Druhá šanca pre sociálne podniky

V čom robí slovenská vláda chyby v rámci riešenia nezamestnanosti?

Nie je tajomstvom, že Slovensko má problém s dlhodobou nezamestnanosťou. Ako riešenie uvádzame, že by ste mali vytvoriť miestne trhy práce za podpory štátu najmä vo vybraných lokalitách, kde je nezamestnanosť veľmi vysoká. Namiesto výplaty sociálnych dávok by obecné zastupiteľstvá podporovali založenie sociálnych podnikov.

Sociálne podniky sa však na Slovensku už v minulosti budovali a skončilo sa to fiaskom. Peniaze naliate do podnikov sú preč, zamestnanosti dlhodobo nepomohli a politici sa hádajú o zodpovednosť za premárnené milióny eur, ktoré prešetruje práve Brusel.

Pojem sociálny podnik nemá nič spoločné s tým, ako je známy v slovenskej legislatíve. Na Slovensku sociálne podniky fungovali na princípe stálej dotácie. To, čo navrhujeme v štúdii, je, že by sa mal podnik podporiť len na začiatku, pri rozbehu. Štát by vlastne pomohol obci niečo také založiť, ale nie ďalej dotovať. Pomôže jej napríklad tak, že poskytne podniku pôdu. Tým by sa podporil domáci dopyt v regiónoch, ktorý momentálne stále klesá v dôsledku krízy. Zásadný rozdiel v týchto sociálnych podnikoch, ktoré navrhujeme my, a v tých, ktoré na Slovensku fungovali, je ten, že budú produkovať to, čo samotní zamestnanci aj spotrebujú. Môžu začať napríklad s pestovaním nejakých plodín. Čo nepredajú na klasickom trhu, to si medzi sebou rozdelia. Týmto spôsobom nebudú závislí od dotácií. Je to spôsob, aby niečo dlhodobo nezamestnaní robili. Dnešné sociálne podniky fungujú tak, že ak niečo nepredajú na voľnom trhu, štát vzniknuté straty dotuje.

Ako by to teda po novom fungovalo v praxi?

Miestni nezamestnaní by dostali možnosť pracovať v týchto podnikoch, ktoré by produkovali veci, o ktoré je záujem v danej lokalite, ako napríklad jedlo alebo oblečenie, alebo by poskytovali napríklad upratovacie služby. Nákup surovín by sa realizoval na komerčnom trhu.

Produkty či služby by sa takisto ponúkali na klasickom trhu?

Áno, ale vďaka štátnej podpore by neboli od týchto vonkajších trhov závislé. Čo by sa nepredalo, to by sa distribuovalo buď zamestnancom zadarmo, alebo s vysokou zľavou. Zamestnanci by si vytvorili pracovné návyky a zručnosti. Štát by síce podporoval sociálne podniky, ale ušetril by na sociálnych dávkach.

Dokáže takýto „projekt“ štát v čase potreby uťahovania opasku utiahnuť z rozpočtu?

Ide o odporúčanie, ktoré musí zvážiť samotná krajina, aké sú jej možnosti. Čo sa týka konsolidácie samotnej, je fakt, že medzi ekonómami prebieha zúrivá debata o rýchlosti, akou by sa mali rozpočty, ktoré všade trpia vysokými dlhmi, vyrovnávať. Podľa môjho názoru je potrebné rozpočty vyrovnávať skôr rýchlo, ako pomaly. Preto, že obsluha štátneho dlhu zaťažuje rozpočty, znižuje vládam priestor na manévrovanie v rôznych verejných politikách a zvyšuje ďalej úroky, za ktoré si štát požičiava na finančných trhoch.

A čo reformy?

Konsolidácia verejných financií musí byť sprevádzaná reformami, aby sa zvýšila konkurencieschop­nosť. V tomto je potrebné okrem iného na Slovensku zjednodušiť sociálne poistenie a takisto zvýšiť prehľadnosť a efektivitu zdravotného systému. Najväčším nepriateľom reforiem je nedostatok spoločenskej dôvery a apatie vo verejnom živote na Slovensku. Môžem však povedať, že to platí pre všetky európske krajiny vrátane môjho rodného Česka.

Sú krajiny, ktoré by mohli ísť nielen Slovensku v riešení nezamestnanosti príkladom?

Nielen pre Slovensko, ale aj pre mnohé iné európske krajiny by mohlo byť pekným príkladom Nemecko. Krajina má momentálne nezamestnanosť na úrovni siedmich percent. Nebolo to vždy tak. Nemci pred desiatimi rokmi bojovali s vysokým počtom ľudí bez práce, strácali konkurencieschop­nosť. Za zmenou stavu stoja ich rozsiahlejšie štrukturálne reformy, ktoré paradoxne urobila vtedajšia socialistická vláda, a od roku 2005 na ne nadviazala aj kresťansko-demokratická vláda Angely Merkelovej. Podarilo sa im to vďaka silnej podpore zamestnávateľských organizácií, ako aj odborov, čo bol kľúčový faktor na dosiahnutie radikálnejšej zmeny. Došlo k uvoľneniu pracovného trhu v tom zmysle, že sa znížili príspevky na sociálne poistenie, jednak na strane zamestnancov, ako aj od zamestnávateľov a zvýhodnili sa daňové podmienky pre nižšie platové kategórie. Zlepšila sa situácia v naberaní nových ľudí, ale zároveň aj pri ich prepúšťaní. To ovplyvnilo najmä sektor pracovného trhu, kde sú mzdy nižšie, a vytvorili sa podmienky na mini jobs, teda prácu na dočasný, resp. čiastočný úväzok. Zároveň došlo k obmedzeniu príspevku na nezamestnanosť, a to tak, aby nezamestnaní mali motiváciu hľadať si prácu alebo sa rekvalifikovať.

Nemecké firmy obmedzili počet pracovných hodín a znížili platy, čo odborári na Slovensku nechcú.

Ako som povedal, dôležitá bola v Nemecku podpora odborov a zamestnávateľských združení. Bez toho nejde vykonať takúto zmenu. Nemci takto dosiahli zníženie nezamestnanosti, pretože ľuďom sa začalo vyplácať brať aj túto prácu. Firmy neprišli o ľudí, do ktorých predtým museli investovať čas a peniaze na zaškolenie. Trh práce sa rozhýbal. Firmy znížili štandardný osemhodinový pracovný čas a zamestnanci dokonca dostali od štátu doplatky v rámci štátnej podpory. Dotovaním sa udržiavali pracovné miesta. Napriek tomu, že je to v rozpore s niektorými ekonomickým poučkami, ktoré hovoria, že by sme nemali chrániť pracovné miesta, ale pracovnú silu. Prirodzene, ak by v Nemecku trvala recesia dva alebo tri roky, systém by sa dostal do problémov. Našťastie, to sa v Nemecku nestalo. Ako krátkodobé opatrenie, teda načas dotovať pracovné miesto zo štátnych peňazí, sa ukázalo ako správne riešenie. Ak by sa však kríza v krajine stupňovala, ich rozpočtové výdavky by takýto systém neutiahli dlhodobo.

U nás sa takto podporujú miesta z eurofondov, keď štát preplatí zamestnávateľovi časť mzdy na zhruba jeden rok. Ťažko však predpokladať, či to miesto nakoniec bude udržateľné po skončení podpory.

Na naštartovanie trhu práce je to dôležitý krok. Ešte dôležitejšie je, aby firmy mali zákazky. Môžete vymýšľať programy na podporu zamestnanosti, keď firmy nemajú prečo zamestnávať. V Nemecku však neprepúšťali ani v čase, keď sa im znižoval dopyt. Firmy napríklad za posledných päť rokov znižovali ľuďom mzdy, ale udržali ich v práci, čo je veľmi dôležité. Príklady z Fínska a Belgicka ukázali, že vlády počas hospodárskej krízy koncom minulého desaťročia zaviedli podobné opatrenia. Ľudia neboli prepustení, zostali vo firmách. A to aj vďaka štátnej podpore pracovných miest. Ako som spomínal, ak by problémy ekonomiky trvali pridlho, nastal by opak. Konkrétne pracovné miesta sa nedajú chrániť dlhodobo, ale dá sa chrániť pracovná sila zvyšovaním úrovne jej kvalifikovanosti. Podobne Nemci zaviedli známy program s automobilmi. Dotovanie výmeny starých ojazdených vozidiel za nové. Aj tento program je z čisto ekonomického pohľadu veľmi diskutabilný, ale zo psychologického hľadiska v krajine zafungoval.

Nemecká ekonomika sa oživuje. Firmám sa darí lepšie. Naozaj platí, že tým ľuďom, ktorým museli znížiť platy a zhoršiť pracovné podmienky pre krízu, sa teraz vracajú na pôvodnú úroveň?

Bolo to dočasné opatrenie zo strany firiem za podpory štátu. Áno, nechali si zamestnancov aj v zlých časoch. Po prepade v roku 2009 sa hospodárstvo zase rýchlo pozdvihlo, podobne ako na Slovensku, i keď rast je momentálne v oboch krajinách pomalší. V Nemecku opätovný rast umožnil začať zamestnávať ľudí opäť na plný počet hodín a podmienky jednotlivcov sa naozaj vracajú na predkrízovú úroveň. Nemecko je stále menej závislé od exportu do krajín únie, ale čoraz viac napríklad do Číny. To im výrazne pomáha.

Spomínali ste, že Nemci upravili trh práce, resp. Zákonník práce tak, aby bol flexibilnejší. To vraj podľa mnohých ekonómov neplatí o slovenskom zákonníku…

Myslím, že na Slovensku je legislatíva taká rigidná, že odrádza zamestnávateľov od prijímania nových ľudí. Zamestnávatelia sú si vedomí toho, koľko ich bude jedno pracovné miesto stáť. Hlavne dopredu rátajú, koľko by ich stálo možné prepustenie zamestnanca v budúcnosti. Tým, že sú tie náklady pomerne vysoké, firmy sa rozhodnú radšej nezamestnávať nových ľudí. V súčasnosti, keď firmy potrebujú pružne reagovať na potreby trhu, je to veľký problém. Chráni to síce zamestnancov, ale komplikuje život tým, ktorí môžu dať ľuďom prácu.

Nie je problémom pre firmy najmä to, že sa Zákonník práce ustavične mení?

Ak by sme pokračovali v nemeckom príklade, tak v tejto krajine funguje konsenzus na tom, že zamestnávateľské organizácie a odbory majú hlavné slovo pri vytyčovaní pravidiel pracovného trhu. Toto dodáva systému značnú stabilitu. I radikálna reforma, uskutočnená socialistickou vládou Gerharda Schrödera, bola preto do značnej miery konsenzuálna, aj napriek tomu sa však bez protestov a demonštrácii nezaobišla. V globále však ide krajina jednou líniou. Samozrejme, stále je čo zlepšovať, napríklad v reforme penzijného systému, ktorá prebieha dosť pomaly.

Problémom slovenského trhu práce takisto je, že naše školy vychovávajú momentálne ľudí, ktorí sú nezamestnateľní.

Zase uvediem príklad z Nemecka. V krajine funguje systém, keď veľa mladých ľudí nejde priamo do škôl, ale rovno do praxe. Je to program zameraný na mladých ľudí od 16 rokov. Pri určitom príspevku štátu si zamestnávatelia vychovávajú zamestnancov. To im dáva do budúcnosti také schopnosti a zručnosti, ktoré budú využiteľné na trhu práce. Zároveň sú firmy schopné formovať svojich zamestnancov. Nepotrebujú ich následne už po škole zaškoľovať, rekvalifikovať. Mnoho krajín sa tým snaží teraz inšpirovať.

U nás sa to tiež pomaly rozbieha. Zarážajúce však stále je, že máme na európskom pracovnom trhu takmer dva milióny voľných pracovných miest a armádu mladých nezamestnaných…

Kvalita vzdelávania je veľmi dôležitá, doteraz však školy naprieč európskymi krajinami veľmi nereflektovali potreby trhu práce. Nejde len o chýbajúci tzv. učňovský systém, ale aj o to, aby už základné školy pripravovali ľudí na praktický život. Európsky vzdelávací systém v mnohých krajinách neučí študentov príliš samostatne myslieť a neučí ich žiadnym zručnostiam. Chýbajú nám ľudia z technických odborov, máme samých teoretikov bez praxe.

Únia sa nezamestnanosť mladých takisto nedávno rozhodla riešiť dotovaním pracovných miest. Nemala by sa Európa radšej zamerať na reformy pracovného trhu, ako nalievať miliardy eur do krátkodobých programov?

Akákoľvek pracovná skúsenosť pre mladých je prínosom, preto by som nezatracoval tento program podpory. Ak som v situácii, že som práve skončil školu a mám pred sebou buď päť rokov života bez práce, alebo jeden rok na dotovanom pracovnom mieste, vyberiem si tú druhú možnosť, aj keď ešte neviem, či po tom roku zoženiem inú prácu. Tá mi totiž dá skúsenosť a nebudem v kolónke stratená generácia. Ako mladý človek by som uvažoval takto. Samozrejme, že to nie je dlhodobé riešenie. Riešením z dlhodobého hľadiska je vykonať reformy a uvoľniť pracovný trh. Na to však potrebujete viac času a dovtedy to obdobie prekleniete aj týmito dotovanými miestami.