Vidiek prichádza o svoju roľnícku podstatu

Slovenský vidiek sa v priebehu dvoch desaťročí zmenil na nepoznanie. Poľnohospodári už nie sú kľúčovými, ale len doplnkovými zamestnávateľmi vidiečanov. O prácu v poľnohospodárstve je medzi mladými minimálny záujem a iba zlomok dedinských domácností chová pár sliepok, ošípaných či oviec. "Krajina potrebuje pokropiť sviežou vodou väčšieho štátneho záujmu a cielených podpôr, inak príde o potravinový grunt," hovorí šéf spoločnosti Agria v Liptovskom Ondreji Ján Paciga.

Ilustračné foto

Autor: Pravda

Zo sveta prichádzajú správy o tom, že dražie pšenica. V konečnom dôsledku nemusia byť farmári na tom až tak zle, ako sa hovorí.
To je dosť skreslený pohľad. Na juhu sa urodilo obilia málo. V Liptove síce nevyzerajú úrody najhoršie, ale u nás sa tohto roku neurodí drahé potravinárske obilie, ale výrazne lacnejšie kŕmne. Obilniny pritom nehrajú v našej ekonomike prím. O bytí a nebytí severu rozhoduje mlieko, ceny ktorého padajú. Kým ešte na prelome rokov 2011/2012 platila mliekareň farmárom za liter mlieka aj vyše 30 centov, teraz oznámila zníženie ceny o ďalšieho pol centa na 25,5 centa. Sója, ktorá sa pridáva dojniciam, aby lepšie dojili, už atakuje cenu 500 eur za tonu. Nie je nám do spevu. Ale ani spotrebiteľom.

Zníženie o pol centa nemôže vari robiť problémy. Veď je to bagateľ, čo si už dnes kto kúpi za pol centa!
No bagateľ ako bagateľ. Aj čerpacie stanice sa handrkujú o každú desatinku ceny benzínu či nafty. V našom prípade pol centa robí pri polročnom predaji troch miliónov litrov mlieka okolo 30–tisíc eur. Zníženie nám mliekari neoznámili vopred, ale až na konci júla. Mlieka je vraj prebytok, napríklad v Maďarsku a Poľsku, ktoré ponúkajú slovenským spracovateľom lacné, tzv. spotové mlieko. Možno si mliekarne počínajú podnikateľsky, vyrovnávajú si straty z predchádzajúcich rokov, ale domácu výrobu a de facto aj spotrebu to oslabuje. Ľudia ani nevedia, že si kupujú cudzie mlieko.

Čo pre vás znamená úbytok tržieb 30–tisíc eur?
Je to napríklad polmesačná mzda pre 122 pracovníkov našej spoločnosti alebo hodnota nafty, ktorú potrebujeme na jeden mesiac zberových prác. Pre nás sú to veľké peniaze, strata, ktorú nedobehneme už ani na úrode obilia, ani repky.

Nie je to prvý raz, čo poľnohospodárstvo postihol pád cien, vzostupy a pády sa predsa cyklicky opakujú.
To je pravda, ale v starých členských krajinách a dnes už aj v Maďarsku farmárom skryto pomáhajú – nad rámec dotácií, ktoré dostávajú z Bruselu. Pesnička o dotáciách je už otrepaná, ale pokiaľ štát nenájde spôsob, ako viac ochrániť vlastnú výrobu, potom nepretečie dolu Váhom veľa vody a poľnohospodárstvo na Slovensku sa dostane úplne na samý okraj ekonomiky.

Čo chcete robiť vy sami? Naši starí otcovia hovorievali: Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže.
Myslím, že musíme uvažovať nad reštrukturalizáciou chovaných plemien. Sme pyšní na to, že chováme horský Pinzgauský dobytok a náš chov je génovou rezervou pre Slovensko. Ale najvýkonnejšie mliečne dojnice sú čiernostrakaté holštýnsko–frízske kravy. Aj my ich chováme, lenže tento dobytok treba dokrmovať kŕmnymi zmesami s prídavkom superdrahej sóje. Lucerna u nás dá len dve a nie 4–5 kosieb ako na juhu Slovenska. To sú dôvody, aby sme sa vrátili k slovenskému strakatému dobytku. Čierny dobytok je na severnom Slovensku vlastne nežiaduci rudiment. Hála vo Važci maľoval predsa červeno– biele kravy.

Vráti nás ekonomika k ekológii?
Bodaj by. Akú to má logiku prevážať hore–dolu po Európe zeleninu, ovocie a mlieko? Zbytočne sa míňa drahá energia a čerstvé domáce potraviny sa dostávajú mimo hry. Bolo by žiaduce, aby sa Slováci stravovali najmä potravinami, ktoré sú odtiaľto, neprekonali tisícky kilometrov na pult, nezaťažovali životné prostredie a sú hlavne čerstvé. Môžeme piť kvalitné horské mlieko, nepotrebujeme cudzie prebytky.

V duši s vami bude súhlasiť každý. Ale žijeme vo svete, kde platí dopyt, ponuka a na Slovensku vyhráva ten, kto ponúkne potraviny lacnejšie.
Je to pravda. Hoci zverejnenie nízkeho zastúpenia slovenských potravín donútilo ľudí, aby sa viac zaujímali o to, čo si kupujú. Paradoxne tomu napomohli aj potravinové škandály. Lenže pri výbere z pultu rozhoduje ponuka a finančné možnosti. Kvalitné potraviny si môžu kúpiť ľudia s aspoň priemernými mesačnými zárobkami. Ak človek zarába 400 – 500 eur, čaká na akcie v reťazcoch či poľskú pojazdnú predajňu. Nemci kupujú svoje výrobky, ale zarábajú dvoj– až trojnásobne viac ako Slováci. Ľuďom treba dať prácu, primerane za ňu zaplatiť a potom sa ľahko rozhodnú pre kvalitné slovenské výrobky. Cez otvorené okno preniknú do miestnosti tóny rezkej dychovky z miestneho rozhlasu. Keď hudba dohrá, zaznie oznam, že pred poštu v obci dorazila poľská pojazdná predajňa. Ján Paciga nezdrží úsmev.*

Máte škodnú v revíri. Čo vy na to?
Iba my? Všetci, potravinári, domáci obchodníci. Poliaci na severné Slovensko nechodia ani prvý deň, ani prvý mesiac či rok. Starostovia im otvárajú dvere, pretože ľudia na dedinách zarábajú menej ako v mestách. Nečudujte sa dôchodkyni, ktorá má tristo eur, že sa po výzve z obecného rozhlasu rozbehne k Poliakovi. Predáva lacnejšie ako kamenný obchod v dedine. Lenže ľudia na dedine si kupujú u Poliaka aj preto, že sami už takmer nič nechovajú.

Tomu mnohí nebudú chcieť veriť.
Povedal som takmer. Možno desať percent starších občanov má ešte kŕdeľ sliepok, sem–tam niekto ošípanú, nájdu sa čulí chovatelia oviec, ale ľudia chovajú najviac mačky a psy, ktorým nehádžu zvyšky od obeda, ale kupujú granule. Už to nie je tá dedina, akú sme poznali v nedávnej minulosti. Všade sú trávniky, kosačky a namiesto ruží stálozelené dreviny. Taká je realita. Súpis hospodárskych zvierat sa už roky nerobil. Niet už takmer čo spisovať.

Nová vláda deklarovala záujem znížiť nezamestnanosť na vidieku oživením poľnohospodárstva. Napríklad podporou rodinných fariem, malých družstiev. Sú na to ľudia pripravení?
Slovensko je krajina s rozmanitými prírodnými podmienkami a situácia od regiónu k regiónu sa mení. Nájsť jeden univerzálny recept na oživenie poľnohospodárstva je takmer nemožné. Ale čo sa týka horného Liptova, viem, že záujem o hospodárenie na pôde je slabý. Mladí, ak sú vzdelaní, utekajú do priemyslu, bánk, ak nemajú robotu doma, hľadali si ju až do krízy v zahraničí. Ale len málo ľudí sa pokúsilo súkromne hospodáriť.

Čo ich odrádza?
Malá výnosnosť. Ako môže rodinu uživiť rodinný podnik, keď priemerná výmera pozemkov, ktoré si prenajíma spoločnosť Agria v 14 podtatranských obciach, je 45 árov? To má uživiť 4–člennú rodinu? V nijakom prípade. Ten, kto by si prenajal pôdu, musel by platiť nielen nájomné, ale aj dane obecným úradom. Ľudia si to už dávno spočítali, preto sa do poľnohospodárstva, aspoň u nás, nehrnú.

Gazdujete na 4 900 hektároch a dávate prácu 122 ľuďom. Nedokázali by ste zamestnať viac ľudí?
Svet nestojí. Kedysi sme chovali 1 700 kráv, teraz ich je 1 100, ale vyrobíme to isté množstvo mlieka. Je to preto, že od jednej kravy nadojíme viac mlieka a na podojenie zásluhou modernejších dojární stačí menej ľudí. Prv dojilo 250 kráv deväť dojičov, teraz to urobia dvaja. Keby sme neboli efektívni, naše mlieko by bolo drahé. A hoci ho vyrábame najlacnejšie, ako vieme a je kvalitné, aj tak nás dotovaní zahraniční výrobcovia tlačia do kúta. Len preto, lebo sme na jednotnom trhu, na ktorom platia rozdielne národné podpory.

Nemohli by ste chovať viac mäsového dobytka?
Mohli, a zrejme aj zvýšime stavy, ale pri mäsovom plemene zamestnávame najmenej ľudí, na dvesto zvierat stačí jeden človek, aj to na polovicu úväzku. Východiskom nie je ani návrat k pestovaniu zemiakov. Tie sa z Liptova presunuli na úrodnejší juh Slovenska, zostali tu len sadivové zemiaky. Namiesto švábky máme repku. Pod kulisou modrých Tatier sú na jar žlté polia. Dotlačila ich sem ekonomika. Práve ona rozhoduje, ako sa ľudia správajú a na to treba prihliadať aj pri zvažovaní podporných opatrení.