Má Slovensko čo ponúknuť japonským investorom, ako je napríklad Mitsubishi?
Nemyslím si, že pôjde o veľkú investíciu, keďže počet takto významných a veľkých investícií je už minulosťou. Želal by som si, aby to pokračovalo, ale keď si vezmete, že do roku 2007 až 2008 k nám, ako aj k vám prichádzali významné projekty a takmer každý deň sme sa dopočuli o nových zahraničných investoroch. Tie časy sú už dávno za nami, priestor sa vyčerpal. Možnosti nových investícií momentálne vidím v oblasti stredných podnikov, ktoré budú mať záujem nejakým spôsobom sa združovať. A to je aj v prípade nových investícií zo strany japonských či kórejských firiem.
Sú investori z Ázie stabilnejší ako z iných regiónov?
V tomto smere sú investori rôzni. V prípade hráčov z Ázie nehrozí riziko neudržania novovytvorených pracovných miest. Tí, ktorí prišli do Európy, dokonca posilňujú svoju pozíciu na našom trhu. V Česku napríklad je veľmi nestabilný americký kapitál, ktorý je schopný nadchnúť sa pre určité typy projektov a po prvom neúspechu pomerne ľahko opúšťa loď, a to najmä v oblasti strojárskej výroby.
Japonský Akebono pre investíciu v Trenčíne stimuly vraj nežiada. Bude treba investorov lákať ďalej na stimuly, alebo sa postupne zrušia?
Cestou stimulov sa vybrali viaceré európske krajiny, či už na štátnej alebo regionálnej úrovni. Ak ich zrušíte, tak stratíte jednu z konkurenčných výhod. Pozrite sa na systém podpory v susednom Poľsku alebo v Rakúsku, ako podporujú zahraničné investície daňovými úľavami. Zoberte si také Japonsko, Kóreu, Rusko, Brazíliu – tí majú systém stimulov najprepracovanejší. Aj keby chcela byť Európa čo najviac liberálna, tak vzhľadom na tieto krajiny by len ťažko ekonomicky rástla. Česko tým, že upustilo od podpory priamych zahraničných investícií, je z hľadiska objemu vynakladaných prostriedkov na investície niekde na úrovni roku 2004. Stále máme vysokú mieru investícií v pomere k hrubému domácemu produktu krajiny, ale vzhľadom na to, že potrebujeme byť konvergujúcou ekonomikou, tak stav z roku 2004 je skrátka nedostatočný.
Nezabúda sa pri lákaní zahraničných investorov na domácich, ktorým vláda zvýšila daňovo-odvodové zaťaženie?
Istotne by sa mali podmienky poskytovania stimulov prehodnotiť. V období, keď boli stimuly spustené, a to nielen na Slovensku, ale aj v Česku, bola minimálna hodnota investície taká veľká, že bolo evidentné, že ju môže získať iba zahraničný investor.
To sa však nezmenilo…
V súčasnosti by to určite už nemalo platiť. Myslím si, že by rovnaký typ stimulov mal byť uplatňovaný aj v prípade malých a stredných podnikateľov. Štát svojou momentálne orientovanou podporou nevytvára podmienky na to, aby malí a strední podnikatelia mali možnosť postaviť sa na nohy, aby neboli večnými výrobcami polotovarov a súčiastok pre zahraničné firmy. Ak sa kapitálovo posilnia, majú možnosť stať sa významnejšími výrobcami produktov v Európe. Momentálne sú slabými hráčmi vo výrobe polotovarov, komponentov a súčiastok, ktoré dodávajú do nejakej montážnej továrne v Nemecku. Tam sa to zmontuje do finálneho výrobku s prívlastkom Made in Germany a následne umiestňuje na trh. Nemôžu si povedať nič, čo sa týka ceny ani obchodných podmienok. Inými slovami, malé a stredné podniky v tomto pohľade majú akýsi deficit nezávislosti, ich sila vzhľadom na koncového odberateľa či spotrebiteľa je veľmi nízka. To považujem u nás za istý druh trhového zlyhania štátu.
Investičná pomoc by mala smerovať teda primárne im?
Rozhodne. Vyváženosť podpory malých domácich a veľkých zahraničných podnikateľov je nerovnomerná. Za posledných 10 rokoch išlo v rámci štátnej podpory u nás zhruba 80 percent veľkým zahraničným podnikom, len 20 percent malým. Podobne je to aj u vás. Domáci podnikatelia sa musia viac presadzovať v rámci internacionalizácie priamo, nie prostredníctvom svojich zahraničných odberateľov. Je to rovnaký proces, ako keď farmár vyprodukuje nejakú komoditu, ktorá, kým ju dostanete cez niekoľkých sprostredkovateľov do supermarketov či k finálnemu výrobcovi, na seba nabalí určitý výrobný proces. Potom je výsledná cena medzi primárnou poľnohospodárskou výrobou a konečným výrobkom šesťnásobná. No a samotný farmár má z toho len tú jednu šestinu, zvyšok sa prerozdelí v rámci produkčného procesu. To isté platí v prípade komponentov a súčiastok spracovávaných malým a stredným sektorom podnikateľov.
Problémom zahraničných firiem je aj to, že ich generovaný zisk často nezostáva v krajine…
Estónsko už dávnejšie vytvorilo na tento účel dokonca nulovú sadzbu korporátnej dane v prípade, že významná časť zisku týchto investorov, tuším 75 percent a viac, bude refinancovaná v tej krajine, kde firma podniká, a nebude odvedená do miesta materskej firmy. Napríklad v Česku z tohto dôvodu vzniká významný štrukturálny problém. Máme veľký prebytok obchodnej bilancie, nejakých 6 percent HDP, ale súčasne máme v porovnaní s tým o dve percentá vyšší deficit bežného účtu platobnej bilancie, a to z dôvodu, že transfer príjmov, ziskov či dividend ide do krajín, kde majú zahraniční investori materskú firmu. Ročne je to okolo 350 miliárd korún, ktoré takýmto spôsobom odchádzajú z krajiny. To predstavuje zhruba osem percent hrubého domáceho produktu, čo je číslo makroekonomického významu. Štát by týmto firmám teda mal dať nejakým spôsobom najavo, že ich reinvestície v krajine sú vítané, resp. žiadané.
Európska komisia nedávno prišla s novými odporúčaniami pre krajiny EÚ. V rámci posilnenej fiškálnej disciplíny by mali vytvárať lepšie podmienky na rast. Nie je to protirečenie? Ako sa vôbec dá dosiahnuť hospodársky rast v čase uťahovania opaskov?
To je taký zakuklený bruselský jazyk. Ide o to, že fiškálna konsolidácia by nemala byť účtovným problémom. Nemalo by to byť len zosekávanie peňazí. Teraz šetria krajiny s klapkami na očiach. Snažia sa splniť nastavené pravidlá Bruselu, tohtoročný trojpercentný deficit je pre mnohé vlády mantrou. Mám pocit, že najmä v Česku to vidí vláda čisto účtovne s vidinou jedného roka. Za cenu toho, že produktívne aktivity nasledujúce roky klesnú. Vaša vláda, vzhľadom na podporu investícii a dopravnej infraštruktúry, hľadí na konsolidáciu verejných financií z dlhodobejšieho hľadiska. Nie som stúpenec toho, aby sa za každú cenu priškrcovali výdavky bez podpory investícií, lebo to ekonomiku našich krajín celkom pochová.
Na európskej úrovni sa hovorí o spomalení konsolidácie verejných financií. Napokon, nedávno šesť krajín, medzi inými aj Francúzsko či Španielsko, dostalo od Bruselu na šetrenie dvojročný odklad…
Myslím, že by sa malo šetriť pomalšie, vzhľadom na to, že v tomto období musíme podporiť aj rast. A obe veci nejdú spraviť súčasne. Koniec koncov, aj Česko začalo v tejto oblasti meniť kurz. České ministerstvo financií chce dočasne obmedziť rozpočtové škrty a pomocou štátneho rozpočtu podporí ekonomický rast, ako hovorí najnovší fiškálny výhľad ministerstva. V ďalších rokoch sa preto nepočíta so znižovaním deficitu. Pre rok 2014 je naplánovaný deficit 2,9 percenta, v ďalších dvoch rokoch 2,8 percenta HDP. V novembri minulého roka počítalo s deficitom pre roky 2014 a 2015 na 2,7 percenta a 2,4 percenta HDP. Deficit verejných financií by mal tento rok podľa materiálu klesnúť na 2,8 percenta z minuloročných 4,4 percenta. Vidíte, ako sa snaží teraz vláda v poslednej chvíli zachraňovať rast – prileje 15 miliárd korún do dopravy a školstva v tomto roku a ďalších desať v roku 2015. V tomto roku však nejde o žiadny dôležitý stimul do tejto oblasti, keďže tých 15 miliárd tvorí len zhruba 0,3 percenta HDP. Myslím však, že je to správny prístup. Škrtať donekonečna bez rastu je ekonomická samovražda.
Ak porovnáte úsporné opatrenia českej a slovenskej vlády, v čom vidíte najmarkantnejší rozdiel?
Veľmi významným rozdielom v konsolidácii verejných financií v Česku a na Slovensku sú investície. Slovensko od konca minulého roka obnovilo veľmi zásadným spôsobom program rozvoja diaľnic a rýchlostných cestných komunikácií, ktorý je akousi prípravou na nasledujúce kohézne obdobie, resp. čerpanie eurofondov z nového programovacieho obdobia na najbližších sedem rokov. Česko v rovnakom období urobilo to, že základný zdroj na financovanie týchto potrieb, tzv. Štátny fond rozvoja dopravnej infraštruktúry zredukovalo o 60 percent. Teda až o vyše polovicu česká vláda škrtla peniaze na rozvoj dopravnej infraštruktúry. Zo zhruba 100 miliárd českých korún je jeho výška v súčasnosti niekde okolo 53 miliárd korún. Malo to následný nepriaznivý efekt v stavebníctve. Výsledkom je, že v tomto sektore je momentálne 50-tisíc nezamestnaných.
Stavebníctvo v Česku však upadá už piaty rok po sebe…
Súvisí to s krízou tohto sektoru v Európe. Úsporné opatrenia vlády, resp. zastavenie rozvoja infraštruktúry to len prehlbujú. Hlavný pokles je momentálne v segmente inžinierskeho staviteľstva, stavebníci to odôvodňujú výpadkom verejných zákaziek. <PE>
Petr Zahradník (48)
je ekonomický expert, analytik a konzultant špecializujúci sa na problematiku Európskej únie. V súčasnosti je projektovým manažérom a konzultantom EÚ Office. V roku 2009 sa stal členom Národnej ekonomickej rady vlády. V rokoch 1993 – 1995 pôsobil v Ústave pre európske a medzinárodné štúdiá pri úrade luxemburskej vlády a v Medzinárodnom ústave pre analýzu aplikovaných systémov v rakúskom Laxenburgu. Po návrate do Českej republiky pôsobil viac ako sedem rokov ako makroekonomický analytik v súkromných spoločnostiach aktívnych na kapitálovom trhu – Conseq Finance (1999 – 2003) a Patria Finance (1995 – 1997). V rokoch 1995 – 1999 pôsobil takisto ako konzultant kancelárie prezidenta republiky. Od roku 2006 je členom EuroTeam pri Európskej komisii, DG ECFIN a od roku 2010 je členom Expertnej poradnej skupiny EPOS pri Ministerstve pre miestny rozvoj ČR.