to v poslednom čase výrazne podporoval, aby vznikli moderné analytické jednotky na dôležitých ministerstvách, ako aj na Úrade vlády. Na Slovensku, bohužiaľ, často nie je vžitý názor, že rezortný minister tu nie je pre rezortné lobistické skupiny, ale pre občanov. A potom si ryby samy nechcú vypustiť rybník.

Nemôže s tým niečo spraviť aj samotné ministerstvo financií?
Určite áno. Už dlhodobo máme dobrú analytickú kapacitu v prognózach a daniach. Podľa slov medzinárodných inštitúcií, ale aj domácej odbornej verejnosti, ako je NBS, nám však chýba dostatočne veľká analytická kapacita na strane výdavkov. Aj keď to nebola agenda IFP, tlačíme na to, spracúvajú sa základné časové rady, sme na začiatku. Každopádne reforma výdavkov je objektívne ťažšia ako reforma daní. Nedá sa vždy robiť okamžite. Niektoré cielené škrty už ministerstvo aj malo nachystané.

A v rozpočtovom procese?
Som rád, že sa minulý rok presadilo, aby prvotný návrh rozpočtu zo strany MF nebol len „plošným“ minimálnym scenárom pre všetky sektory, ale už v sebe obsahoval dve základné apolitické priority, vzdelávanie a infraštruktúru. Môj argument bol, že predsa daňový poplatník si platí know–how na ministerstve, aby prišlo s niečím sofi stikovanejším a spravilo niektoré predvolené rozhodnutia, ktoré budú dobré z pohľadu dlhodobého rastu. Samozrejme, politici to môžu vždy zmeniť, oni majú finálne slovo. Protiargument bol, že politici to nikdy neprijmú a budú sa vždy pozerať aj na tieto priority cez stranícke okuliare. Bol som veľmi príjemne prekvapený, že tento názor sa úplne nepotvrdil a na tých diskusiách, na ktorých som bol, politici boli veľmi zodpovední. V súčasnosti je to jedna z populárnych tém pre ekonomický výskum. Ukazuje sa, že finálne rozhodnutie v niektorých oblastiach môže závisieť od predvoleného prvotného nastavenia, či už ide o také rozdielne veci ako vstup do 2. piliera, alebo darcovstvo orgánov v prípade nehody.

Aké sú ešte rezervy na strane výdavkov? Jedna strana tvrdí, že ich máme už príliš nízke. Iní spomínajú napr. neskorý deň daňovej slobody v polovici júna.
Nedávno ma zaujal výskum maďarskej centrálnej banky, ktorá sa pozerala detailne na verejné výdavky v krajinách V4. Panuje tu názor, že Slovensko má druhé najnižšie verejné výdavky v EÚ, a teda že ich má na anglosaskej veľmi nízkej úrovni. Analytici sa pozreli bližšie na tieto štatistiky. Niektoré položky totiž môžu umelo nafukovať takto meranú veľkosť štátu tým, že sa prejavia aj na príjmoch, aj na výdavkoch s nulovým čistým „ideologickým“ efektom veľkosti štátu. Napríklad, ak vyplatím 430–eurový dôchodok, ktorý zdaním tak, že dôchodca dostane 400 eur na ruku. V týchto výdavkových štatistikách je takýto štát mylne väčší ako štát, ktorý vypláca už rovno 400–eurový dôchodok a ten nezdaňuje. Ak sa verejné výdavky upravia o takéto položky, analytici v centrálnej banke dospeli k názoru, že v roku 2010 malo Slovensko najvyššie verejné výdavky vo V4. Najmä obrana, vnútro a zdravotníctvo sa tešili verejným dotáciám, zatiaľ čo školstvo bolo na chvoste. Ani v jednom z analyzovaných rokov 2002, 2006 a 2010 neboli tieto upravené výdavky na Slovensku najnižšie. A teda Slovensko sa veľkosťou štátu možno výrazne neodlišuje od susedných postkomunistických krajín. Treba mať teda otvorenú hlavu a stále sa sústrediť na znižovanie neefektívnych výdavkov.

Nová vláda tvrdí, že plošné výdavky už nie je možné realizovať tak, ako to robila dosluhujúca vláda. Je to tak?
Je pravdou, že takéto „nízko visiace ovocie“ už bolo z veľkej časti vyzbierané, a teda že to bude ťažšie. Na druhej strane ušetriť sa má oveľa menej ako v roku 2011. Súhlasím, že treba sa maximálne vyvarovať plošných škrtov. Je škodlivé šetriť rovnako napríklad na zreformovanom ministerstve financií ako na nezreformovanom ministerstve hospodárstva. Alebo na vzdelávaní rovnako ako na neefektívnych dotáciách v nejakom inom rezorte.

Čo hovoríte na návrhy, ktoré Smer zatiaľ prezentuje? Napríklad na daň z nehnuteľností.
Súhlasím s tým, že táto daň je ekonomicky pokladaná za „lepšiu“ ako napríklad daň z práce. V ekonomických kruhoch vrátane OECD a Európskej komisie je pohľad na dane pomerne ustálený a hovorí, že majetkové dane nie sú také škodlivé ako napríklad daň z príjmu. Nejde totiž len o to, koľko peňazí vyzbieram v prvom roku, ale aj o to, nakoľko si zvýšením daní znížim budúci ekonomický rast.

Daňové návrhy Smeru v oblasti luxusu či zdanenia bohatších ľudí a firiem by mohli priniesť asi 600 miliónov eur, čo je polovica potrebného balíčka. Je možné do roku 2013 zvyšok nájsť v oblasti škrtania výdavkov?
Bez kompetentných rezortných ministrov a poctivých auditov sa len ťažko dá presne od stola povedať, ktoré konkrétne výdavky na rezortoch nie sú potrebné. Nahrubo z úrovne medzinárodných analýz sú signály, že napríklad zdravotníctvo, obrana a bezpečnosť môžu mať nadštandardne veľa, zatiaľ čo na vzdelávaní by sme šetriť nemali. Zároveň netreba zabúdať, že veľa plytvania môže byť aj v štátnych podnikoch. Občan posledné roky doplácal na neporiadok v nemocniciach a na železniciach tým, že sa muselo viac šetriť inde. Preto je pre ľudí veľmi dobré, že sa ministerstvo dopravy pustilo do reformy železníc.

Čo hovoríte na ďalšie zvažované opatrenie, ako napríklad dočasné zníženie odvodov do druhého piliera? Musí takýto krok byť vždy na úkor budúcnosti?
Zníženie odvodov do druhého piliera zníži deficit teraz a zvýši ho v budúcnosti. Nepomáha teda razantne dlhodobému zdraviu verejných financií, a preto sa pri výpočte konsolidácie takéto šetrenie na papieri aj ignoruje.

Aký je priestor v oblasti daňových únikov?
Analyticky sme sa pozerali na výber DPH, kde sú objemovo zrejme najvyššie úniky. Potvrdili sa hrubé medzinárodné odhady, aj keď sme išli hlbšie do dát. Na základe našej analýzy sa zdá, že ak by sme mali podobnú úspešnosť výberu, ako je priemer EÚ, dala by sa vyzbierať možno až miliarda eur. IFP môže skonštatovať len toto, my know–how na praktické opatrenia pre zabránenie daňovým únikom nemáme.