Čím vyšší príjem, tým zdravší život neplatí

Nedávny celosvetový prieskum organizácie Oxfam ukázal, že byť bohatí a sýti, povedzme ako Američania, ešte neznamená byť zdraví a spokojní. Zato v Rakúsku akoby tento vzorec platil. V čom sú Rakúšania, priťahujúci Slovákov svojou životnou úrovňou, iní ako ostatní?
Rakúšania sú príťažliví nielen pre Slovákov, ale aj pre Čechov. Pri každom česko-slovensko-rakúskom porovnaní životnej úrovne vyvstane vždy otázka kúpnej sily obyvateľstva. V Rakúsku je neporovnateľne vyššia ako v Česku aj na Slovensku. Aj preto si Rakúšania môžu dovoliť vložiť do svojho spotrebného koša veľmi zdravé potraviny, teda oveľa viac ovocia a zeleniny ako Česi či Slováci. Rakúšania majú vyššie príjmy, aj preto je podiel výdavkov za potraviny nižší ako v Česku a na Slovensku, kde ľudia zarábajú menej. Nehľadiac na túto skutočnosť Slováci aj Česi sa usilujú z toho, čo im ponúka trh s potravinami, vyťažiť pre svoje zdravie, čo sa dá. Pravda, aj oni už podliehajú v stravovaní amerikanizácii.

Zděnek Lukáš Zděnek Lukáš

V čom sa prejavuje?
V oboch krajinách rýchlo rastú siete reťazcov rýchleho občerstvenia – dobre známe fastfoody. To ma dosť znepokojuje. V Spojených štátoch majú síce jednu z najvyšších materiálnych životných úrovní na svete, zato obezita je tam národnou chorobou. Takže priama úmera, čím vyšší príjem, tým zdravší spôsob života absolútne neplatí.

Uvedomujú si to naši ľudia? Pre mnohých je Amerika krajinou neobmedzených možností.
Medzi novými členskými krajinami EÚ patria Česko aj Slovensko k lídrom. Čoraz viac ľudí sa v rámci finančných možností usiluje žiť podľa kréda zdravá výživa prináša zdravý život. Osveta propagujúca zdravú výživu sa aj vďaka médiám stala celospoločenskou témou. Budúcnosť nevidím v čiernych farbách. Treba sa, pravda, zamyslieť nad spotrebou uhľohydrátov, práve tak ako aj tukov, a to najmä v pripravených potravinách, na čo upozornila aj štúdia Oxfam.

Sú Rakúšania v tomto ohľade trochu iní ako Slováci a Česi?
Rakúšania sú veľkí gurmáni. Isteže vedia zhrešiť. Delikatesy rakúskej či presnejšie rakúsko-uhorskej kuchyne sú vo svojej podstate tučné a kalorické jedlá. V reštauráciách si radi doprajú viedenský rezeň, ale rastie obľuba rýb, ktoré sú kaloricky menej výdatné, zdravšie z hľadiska obsahu minerálov, či dnes toľko preferovaných omega tri mastných kyselín. V supermarketoch rakúski spotrebitelia kupujú najmä ľahko stráviteľné potraviny. Počet regálov ponúkajúcich zdravú výživu sa zväčšuje. Kým pred 25–30 rokmi mali obchody len kútiky zdravej výživy, teraz sú to regály či oddelenia.

Jedným z bohatých zdrojov uhľohydrátov je chlieb a pečivo. Žijete na striedačku v Prahe a Viedni, občas sa zastavíte na Slovensku. Aký je rozdiel v ponuke?
Stále dosť veľký, hoci tuzemská ponuka rastie. Dôležitá je však štruktúra chleba a pečiva. Nedávno Český štatistický úrad informoval, že spotreba uhľohydrátov za posledné dva roky o čosi klesla. To je dobrý trend, za ktorým stojí ekonomika – zdraženie obilia v potravinovom reťazci viedlo aj k zvýšeniu maloobchodnej ceny pekárenských výrobkov a tým k poklesu spotreby.

Dobrého chleba sa človek nepreje. Platí to aj v Rakúsku?
Platí. Z hľadiska ľudského zdravia je však dôležité, aký chlieb človek je. V Rakúska je veľmi široká a bohatá ponuka od chleba a pečiva z dohladka vymletých bielych pšeničných múk až po celozrnové výrobky z raže či špaldové chlebíky. Rakúski pekári oprášili zabudnuté recepty, populárnou sa stáva pohánka, bohatá na rutín. Sú to lahôdky, na ktoré sa takmer zabudlo, ale sú zdravé a aj preto sa dobre predávajú. Čoraz viac Rakúšanov si uvedomuje, že neje preto, aby boli jednoducho len sýti, ale preto, aby boli najmä zdraví.

Človek má konať zodpovedne. Je výživa súkromnou vecou každého z nás, alebo aj vecou spoločnosti, dnes národného štátu a v širšom slova zmysle Európskej únie?
Je to nesporne otázka nielen individuálna, ale aj celospoločenská, celoeurópska. Spomeňme si len na niektoré potravinové škandály – na antibiotiká či dioxíny v mäse, alebo na vodu nainjektovanú do mäsa, ktorá mala priniesť zvýšenie hmotnosti mäsa. To sú javy, ktoré už nie sú osobnou vecou, ale celospoločenskou záležitosťou. Pokiaľ celospoločenská kontrola výrobcov nebude dôsledná, stane sa z výroby a predaja potravín jedna neprehľadná džungľa, a to predsa nie je cieľ Európskej únie. Jej cieľom je spoločný trh, kde sa budú ponúkať zdravé potraviny s rovnakými štandardami kvality.

Jedna únia, jeden trhový priestor, ale v dvoch susedných krajinách jeden a ten istý výrobok chutí rozdielne. Zaregistrovali ste to?
Všimol som si to, pretože žijem striedavo v jednej aj druhej krajine. Keď si kúpim v Prahe údeného lososa cenovo porovnateľného s tým, ktorý predávajú vo Viedni, nedokážem ho s pôžitkom zjesť, lebo je presolený. Po takom istom vákuovo balenom lososovi kúpenom vo viedenskom obchode sa vždy s manželkou oblizneme. A nejde, samozrejme, len o lososa. Povedzme aj známy prací prostriedok si radšej kúpime vo Viedni ako v Prahe. Cena je pri akčných ponukách dokonca nižšia ako v Prahe a prací účinok viedenského prášku podstatne vyšší. Nové členské krajiny Európskej únie sa, žiaľ, stali v niektorých oblastiach potravinovým smetiskom starých členských krajín. Výrobky, ktoré by sa už v starých štátoch únie nepredali, pretože spotrebitelia by ich odmietli, dodávajú s veľkou pompou do nových členských štátov.

O rozdielnej kvalite a chuti potravín či iných výrobkov sa už vedú verejné diskusie. Čo s tým robiť? Ani medializácia dvojtvárnosti výrobcov a nadnárodného obchodu totiž nestačí na vyčistenie trhu.
Toto už nie je naozaj národný český či slovenský problém, má jasne celoeurópsky aspekt. Jednou z hlavných úloh Európskej komisie je dať veci do poriadku. Nejde o nič iné, len aby potraviny, ktoré sa dodávajú do nových členských krajín, boli kvalitou, nutričnou hodnotou úplne identické s tými, čo sa predávajú v starých krajinách. To je alfa omega otázky, či je výživa obyvateľstva súkromnou vecou jednotlivca alebo záležitosťou verejnou – národnou či celoeurópskou. Jednoznačne je to celoeurópska otázka, ktorú musí ustrážiť Európska komisia tak, že sa postaví na stranu spotrebiteľov z nových členských krajín.

Polovica potravín v slovenských obchodoch pochádza z dovozu. Nie sú vždy najdrahšie, dovážané bravčové či hydina sa predávajú v akciách. Zelenina je zasa často zvädnutá, ovocie bez chuti. Nie je to daň za stratenú potravinovú sebestačnosť?
Je. Takúto daň platí aj Česká republika, kde sa teraz široko diskutuje o otázke ako posilniť domácu výrobu potravín. Ale o obnovu sebestačnosti, ako sledujem, sa usiluje aj Slovensko.

Rezort pôdohospodárstva plánuje dosiahnuť do roku 2020 aspoň 80-percentnú sebestačnosť. A to bude tvrdý oriešok, už aj preto, že použitie podpôr striktne určuje, ten kto ich dáva, a to je Brusel.
Zhruba polovica všetkých agrárnych subvencií, ktoré dostávajú rakúski farmári, prichádza z Bruselu. Druhú polovicu tvorí príspevok z národných zdrojov cez Rakúsky program ochrany životného prostredia a poľnohospodárstva. Dotácie idú najmä do znevýhodnených oblastí. Podpory umožňujú udržiavať poľnohospodárstvo aj v krajne nevýhodných prírodných podmienkach. Odmenou za to nie sú len kvalitné regionálne mliečne či mäsové výrobky, ale aj starostlivo udržiavaná horská krajina, z ktorej majú prospech všetci.

V Rakúsku tento model funguje. Na Slovensku, ale aj inde v Európe ho však liberálni ekonómovia neustále spochybňujú ako drahý a nákladný.
Nezostáva mi nič iné len zopakovať otázku, či aktívne poľnohospodárstvo produkuje iba privátne tovary, ktoré sa realizujú na trhu, alebo či nie je súčasne aj producentom verejného, všeobecne prospešného tovaru? V alpských horských oblastiach Rakúska dáva podpora tamojších farmárov obrovský prínos nielen Rakúšanom, ale aj miliónom turistov z celého sveta. Do rakúskych Álp láka dovolenkárov stále živá príroda, to, že farmári hospodária ekologicky. V málo zaľudnených oblastiach poskytujú turistom servis v podobe originálnych jedál v biokvalite, ktoré okúsili už aj slovenskí a českí návštevníci Álp. A to nehovorím o zážitku z dobre udržiavaných lúk, kde sa v lete pasú kravy so zvoncami a v zime sa výborne lyžuje. Nie je to verejné blaho, ktoré vďaka podpore z verejných zdrojov vytvárajú rakúski roľníci? Je.

Sú dotácie do poľnohospodárstva v Rakúsku tabu témou?
Nie. Teraz v Rakúsku prebieha silná diskusia, či by zveľaďovanie rakúskej prírody nemal nejakým spôsobom spolufinancovať turistický priemysel, ktorý z priestoru udržiavaného usilovnými roľníkmi najviac profituje. Samozrejme sektor turizmu sa bráni, nechce sa deliť o svoje zisky. Ale pokiaľ ide o Slovensko z rakúskych skúsenosti vyplýva jedno poznanie a poučenie.

Aké?
Bez politickej dohody na podpore poľnohospodárstva vyjadrujúcej vôľu všetkých politických strán sa sebestačnosť nepodarí obnoviť. Všetky strany musia pochopiť, že určitá finančná podpora poľnohospodárstva z národných zdrojov je nevyhnutná. Bez nej je iluzórne domnievať sa, že Slovensko len tak z ničoho nič začne zvyšovať svoju potravinovú sebestačnosť. Vláda môže koľko len chce proklamovať svoje zámery, ale pokiaľ nepovie, že na podporu sebestačnosti je ochotná uvoľniť toľko a toľko stoviek miliónov eur, cieľ sa nedosiahne.

Kde však vziať peniaze, keď sa šetrí na každom kroku?
To je vždy kľúčová otázka, pretože Slovensko musí šetriť. Aj Rakúsko šetrí, ale to sú úplne iné rozmery šetrenia ako na Slovensku. Pokiaľ ide o podpory do poľnohospodárstva, nevedú sa o nich spory. Agrodotácie akceptujú všetky politické strany, takže nie sú témou politických diskusií. O peniazoch na Rakúsky program podpory poľnohospodárstva a životného prostredia sa jednoducho nediskutuje ako o položke, z ktorej by sa ukrajovalo. Rakúsko v tomto ohľade pripomína Francúzsko. Tam je agrárna loby natoľko silná, že štát tiež silno podporuje národnú agrárnu politiku. Alebo zoberme susedné Poľsko, kam to dotiahlo desať rokov po vstupe do Európskej únie.

Dnes o Poľsku v súvislosti s poľnohospodár­stvom hovoria ako o východnom tigrovi Európskej únie. Prekvapilo vás to?
Áno aj nie. Koncom 90. rokov, keď prebiehali prístupové rokovania krajín visegrádskej štvorky do Európskej únie, hovorilo sa o Poľsku ako o krajine, ktorá v poľnohospodárstve veľa stratí, pretože má malé zaostalé rodinné farmy. Lenže kde je dnes Poľsko a kde Maďarsko, ktorého poľnohospodárstvo bolo označované za favorita po vstupe do únie? Úspech spočíva v tom, ako sa tá ktorá krajina vie presadiť na veľkom extrémne konkurenčnom európskom trhu. Aby na ňom uspela, musí prísť národná iniciatíva, to znamená priame dotačné vstupy z národných fondov. A ešte jedno je dôležité.

A to?
Národné podpory musia byť inštitucionali­zované. Agrárna politika nestojí na ad hoc opatreniach typu, keď príde povodeň alebo sucho, nalejú sa peniaze do poľnohospodárstva. Vôbec nie, rozvoj poľnohospodárstva musí byť stabilne fondovo zabezpečený, pričom fondy musia prechádzať cez horizont štvorročného volebného obdobia jednotlivých vlád.

Po roku 1989 sa hovorilo, že všetko vyrieši trh. Prečo sa naň nespolieha kapitalistické Rakúsko?
S odstupom času vidno v následníckych štátoch bývalého Československa, že všetko nemožno ponechať len na trh. Všetko, čo tu bolo do roku 1989, nemožno zatratiť. Vtedy ešte vidiek žil. Súčasťou infraštruktúry, základ ktorej tvorili družstvá a štátne majetky, neboli len podnikové predajne, ale aj materské školy podporované poľnohospodármi. Nemožno sa spoliehať na len a len na samoreguláciu trhu. Štátna regulácia v mnohých oblastiach, do ktorých patrí aj poľnohospodárstvo, je potrebná. Rakúsko citlivo reguluje a je to na prospech celej spoločnosti.

Veľa odborníkov upozorňuje, že na to, aby sme jedli zdravo, musí národ pestovať potravinovú gramotnosť. Čo je jej základom: výchova v rodine, škole?
Podľa mňa základom je výchova v rodine. Tam sa všetko začína. Rovnako dôležitá je hovoriť o jedle v materskej školy aj na základných a stredných školách, dobré je, ak výživu osvetľujú média. Základom dobrého stravovania je však rodina. Ak na rodičov útočia reklamy s výzvou, zastavte sa v istom dobre známom fastfoode, je to sviatok pre vaše deti, či dokonca dožičte im sviatok každý deň, tým, že im kúpite obloženú žemľu, tak dieťa najlepšie uchránite tým, že mu dáte do školy kvalitnú desiatu a k nej jablko. A ak už hovoríme o zdravom spôsobe života, k nemu sa musí pridať aj nejaká aspoň umiernená, kondícii človeka zodpovedajúca pohybová aktivita. Zdravo žiť neznamená len zdravo jesť, ale aj pravidelne denne sa hýbať.

Média sú plné čiernych scenárov. Aj prieskum OXFAM-u je plný výstrah. Veríte v lepšiu budúcnosť?
Z prieskumu sme sa predovšetkým dozvedeli, že zbohatnúť ešte neznamená zdravo žiť. Veď je to absurdné, kam sa dostali Spojené štáty alebo aj Austrália. Táto krajina síce zabezpečila svojim obyvateľom podobne ako USA cenovo prístupné potraviny, vo veľkom ich vyváža, ale má pätinu obyvateľstva obézneho. Dokonca aj v Holandsku, ktoré je víťazom prieskumu, rastie počet obéznych ľudí a táto pliaga sprevádzajúca potravinovú hojnosť ohrozuje už aj Slovensko a ešte viac Česko.

Ako pestovať striedmosť, ktorá znamená aj cielené odriekanie si pôžitkov z jedla a nápojov?
Najmä tým, že si uvedomíme, že sme súčasťou životného prostredia, upravíme svoje stravovacie návyky, zvýšime pohyb a globálne budeme sociálne solidárnejší. Veď si len spomeňme, jeden z ôsmich ľudí na svete ide každý večer spať hladný.