Sedenie na peniazoch sa končí, investori otvoria kohútiky

Je už po kríze?
Ak sa pozriete na zahraničné priame investičné trendy vo svete, uvidíte, že od roku 2009 sú peňažné toky výrazne nižšie, než boli počas zlatých čias v roku 2006 alebo 2007, keď svetová ekonomika prekvitala. Východná Európa, v ktorej sa nachádza aj Slovensko, sa neodlišuje od iných častí sveta. Tiež ju zasiahli klesajúce príjmy kapitálu. Nie je to nič nezvyčajné. Dôvod, prečo sa toto stalo, je, že v čase, keď na nás doľahla kríza, mnoho podnikov si povedalo, že má dostatočný výkon, nevyhnutne nepotrebuje rozširovať výrobu, pretože nevie, kam toto celé povedie, ako rýchlo budú jednotlivé trhy rásť. Trend sa však obracia smerom k lepšiemu. Postupne.

Takže firmy už nevyčkávajú na lepšie časy, osmeľujú sa?
Myslím, že už môžem hovoriť o viacerých príkladoch firiem, ktoré si povedali, že už na peniazoch sedeli dosť dlho, že je načase otočiť opäť kohútikom. Viem o niekoľkých veľkých investoroch a spoločnostiach, ktoré sa takto rozhodli. Povedali si, necháme peniaze opäť pracovať na rýchlo rastúcich trhoch, takže nielen zvýšime predaj, ale podporíme aj výskum, vývoj a výrobu. Toto sa bude diať po kríze čoraz častejšie.

Dobre, ale výsledok investícií týchto firiem zrejme Európania tak skoro neuvidia.
To máte pravdu, nateraz sa zamerali investori na rýchlo sa rozvíjajúce trhy, takže najviac investícií veľkých korporácií smeruje do Ázie, ktorá rastie najrýchlejšie, potom je tu Afrika, ktorá sa začala sľubne vyvíjať. Nenatečie tam síce celkovo nejaké veľké množstvo peňazí, ale aj tak je to dôležitý trh. Potom je tu zopár rozvíjajúcich sa trhov, kam budú firmy investovať. Východná Európa by mohla byť vo výhode, pretože niektorí zatvárajú predražené prevádzky vo Francúzsku, v Anglicku alebo v Nemecku a hľadajú miesta práve vo východnej Európe, kde je to lacnejšie. Myslím, že tento proces bude pokračovať aj v nasledujúcich rokoch, pretože v západnej Európe je momentálne veľmi drahé čokoľvek vyrobiť.

Kam patrí Slovensko v rámci atraktívnosti investovania?
Do prvej päťky krajín s najzaujímavejším trhom pre presunutie výroby. Toto vždy hovorím aj mojim klientom. Skúsenosti tých, ktorí už výrobu na Slovensku mali, sú veľmi dobré, to je bez debaty. Ľudia, ktorí investovali v Českej republike, Poľsku, Maďarsku, sú tiež spokojní, ak sa vyrába pre export. Ďalšia krajina, kde vidím potenciál v otvorení nových podnikov, je Rumunsko, kde pracovná sila nie je drahá a je tam dosť veľa rozbiehajúcich sa projektov. Zaujímavým pre investorov sa čoraz viac stáva aj Srbsko. Čiže päť až šesť krajín sa momentálne dostáva do pozornosti zahraničných investorov, ktorí chcú využiť východnú Európu ako exportnú základňu.

Koľko investorov plánuje prísť na Slovensko?
Malo by to byť od desať do 15 percent našich klientov, čo je dosť veľa. V našej spoločnosti CEEMEA Business Group, ktorá dnes spolupracuje asi s 350 veľkými medzinárodnými firmami, sa nájde zopár klientov, ktorí majú záujem investovať vo východnej Európe, a, mimochodom, Slovensko je vždy v užšom výbere krajín, kde by investori napríklad kúpili pozemky alebo postavili továreň. Sú to v podstate takmer vždy tie isté krajiny, a Slovensko je medzi nimi.

Čo zahraničné firmy najviac odrádza na investovaní na Slovensku?
Ako aj na iných trhoch v strednej Európe máte nejaké muchy v aspektoch konkurencieschop­nosti a tiež vám nepridávajú korupčné škandály, o ktorých sa často dozvedám od mojich klientov. Hlavne problém s dodržiavaním noriem a pravidiel sa dostáva do popredia v rámci agendy vo väčšine firiem, s ktorými spolupracujem.

Máme viac korupčných škandálov ako iné krajiny?
V porovnaní s vašimi susedmi áno. Aspoň tak to tvrdia moji klienti. Aj napriek tomu sa Slovensku darí lákať nových investorov.

Vďaka čomu teda?
Slovensko má relatívne dobré podnikateľské prostredie v porovnaní s mnohými ďalšími v regióne. Nahromadilo slušnú sumu zahraničných investícií a dodávateľov, ktorí vám pomôžu v nasledujúcich rokoch. Vaša blízkosť k západnej Európe je ďalšia z veľkých výhod. Tiež pomáha ešte stále relatívne nízke zdanenie.

Slovensko poznáte relatívne dobre. Prednášali ste a radili našim firmám ešte za čias premiéra Vladimíra Mečiara. Čo sa za tie roky u nás z vášho pohľadu zmenilo?
Myslím, že sa krajina dosť zmenila, že ste za tie roky urobili pokrok. Najväčší úspech Slovenska, v porovnaní s trhmi v ostatných krajinách východnej Európy, bola schopnosť prilákať zahraničných investorov. Keď sa pozriete na objem vývozu zo Slovenska, v porovnaní napríklad s rakúskym hrubým domácim produktom a počtom obyvateľov, je slovenský export dobre rozbehnutý a stabilný stroj. To je podľa mňa dôvod, prečo bol slovenský trh taký odolný v porovnaní s ostatnými trhmi vo svete a bol schopný rásť za posledné štyri roky. Česká republika bola napríklad dva roky v recesii, zatiaľ čo slovenský trh rástol vďaka vývozu.

Na druhej strane je tu relatívne veľa ľudí bez práce.
Máte pravdu, čísla nezamestnanosti na Slovensku sú stále vysoké a neklesá to, čo je následok krízy. Verím, že ďalším krokom ekonomického rozvoja by mala byť výrazná podpora malých a stredných podnikov, väčšie investície do školstva, výskumu a vývoja či vedy. Každý, kto je inovatívny, by mal byť tiež podporovaný. Myslím, že sa postupne potrebujete zamerať na ďalšie články spoločnosti, ktoré podporujú rast, a nebyť závislí iba napríklad od Volkswagenu alebo kórejského exportu. Slovensko si teraz viac než iné krajiny, východnej Európy potrebuje vytlačiť nahor vlastných lokálnych ekonomických ťahúňov, vytvoriť akési svoje nové „Samsungy“. Firmy, ktoré majú atraktívne inovatívne postupy a chcú byť svetové. Myslím, že to bude taká ďalšia fáza. Viem, nie je ľahké vydať sa touto cestou, pretože to trvá roky. Ale ak niekto začne implementovať tieto ekonomické pravidlá už dnes, o 10–15 rokov uvidíte výsledky.

Náš rozvinutý export považujete za úspech, no zároveň tvrdíte, že žiadna krajina by sa nemala spoliehať iba na zahraničných investorov.
Presne tak. Skutočné a dlhotrvajúce úspechy majú tie krajiny, ktoré vytvárajú proaktívne prostredie, v ktorom sa lokálne firmy môžu vyvíjať, zlepšovať a dostať sa nielen na domáci, ale aj svetový trh. Najväčší zamestnávatelia v Amerike alebo v západnej Európe sú práve malé a stredné podniky. Napríklad väčšina Nemcov je zamestnaná v malých a stredných firmách, nie vo veľkých. To je motor nemeckého rastu. Okrem toho má Nemecko to, čo žiadny z trhov východnej Európy nemá, a to je systém malých provinčných bánk, ktoré vlastne podporujú firmy vo svojom susedstve. V Nemecku je takýchto bánk viac než tisíc. Firmy tak nemusia žiadať o pôžičky len vo veľkých finančných inštitúciách, pretože majú banku, s ktorou spolupracujú na lokálnej úrovni. Tieto banky podporujú nové nápady, nové možnosti exportu, rast a všetko ostatné. To je tajomstvo ich úspechu, ktorý budovali od druhej svetovej vojny.

Je dobré, že sme takí závislí v súčasnosti od Nemecka?
Nemecká ekonomika je momentálne jednou z najsilnejších, je to taký svetlý bod eurozóny s nízkou nezamestnanosťou, s dobrými ekonomickými základmi, s exportom tovarov v hodnote viac než trilión dolárov. Je dobré byť v spojení s tými spoločnosťami. Nemecké firmy majú veľmi silné zastúpenie na rozvíjajúcich sa trhoch, majú úspešné podniky v Ázii, v Latinskej Amerike, na Strednom Východe, a ak slovenské firmy budú súčasťou tohto silného nemeckého stroja, je to len dobre.

Neškodia v týchto časoch krajinám sociálne orientované vlády, ktoré príliš nepodporujú biznis?
V posledných rokoch prišlo k radikálnejším zmenám vládnutia vo viacerých krajinách. Každá zmena je ťažká. A krajiny niekedy počas tohto obdobia, obdobia zmeny, idú buď príliš napravo, alebo príliš naľavo. Myslím si, že napríklad aj jeden z dôvodov, prečo premiér Robert Fico vyhral posledné voľby u vás na Slovensku, je, že ľudia mali pocit, že krajina je ťahaná príliš napravo a cítili sa odstrčení. V niektorých krajinách mali pocit, že zostali zaseknutí v socializme, a preto volili niekoho, kto je extrémne naklonený biznisu. V konečnom dôsledku, a to platí pre každú krajinu, najlepšia je zlatá stredná cesta – zobrať tie dobré veci z ľavice aj z pravice a vybalansovať ich.

Čo si teda pozitívne majú vlády vziať z ľavicového myslenia?
Ľavica napríklad ponúkla bezplatné celoživotné vzdelanie, takže potreba kedykoľvek sa vzdelávať by mala byť naplnená. Vzdelanie platí štát, môžete mať, samozrejme, aj súkromné školy, ale tie verejné musia fungovať. Fínsko je napríklad veľmi dobrým príkladom a modelom, ktorý sa dá kopírovať. Kľúčom je, že Fíni do školstva nalievajú veľa peňazí. Z ľavej strany sa mi ďalej páči univerzálny prístup k zdravotnej starostlivosti, ktorá by mala byť vždy zabezpečená. A tiež fakt, že v prípade, že človek zrazu príde o prácu, nezostane na ulici, ako v Amerike, kde nedostane žiadnu dávku v nezamestnanosti a kde nebude mať zdravotné poistenie, nemôže vzdelávať svoje deti. V podstate môže zomrieť na ulici, a nikoho by to netrápilo. Takže aspoň vzdelanie, zdravotná starostlivosť a systém, ktorý pomôže postaviť sa opäť na nohy je dobré si z ľavice ponechať.

A čo pravica? Podpora biznisu?
Áno, na pravej strane musíte byť veľmi naklonení biznisu, všetky spoločnosti a podnikatelia oceňujú jednoduché a ľahko prístupné podnikanie. Nemusí to nevyhnutne znamenať nízke dane, veď niektoré najviac konkurencieschopné trhy vo svete majú, naopak, dosť vysoké dane. Myslím si, že je možné spojiť silné obchodné myslenie a princípy sociálnej súdržnosti, ktoré udržia krajinu v dobrej forme. Verím, že veci z ľavej strany môžu v skutočnosti pomôcť predchádzať rastu kriminality. Cestujem po celom svete a videl som už mnohé krajiny, napríklad Afriku alebo Latinskú Ameriku, kde síce biznis funguje, ale sociálna situácia je katastrofálna, takže ak je človek zúfalý, jednoducho pôjde a tú banku vykradne. Takto to vyzerá v mnohých krajinách, a Európa by nemala dovoliť, aby sa niečo podobné stalo aj tu.

Ako hodnotíte riešenie krízy európskymi politikmi?
V Európe sme videli už niekoľko chýb v súvislosti s reakciou na ekonomickú politiku. Čo väčšinou robíte, keď vás zasiahne kríza, je, že skúšate nejaké dočasné fiškálne stimuly. Predstavte si, že domácnosti nič nekupujú, firmy sedia na peniazoch a nechcú nikam investovať, ale niekto predsa musí niečo kupovať. A tak do hry musí vstúpiť vláda a poskytnúť nejaké fiškálne stimuly. Takto to môže fungovať 3, 6, 9 mesiacov, ale nedá sa to robiť dlho. Toto je prvá vec, ktorá sa nestala. Ďalšia, ktorá sa mala urobiť, bola menový stimul. V podstate, keď sa všetko rúca a vláda nedokáže vybrať dostatok daní, mala by aspoň na 5–6 mesiacov dostávať nejaké dočasné finančné injekcie od centrálnej banky, ktoré môže použiť na fiškálne stimuly, aby rozhýbala ekonomiku. Potom treba prestať, nedá sa to robiť donekonečna, keďže by vám stúpla miera inflácie. Tieto dočasné nakopnutia sú potrebné, pretože niekedy sa ten kapitalistický kolotoč zastaví a potrebuje obnovu, čo môže trvať 3, 4, 5, niekedy osem rokov. S malým postrčením sa potom môže opäť rozbehnúť. Toto nikto v Európe neurobil, a preto ešte stále bojujeme s recesiou. Navyše, nielen že sme neposkytli žiadne stimuly, ale začali sme šetriť v tom najnevhodnejšom ča­se.

Podľa vás v tomto lepšie zvládla krízu Amerika?
V Spojených štátoch amerických bola reakcia úplne iná. Šéf Americkej centrálnej banky Ben Bernanke je žiak veľkej hospodárskej krízy, prednášal o nej na univerzite v Princetone a bol správnym človekom na správnom mieste. Čo v podstate Američania urobili, bolo, že využili čerstvo vytlačené peniaze a kúpili tzv. hypotekárne záložné listy, pohľadávky bánk, ktoré ako centrálna banka prebrali a dali im peniaze, aby mohli opäť požičiavať. Vláda nebola schopná nazbierať dosť peňazí na voľnom trhu, takže putovali rovno do centrálnej banky s tým, že tu máte zmenku štátnej pokladnice, štátny dlhopis. Centrálna banka zoberie ten kus papiera, vymení ho za peniaze, ktoré sú potom použité na stavbu diaľnic v Severnej Karolíne alebo na čokoľvek iné. Ale zamestnáte ľudí a tí potom za zarobené peniaze nakupujú. Súkromný sektor z toho teda ťaží tiež. Toto všetko urobili. Možno ten fiškálny stimul mohol byť ešte väčší, doteraz sa v Amerike vedú debaty, či nebol príliš malý, ale rozhodne uchránil Ameriku pred ďalšou veľkou hospodárskou krízou. Recesia nakoniec prišla v roku 2009, ale po všetkých tých opatreniach je to trh, ktorý rastie ročne o 1,6–1,7 percenta. Zatiaľ čo Európa je rok čo rok v recesii, a to už trvá celkom dlho, pretože nikto rast nepodporuje, nikto o podpore rastu trhu ani nehovorí, celé je to iba o šetrení, škrtoch, zvyšovaní daní. V podstate eliminujeme to dobré, čo nám ponúka ľavá strana – škrtáme rozpočet pre vzdelávanie, vedu a výskum, všetko, čo je dôležité pre našu budúcnosť, sa v mnohých krajinách škrtá.

Čo si myslíte o ďalšom fungovaní eura? Udrží sa či v niektorých krajinách skončí?
Myslím, že v najbližšom čase bude fungovať, 2, 3 alebo päť rokov, ale nakoniec o jeho osude rozhodnú ľudia. Ľudia z chudobnejších krajín eurozóny, ktorí už majú po krk nezamestnanosti, neschopnosti nakŕmiť svoje deti a hladné ich posielať do školy. Môžu voliť extrémne ľavicové alebo extrémne pravicové strany. V takom prípade jedného pekného dňa napríklad Gréci vystúpia z únie a začnú opäť tlačiť drachmu miesto eura. Prestanú splácať svoje záväzky, a viete si potom predstaviť tú nákazu, ktorá by sa rozšírila po celej Európe. Je to stále otvorená otázka zo stredno- alebo dlhodobého hľadiska.

Myslíte, že Slovensku euro skôr pomáha alebo škodí?
Myslím, že v tejto chvíli vám to neškodí, pretože vás drží export, ktorý má celkom slušný objem, ale vo všeobecnosti som presvedčený, že to nebol dobrý nápad. Nepáči sa mi myšlienka spoločnej meny. Myslím si, že spôsobila narušenie rovnováhy a vytvorila mnohé schodky v Európskej únii. Môže za mnohé politické aj sociálne problémy. Vytvorila množstvo bublín okolo mnohých európskych trhov a v konečnom dôsledku to vyzerá, že tento menový systém nie je dobre organizovaný a bol zavedený príliš rýchlo, skôr z politických pohnútok než z akéhokoľvek iného dôvodu. Nikdy to nedávalo nejaký veľký zmysel z ekonomického pohľadu a stále nedáva. Ale Slovensko s tým nejaký čas dokáže žiť, kým bude váš export vo svete dostatočne konkurencieschopný a objemnejší než import. V takomto prípade je to v poriadku. Ale to vám nemusí vydržať večne. Niektoré krajiny si to už uvedomili, že ak fungujete v mechanizme s fixným výmenným kurzom, váš export bude nakoniec príliš drahý. Potom začnete mať problém prilákať nových priamych investorov a niekedy sa vaša mena tak posilní, že zhltne príliš veľa importu a ľudia sa budú cítiť umelo bohatí a začnú si viac požičiavať, a tak sa vytvárajú bubliny. Som jednoznačne za menovú flexibilitu v rámci jednotlivých krajín.