Niektorí z nich do Bratislavy prichádzali s rozpakmi. Napríklad ako Belgičan Bruno van Geyseghem. Pár dní pred odletom na Slovensko sa v Bruseli vybral do cestovnej kancelárie, aby mu poradili, čo si má pozrieť v malej stredoeurópskej krajine. Takmer mu zobrali chuť odcestovať.
„Preboha, prečo ste sa tam vybrali. Nie je tam nič zaujímavé,“ zaskočili ho v cestovke. Neodradili ho. V Bruseli má Bruno van Geyseghem školu vína a pravidelne prispieva do belgických časopisov postrehmi o víne. Slovensko, ktoré mu belgickí experti na cestovný ruch vykreslili ako škaredé káčatko, zatúžil ešte viac vidieť na vlastné oči. Aj preto chcel poznať odpoveď na otázku, prečo sa dvadsiaty ročník Concours Mondial de Bruxelles, uskutoční pre Západoeurópanov vo vinársky neznámej krajine.
Vyvolenci osudu
Väčšina milovníkov vína považuje najlepších degustátorov za vyvolencov osudu. Predstavujú si, že sedia v nádherných reštauráciách za stolmi s bielymi obrusmi a šarmantné dievčatá im prinášajú vyberané vína z celého sveta. V skutočnosti degustujú víno často v halách veľkých výstavísk. Nie inak tomu bolo v Bratislave. Súťaž sa odohrávala vo veľkej výstavnej sále Incheby a degustátori pripomínali usilovné včely.
Hrdlom im vôbec nepretiekli potoky vína. Krúžili pohármi, ponárali do nich nosy, aby objavili spektrum vôní vína, potom si z neho odpili, poláskali sa s vínom na pár okamihov v ústach, aby zistili chuť vína. A vzápätí víno vypľúvali do džbánikov bez ohľadu na to, či vyvolalo rozkoš alebo sklamanie. Keby mali vypiť denne pol stovky pohárov vína, toľko sa každému z nich servírovalo na Concourse Mondial de Bruxelles, opili by sa pod obraz boží. Dorobiť víno je drina a umenie, o ochutnávke platí to isté. Nečudo, že hľadanie krásneho vína pripomína občas prácu zlatokopa. V Bratislave sa sústredilo 8 200 vzoriek vína zo 134 krajín sveta. Degustátori hľadali najlepšie z nich. Víno im rozviazalo jazyky, podnietilo diskusiu a obrazotvornosť. Ale ani najlepšie zorganizovaná degustácia nepodá živý, lež iba sprostredkovaný obraz o krajine a jej víne. Za vínom sa treba vydať tam, kde sa narodilo.
Jeden plus jeden je jeden a pol
Bruno van Geyseghem a jeho štyridsať kolegov zamierilo do spoločnosti Víno Mrva&Stanko v Trnave. A ostatní zvedaví cudzinci sa vybrali do dvadsiatky ďalších slovenských vinárstiev. „Napi sa vína a spoznáš ducha krajiny,“ blysol sa bonmotom Kanaďan Jacques Orhon. Už dobrých pár rôčkov cestuje za vínom po svete. Na vizitke má napísané, že je vinárskym svetobežníkom, ktorý spisuje veľké príbehy vína. Teraz dychtil spoznať tajomstvo slovenského vína podobne ako Belgičan Bruno van Geyseghem alebo Pedro Ballesteros, Španiel, ktorého zdobí titul Master of wine. Najvyššie ocenenie pre znalca vín. Na Slovensko prišli skutočne svetové vinárske osobnosti vytvárajúce mienku o víne tej ktorej krajiny.
„Odkiaľ ste, priatelia,“ spýtal sa Vladimír Mrva, keď sa zvítal s degustátormi v nádhernej klenbovej pivnici, kde dozrievalo červené víno. „Čile, Argentína, Brazília, Južná Kórea, Francúzsko, Nemecko, Anglicko, Bulharsko, Rumunsko, Španielsko, Portugalsko, Belgicko. Graševina,“ zaznelo z veselých chorvátskych úst, ktoré stihli ochutnať Mrvov Rizling vlašský.
V pivnici na okamih zavládlo ticho. Zraky všetkých cudzincov sa sústredili na malého chlapíka stojaceho pred batériou päť až osemtisíclitrových zlatistých sudov. „Za značkou Mrva&Stanko stoja dvaja muži. Vraví sa, že na podnikanie je jeden málo a dvaja priveľa, spolu s Petrom Stankom dávame v súčte jeden a pol, preto sa nám darí,“ začal odomykať trinástu komnatu vinárstva Vladimír Mrva.
Príbeh vinárskej dvojice Mrva a Stanko je pre moderné slovenské vinárstvo v mnohom symptomatický, ale aj jedinečný. Napríklad v tom, že Mrva ako prvý z novej vinárskej vlny, ktorá sa zdvihla na sklonku deväťdesiatych rokov, prešiel neopakovateľnou univerzitou praxe u rýchlo napredujúcich rakúskych vinárov. Nebol tam na týždňovej exkurzii, ale tri roky pracoval bok po boku skúseného vinára Josta Höplera, ktorý dodával vína rakúskym kancelárom do Hofburgu.
Po návrate domov začal vyrábať víno v pivnici s rozmermi 2×6 metrov. Po týchto slovách sa zahraniční degustátori skúmavo rozhliadli po veľkolepej pivnici. „Koľko ste investovali do vybudovania tohto pivničného hospodárstva a kde ste na to vzali peniaze?“ nevydržal s otázkou jeden z novinárskych degustátorov.
„Celý vinársky komplex, budovaný sedem rokov, vyšiel dovedna na vyše 8 miliónov eur,“ odvetil trnavský vinár.
Keď v roku 2003 mladá vinárska dvojica hľadala investora, jedna banka za druhou banke ich odmietala. Až v jednej uverili ich podnikateľskému plánu založenému na produkcii špičkového vína. Dostali úver a mohli rozbehnúť budovanie moderného podniku na zelenej lúke. Medzitým jeden z najväčších odberateľov kúpil na päť rokov vopred významnú časť produkcie vína. Mal skvelý nos na talenty. Tandem Mrva&Stanko v priebehu posledného desaťročia zažiaril doma aj vo svete, keď povyhrával rad prestížnych súťaží vína.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Víno bez mejkapu
Neskôr, keď sa degustátori stretli na slávnostnom bankete v reprezentačných pivniciach Palugyayovho paláca, ktorý dnes patrí Ministerstvu zahraničných vecí, mali už pred očami základný obraz moderného slovenského vinárstva.
Spoznali príbeh Ladislava a Margity Šebovcov, ktorí nadviazali na starú rodovú vinohradnícku tradíciu. Uvideli nádhernú kolónu sudov v pivnici Chateau Topoľčianky, výstavné Elesko v Modre, novučičký Sanvin na Žitnom ostrove, vinárstvo Petra Matyšáka. Pred očami im defilovali tváre Martina Pomfyho, Richarda Tótha, Juraja Zápražného, Jána Vršeka, Dávida Hubinského z Vinosadov, kde sa už podľa názvu musí dorábať dobré víno.
Naozaj lepšie jeden raz uvidieť, ako sto razy počuť. Stolujúc pod impozantnými tehlovými klenbami palugyaovských pivníc, odkiaľ kedysi víno prúdilo vínovodom do vagónov blízkej železničnej stanice, si vinári zo sveta uvedomovali, že sa ocitli v krajine s bohatou vinárskou históriou.
Kanadský vínny globe-trotter Jacques Orhon sršal vtipom. „Musím povedať pre Pravdu pravdu?“ pohral sa so slovíčkami rodák z frankofónneho Québecu, autor viacerých kníh o víne. „Pravdaže, iba pravdu,“ povzbudila ho Edita Ďurčová.
Orhon sa na chvíľu zamyslel a potom odvetil, že pri hľadaní pravdy vo víne, je úplne jedno, či je víno francúzske, slovenské alebo talianske. „Ak existuje pravda, schováva sa nepochybne vnútri vo víne. Verím, že slovenské vína a vinohrady majú svoju vlastnú identitu,“ povedal Kanaďan, ktorý ochutnal tisíce vín sveta.
Identita. Toto slovo sa počas návštevy slovenských vinárstiev skloňovalo vari najčastejšie. Za tri dni nemožno spoznať všetky slovenské vína, ale Španiel Pedro Ballesteros si všimol to, čo našinec niekedy nevníma. "Slovenský vinársky svet je šťastný, pretože sa zabáva tým, že zatiaľ hľadá cestu k svojmu dobrému vínu,“ podotkol Ballesteros.
Krásny a povzbudzujúci postreh. Víno by malo baviť, prinášať potešenie. Ak nevládne istou dávkou hravosti, veselosti, ale možno aj clivosti, potom mu čosi chýba. Pedrovi Ballesterosovi sa páčila vo vinárstve Mrva&Stanko Frankovka modrá. To víno imponovalo vari všetkým jeho kolegom. Prichádzali k vínnemu pultu a znovu a znovu ochutnávali „všedné“ slovenské víno. Ballesteros ho trefne charakterizoval ako „čisté, jednoduché, úprimné víno, ktoré nemalo na sebe žiaden make up.“
„Hľadajte vína typické pre Slovensko, aby ľudia vždy povedali: Chceme piť slovenské víno, pretože vieme, ako to víno vyzerá a nepodobá sa na žiadne iné.“ Tak znelo Ballesterosovo odporúčanie aj pre biele vína, ktoré zhrnul do stručného konštatovania: „Držte sa toho, čo podporuje vašu pôvodnosť a jedinečnosť.“
Niektorí zahraniční degustátori boli zaskočení širokým sortimentom odrôd, ktoré sa na Slovensku pestujú. Dozvedali sa, že vinárstva majú v ponuke pätnásť-šestnásť odrodových vín. Je to troj- až štvornásobok toho, čo zvyčajne pestujú vinári v špičkových svetových oblastiach. Ide o prednosť či nedostatok?
Belgičanovi Brunovi van Geyseghemovi neušlo, že na Slovensku sa pestujú všetky veľké svetové biele aj modré muštové odrody. S chuťou si dal dúšok Chardonnay, Sauvignonu blanc aj Rulandského sivého (Pinot gris), ale viac ako víno zo svetových odrôd mu imponovalo víno z tradičných sort, ako je Veltlínske zelené, Rizling vlašský, Müller Thurgau či Silvánske zelené. Na Západe, ak nerátame Rakúsko, Nemecko či Alsasko ich veľmi nepoznajú.
„Dobre, že sa slovenskí vinári neobrátili chrbtom k pôvodným odrodám, ako sa to stalo krajinách Nového sveta. Je to veľmi dôležité pre zachovanie pôvodnej vinohradníckej tváre krajiny, jej autentickosti. Rozvíjanie tradície a udržanie jedinečnosti, to je cesta, ktorou treba ísť,“ odporúčal Bruno van Geyseghem.
Keď suché znamená živé
Cesta za dobrým vínom nepozná koniec. Enologička Edita Ďurčová vraví, že slovenská vinárska identita, ktorú sa usilovali rozpoznať degustátori zo sveta, sa formuje v rámci veľkého svetového priestoru.
„Slovenskí vinári si pozorne všímajú, čo robí svet, aké sú trendy. Musíme ich sledovať, ale zároveň zostať pri svojich koreňoch,“ myslí si enologička, ktorá reprezentuje Slovensko pri hodnotení vín na veľkých medzinárodných súťažiach.
Jej kolegom zo zahraničia sa vari najviac páčili svieže slovenské biele vína. Bodovala už spomínaná slovenská klasika ako Veltlínske zelené, Müller Thurgau, Rizling vlašský aj rýnsky, ale záplavu nadšenia vyvolávala nová biela slovenská odroda Devín. Prekvapovala celkovou harmóniou a nezabudnuteľnou aromatikou.
„Ak má malinký vinársky národ v ponuke dve silné odrody ako je tradičné Veltlínske zelené a novinku v podobe Devínu, to je veľká vec,“ tlmočila názor svojich kolegov zo sveta Edita Ďurčová.
Dynamicky sa vyvíjajúce slovenské vinárstvo urobilo veľký dojem aj na Američana Ryana Opaza. „Objavil som veľmi pestré vína, ťažko ich opísať jedným slovom, musím sa na Slovensko vrátiť,“ vyjadril svoje pocity Američan, ktorý sa kvôli dobrému vínu presťahoval z USA najprv do Španielska, neskôr do Portugalska. Zaradili ho do komisie, ktorá ochutnávala ružové vína. Upútala ho „nádherná ovocnosť“ slovenských „roséčiek.“
Ocenil ju, ale potom dodal, že sa mu zdá, akoby slovenskí vinári zvažovali, kam sa majú vydať. Medzi ružovými vínami sa našli nielen skvelé suché moky, ale aj polosuché či botrytické vína.
„Cukor, pravdaže, robí vína vždy prístupnejšími, ale na slovenských mokoch sa mi páči najmä štýl suchých vín. Práve na ňom by slovenskí vinári mali stavať, čím by sa ich vína jasne mohli odlišovať od iných. Svieža pikantná kyselina, dar klimatických podmienok, je veľká zvláštnosť, ktorá dáva vyniknúť práve suchým vínam, a to aj bielym,“ nechal sa počuť Ryan Opaz, jeden z najvýznamnejších medzinárodných vinárskych bloggerov, spoluzakladateľ stránky catavino.com a Európskej konferencie vinárskych bloggerov.
Národné a predsa univerzálne
Neexistuje žiadny iný nápoj, ktorý by bol taký pestrý ako víno. A niet iného nápoja vo svete, ktorý by dokázal vytvoriť toľko národných pocitov a toľko rôznych emócií ako víno, tvrdil zasa Španiel Ballesteros.
Dlhé roky tento rodák z Pyrenejského polostrova žije v Belgicku. Pred časom tam robili anketu, ktoré víno je najlepšie. Belgičania, hoci majú len minimálnu produkciu vlastného vína, odpovedali, že najlepšie víno je belgické.
„Keby ste urobili podobný prieskum na Slovensku, som si istý, že Slováci by označili slovenské vína za najlepšie,“ nezapochyboval o slovenskom vinárskom patriotizme Ballesteros. Má pravdu, víno je nápoj, prostredníctvom ktorého sa ľudia radi a s hrdosťou hlásia k svojej krajine. Dobré víno je jednoducho neodmysliteľnou súčasťou národnej identity.
Lenže víno je nápoj univerzálny. Taký, ktorý nepozná hranice, aj keď ich ako v prípade Vinohradníckej oblasti Tokaj rozdeľujú. Postrehol to aj Kanaďan Jacques Orhon. Pred časom napísal reportáž o maďarskom Tokaji, ale vôbec sa u susedov nedozvedel, že tokajské vína sa dorábajú aj na druhej strane hranice. Zistil to, až keď prišiel na Slovensko.
„Nemôžeme politicky rozdeliť jednu vinohradnícku oblasť, ani slávny Tokaj, kde sa víno kráľov dorába. Rovnako ako život, ani hrozno a tokajské víno nepozná hranice,“ povedal Jacques Orhon. Ešteže sa Concours Mondial de Bruxelles konal na Slovensku. Vyše tristo degustátorov, ktorí sa na krátku chvíľu rozpŕchli po slovenských vinohradníckych krajoch, si mohlo opraviť niektoré pojmy z vinárskeho zemepisu. Nielen pre seba. Vydajú o tom svedectvo aj vo svojich krajinách.
O slovenskom Tokaji vedeli doteraz možno nanajvýš európski úradníci v Bruseli, ktorí riešia desaťročia sa vlečúci spor medzi Maďarskom a Slovenskom o uznanie siedmich slovenských tokajských vinohradníckych obcí. Teraz sa milovníci vína dozvedia, že v ústach a pamäti nadlho znejúce jemné a elegantné tokajské vína, tak sa o nich vyjadril iný Španiel, Bartolome Sanchez, vyrábajú aj Slováci. Ostrožovičovci, Macíkovci či vinári zo spoločnosti Tokaj-Viničky, Tokaj&Co a ďalší.
Čo najviac zaujalo na slovenských vínach? Jacques Orhon vyjadril zrejme nielen svoje pocity, ale aj pocity ostatných znalcov vína zo sveta, keď povedal: „To, čo ma zaujíma na každom víne bez ohľadu na to odkiaľ pochádza, sú ľudia, ktorí za ním stoja. Odteraz si pri degustácií slovenských vín budem vedieť predstaviť ľudí, ktorí ich s láskou dorobili, talentovaných mužov a ženy, ktorí zosobňujú nádhernú slovenskú krajinu.“
Naozaj krásny pozdrav. Dovidenia niekedy na Slovensku, monsieur Orhon.