Na nezhode pri podpore eurovalu pritom na Slovensku padla Radičovej vláda. Král sa tento týždeň zúčastnil na konferencii v Bratislave pod názvom Budúcnosť Európskej únie.
Írsko je prvou krajinou z piatich, ktorá už nebude potrebovať pomoc z eurovalu. Čaká podobný osud aj ďalšie krajiny?
Pri štátoch ako Portugalsko, Grécko či Cyprus je to na dlhšie časové obdobie. Stále sú v štádiu, keď sú na pomoc z eurovalu odkázané. Pri Portugalsku a Grécku by sa mal eurovalový program skončiť na budúci rok, ale len Portugalci vyzerajú, že sa z toho reálne dostanú. Grécko zrejme bude odkázané aj potom na pomoc.
Ako sa Írsku podarilo dosiahnuť stav, keď už pomoc eurovalu nepotrebuje?
Na začiatok je nutné povedať, že všetky pravidlá pomoci boli vytvárané dosť za pochodu. Najprv sa pomoc poskytovala krajinám, ktoré sú mimo eurozóny, kde to právny rámec umožňoval. V prípade Grécka sa preto najprv poskytovali bilaterálne pôžičky a až následne sa začali pre krajinu vytvárať mechanizmy EFSF (Európsky finančný stabilizačný mechanizmus, tzv. dočasný euroval, pozn. red.) a ESM (Európsky mechanizmus pre stabilitu, tzv. trvalý euroval, pozn. red.). S týmito mechanizmami je momentálne právny základ v eurozóne stabilnejší. Či do budúcnosti vyrieši všetky problémy, ktoré majú tieto zadlžené krajiny odkázané na pomoc, si netrúfam odhadnúť. Ak si vezmeme prípad Írska, krajina mala v čase, keď žiadala o pomoc z eurovalu, ostatné makroekonomické ukazovatele dobré. Neboli tam problémy typu Grécka. Je preto logické, že Írsko sa z tohto mechanizmu skôr dostalo.
Íri potrebovali zachraňovať „iba“ krachujúce banky…
Áno, „iba“. Najväčším problémom krajiny bola realitná bublina. Banky poskytovali obrovské množstvo hypoték, neboli dostatočne regulované, preto to muselo celé raz prasknúť. Aj z tohto dôvodu sa teraz začína hovoriť o tom, že dohľad nad národnými bankami by nemal zostávať iba na národných regulátoroch. Pri veľkých, respektíve systémových bankách by mala fungovať centralizovaná kontrola. Mala by ju vykonávať Európska centrálna banka. Myslím si, že Íri nateraz presvedčili, že ďalšie ich banky už nebude musieť euroval sanovať. Ak sa pozrieme na celkové financovanie štátu, tak Írsko si momentálne normálne požičiava peniaze na dlhopisových trhoch vzhľadom na situáciu za celkom priaznivé úroky. Pri Grécku tento stav ešte dlho nenastane. Krajine bude istý čas trvať, pokým sa vôbec vráti dôvera investorov v nákup gréckych dlhopisov, z tohto dôvodu je potrebné, aby jej euroval ešte nejakú dobu požičiaval peniaze. Práve Európsky stabilizačný mechanizmus, ktorý si sám požičiava na medzibankových trhoch, môže kupovať dlhopisy gréckej vlády za priaznivé úrokové sadzby.
Ministri financií eurozóny sa minulý týždeň takisto dohodli, že španielske banky už nebudú odkázané na pomoc eurovalu.
Prípad Španielska je podobný ako prípad Írska. Aj tam boli makroekonomické indikátory krajiny dobré, problémom bola realitná bublina. Španielsko bolo v čase požiadania o pomoc z eurovalu jednou z najmenej zadlžených krajín. Pomer dlhu k HDP tam bol pomerne nízky, nemalo ani veľké problémy s rozpočtovým schodkom. Všetky doterajšie problémy vznikli skutočne kvôli bankám. Zatiaľ čo v Grécku bola nutnosť pomoci z eurovalu viac spojená s problémom platobnej bilancie. Netýkalo sa to teda až tak súkromného sektora, čiže bánk, ale skôr hospodárenia štátu.
Takže sa ukázalo, že kritika eurovalu bola neoprávnená?
Určite áno. Problémom však v týchto krajinách po prijatí pomoci je, že bojujú aktuálne s vysokou mierou nezamestnanosti. Na to, aby vlády, ktoré si od eurovalu požičali, splnili podmienky veriteľov, museli nielen škrtať svoje výdavky, ale aj zvyšovať dane. Veľa ľudí sa ocitlo bez práce, alebo sa im znižovali mzdy. Keď musia vlády spĺňať prísne kritériá Paktu stability a rastu, inak by im hrozili vysoké pokuty, tak je to veľký tlak na verejné rozpočty. Momentálne je dlh Írska na úrovni okolo 120 percent HDP, zaraďuje ho to k najzadlženejším štátom EÚ. Pôžičku z eurovalu splatí až v roku 2042.
Aké je riešenie?
Vznikajú iniciatívy na úrovni Európskej únie, ktoré majú v podstate pomôcť krajinám, ktoré musia požiadať o reštrukturalizačné programy, aby sa s nimi vedeli vyrovnať. Hovorí sa o akomsi vytvorení nového rozpočtu únie v objeme 20 miliárd eur, z ktorého peniaze budú smerované práve krajinám, ktoré sa musia vyrovnať s týmito šokmi po poskytnutí pomoci z eurovalu. Malo by vlastne ísť o mechanizmus prerozdeľovania finančných zdrojov z krajín, ktoré zaznamenávajú dočasný boom, do krajín v recesii. Toto by tlmilo aj normálne výkyvy ekonomiky a krátkodobé šoky by sa ľahšie absorbovali. Do tohto rozpočtu by mali prispievať všetky členské štáty zo svojich daňových príjmov.
Na požičiavaní zadlženým štátom a vytváraní eurovalov padla aj bývala Radičovej vláda na Slovensku. Aj mnohí ekonómovia poukazujú na to, že takáto pomoc nie je účinná.
Pozorne som sledoval situáciu ohľadom eurovalu na Slovensku. Keď to celé s odstupom času zhodnotím ako nestranný pozorovateľ, tak to vnímam ako jednu veľkú vnútropolitickú hru. Odhliadnuc od strany Sloboda a Solidarita, ktorá proti eurovalu ostro vystupovala od začiatku, to ostatné strany chceli. To, že sa hlasovanie o eurovale spojilo s dôverou vláde, vnímam ako politickú hru, kde bol evidentný záujem túto vládu položiť. Čo sa dialo potom, len potvrdilo, že euroval na Slovensku nebol nikdy reálnym problémom. Bolo to len divadlo pre slovenskú verejnosť. Myslím, že väčšina slovenského politického spektra euroval vníma ako potrebný krok na stabilizovanie situácie v eurozóne.
Mnohí ľudia si stále povedia – prečo by sme mali požičiavať napríklad Grékom, keď hospodárili nezodpovedne a teraz sa im skladáme na pomoc z našich daní…
U mnohých Európanov sa vytratila predstava európskej solidarity. Nikto si nekladie otázku, či je možné, že sa napríklad niekedy ocitneme v pozícii podobnej Grécku a možno za takých okolností budeme radi, ak nám ostatní Európania pomôžu. Pritom fakt, že čerpáme európske peniaze, nám príde ako samozrejmosť.
Myslíte, že projekt spoločného eura a vôbec EÚ je projektom, ktorý do budúcnosti vydrží? Rast dlhov sa síce zastavil, ale sú vysoké a dole pôjdu ťažko…
Ešte možno pred rokom a pol sa možno reálne mohlo diskutovať o tom, čo bude ďalej, ak to padne. Momentálne sme však v procese integrácie oveľa ďalej a prípadný krach celého systému by mal pre krajiny oveľa horšie dosahy ako súčasná kríza. Všetko sa posudzuje podľa momentálneho stavu, chýba tu dlhodobé uvažovanie a prijatie predstavy, že niektoré prínosy sa objavia až v dlhodobom horizonte. Vytratil sa tiež idealistický prístup k európskej integrácii, ktorý by ju videl ako hodnotový projekt európskeho znovuzjednotenia a kultivácie. Veľa vecí sa berie ako samozrejmosť. Napríklad otvorený voľný trh, možnosť cestovať, lacné roamingy alebo možnosť štúdia v zahraničí. Len málo ľudí si uvedomuje, aké nebezpečné je takto uvažovať. To platí pre Európu ako celok. Som však rád, že väčšina z nás uznáva, že neexistuje reálna alternatíva k členstvu v EÚ kvôli historickým skúsenostiam a geografickej polohe. Mnoho ľudí hlavne v regiónoch vidí pozitívne dosahy európskych fondov, oceňuje možnosť jednoduchšieho cestovania, práce v zahraničí i neexistenciu hraníc. Ale väčšina úvah, a to i v politickej rovine, sa nesie podľa čisto ekonomickej súvahy nákladov a výnosov – koľko platíme a koľko získavame. Takto sa na to však nemôžeme pozerať.
David Král
je od roku 2000 riaditeľom Inštitútu pre európsku politiku EUROPEUM v Prahe. Je absolventom Právnickej fakulty Karlovej univerzity, prednášal na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity a na Metropolitnej univerzite v Prahe. Počas Konventu o budúcnosti Európy a medzivládnej konferencie 2003 – 2004 pôsobil v poradných skupinách ministra zahraničných vecí a predsedu vlády. Bol členom poradnej skupiny pre zahraničné vzťahy pod vicepremiérom pre európske záležitosti pred českým predsedníctvom Európskej únie a počas jeho priebehu. Vo výskumnej činnosti sa venuje najmä ústavným a inštitucionálnym otázkam EÚ a vzťahom EÚ so susedmi a kandidátmi na členstvo.