Slovensko má inú povesť, aké naozaj je

Na Slovensko ste prišli z horúcej Afriky uprostred januára. Nebol to pre vás šok?
Bolo ich hneď niekoľko a nielen zo zimy. Cesta z Viedne do Bratislavy prebehla hladko, žiadne kontroly. Aha, funguje Schengen, potešila som sa. Nebolo to ako v Afrike, kde na hraniciach cestujúcich zdržiavali bežne tri aj štyri hodiny. Privítalo ma studené počasie a mne chýbalo teplé oblečenie. Služobný šofér ma odviezol do bratislavského Auparku. Obrovské nákupné centrum mi vyrazilo dych. V Holandsku dodnes nakupujeme v obchodných uliciach prevažne s malými obchodíkmi a v Rwande a Ghane, kde som pôsobila desať rokov, žiadne supermoderné shoping centrá neexistovali. Horšie to bolo so samotným nákupom, mladé predavačky veru neprekypovali ochotou. Trochu ma to zaskočilo, pretože vo firme som sa stretla s veľkou srdečnosťou a ústretovosťou slovenských kolegov.

Zaskočilo vás to?
Hm, na Slovensku som prežila krásne obdobie života. Ľudia ma rýchlo prijali za svoju a krajinu som vnímala so všetkým, čo k nej patrí. V obchode či reštaurácii som bola, pravdaže, radová zákazníčka a tam som zistila, že nemám nijakú exkluzivitu v nie najpríjemnejšom správaní obsluhy. Moji kolegovia mi totiž vysvetlili, že to je dlhodobý problém Slovenska a aj oni musia, žiaľ, s týmto prístupom v obchodoch „bojovať“.

Čo ste si z toho odvodili?
Nešlo mi do hlavy, prečo sa doma Slováci správajú inak ako v cudzine. Bola som na lyžovačke v Jasnej. Na terase hotela s krásnym výhľadom na zasneženú krajinu som požiadala o kávu. Čašník ma z terasy vyprevadil so slovami, že kávu si môžem objednať vnútri. Zato v rakúskych Alpách ma takisto obsluhovali v hoteloch slovenskí čašníci, stále usmievaví, ochotní splniť každé želanie. Úsmev na perách, prívetivosť je v službách veľká vec. Túto zásadu musí šéf vštepovať svojim ľuďom – napríklad aj pri predaji piva. A to som bez okolkov vždy všetkým pripomínala. Ak ste usmiati, prívetiví, zákazník sa k vám rád vráti, a o to predsa v podnikaní ide – mať spokojného zákazníka. Mnohí slovenskí hostinskí to pochopili. Zaznamenali sme pokrok, ale ešte treba uraziť nejakú cestu.

Bolo Slovensko vašou osobnou voľbou, alebo v nadnárodných spoločnostiach sú špičkoví manažéri ako vojaci, ktorí idú disciplinovane tam, kam ich najvyššie vedenie pošle?
Vo veľkej spoločnosti, ako je Heineken, zostavujú výbery najlepších manažérov, ktorí majú potenciál viesť firmy. O tom, kto obsadí tú-ktorú konkrétnu pozíciu, rozhoduje medzinárodný výbor, ktorému predsedá generálny riaditeľ Heinekenu Jean Francois van Boxmer. Komisia prihliada na to, v akých fázach vývoja je príslušná krajina aj príslušná dcérska spoločnosť a aký je profil uchádzača. Uvažovali, že sa vrátim do Európy a usúdili, že pre Heineken Slovensko som správny človek.

Čo ste vedeli o Slovensku, keď vám oznámili rozhodnutie vyslať vás do tejto postkomunistickej krajiny?
Veľmi málo. Desať rokov som žila v Afrike, kde mi chýbali informácie o dianí v strednej a vo východnej Európe. V Ghane som síce čítala The Economist, ale obrázok, ktorý mi o krajine poskytol, sa líšil od toho, čo som uvidela po vstupe na slovenskú pôdu. Hoci čosi som o Slovákoch vedela dokonca priamo od nich už v Afrike.

Kto vám podal prvé živé svedectvo o našej krajine?
Manželka môjho obchodného riaditeľa v Ghane bola Slovenka Mirka. Keď sme sa stretli, vždy s láskou spomínala na domovinu. Vôbec mi však vtedy nezišlo na um, že sa raz ocitnem pracovne na Slovensku.

Na Slovensko ste prišli v čase, keď z rôznych dôvodov začala klesať spotreba piva. Bolo za ňou zvýšenie spotrebnej dane alebo celková zmena životného štýlu a hospodárska kríza?
Spotreba piva klesá v celej Európe, netýka sa iba Slovenska. Veľmi výrazne ju ovplyvňuje demografický vývoj. Európania starnú a starší ľudia pijú menej alkoholických nápojov. Veľa ľudí počas krízy stratilo prácu, je menej optimistických vyhliadok do budúcnosti, čo sa prejavuje šetrením. Pivo síce nie je luxusný tovar, ale nie je ani tovar základnej potreby, ktorý musia mať ľudia v nákupnom košíku každý deň. A hoci je pivo v porovnaní s ostatnými krajinami na Slovensku lacné, badáme, že sa ho vypije menej v hoteloch, reštauráciách, výčapoch. Ľudia nakupujú viac piva v supermarketoch a radšej ho vypijú s kamarátmi doma. To všetko sú trendy, ktoré nepomáhajú predaju piva.

Čím to je, že pivo pozvoľna prichádza o symbol nápoja družných posedení a spoločenských debát? Človek je tvor spoločenský a odrazu sa pivo pije nie v hostincoch, ale doma pri televízore či v záhrade.
Skúmame príčiny tejto zmeny, veď pivovarníctvo nespočíva len vo výrobe piva, ale v poznaní ľudí, ktorí ho radi pijú. Prieskumy nálad medzi spotrebiteľmi sú znepokojujúce, a to nielen pre výrobcov piva, ale pre všetkých, čo vytvárajú „biznis zábavy“. Sociológovia a psychológovia upozorňujú, že ľudia opúšťajú v minulosti zaužívané nemenné pravdy ako kostol, krčma, blízka či vzdialenejšia rodina. Najmä za posledných dvadsať rokov zreteľne vidno, ako sa spoločnosť uberá smerom k väčšiemu individualizmu.

Ako sa to prejavuje?
Nevídaným rozmachom sociálnych sietí, kostrou ktorých sú moderné komunikačné technológie. Stretnú sa povedzme štyria mladí kamaráti kdesi na letnej terase a dajú si pivko ako kedysi ich otcovia. Namiesto toho aby sa navzájom rozprávali, sa však každý hrá so svojim smartfónom. Vzájomná interakcia sa vytráca. Znepokojuje ma, ako mladá generácia, uverila novým „fixným pravdám“, stelesnením ktorých sú nové technológie, komunikácia cez facebbok, twitter. Celé hodiny vydržia tráviť na internete. Nepáči sa mi to, čosi s tým treba robiť.

Ako však dostať ľudí z osídiel zázračných telefónov, ktoré ich dostávajú akoby do centra diania, k živej spoločenskej akcii? Veď kto nie je na facebooku a nedá o sebe vedieť na twitteri, akoby ani nebol.
V dôsledku nových trendov sa mnohí ľudia stávajú znudení. Zdá sa im, že majú všetko, na všetko nachádzajú odpovede. Lenže čo každý hľadá v živote? Niečo unikátne, nenahraditeľné, a to poskytuje len reálny život, a nie internet. Nijaká play station nenahradí skutočný futbal. Virtuálny zápas medzi Realom Madrid a FC Barcelona a skutočný na štadióne so 100-tisíc divákmi a dvadsiatimi dvoma futbalovými hviezdami je veľký rozdiel. Budúcnosť vidíme v hľadaní nenahraditeľného spojenia produktu – piva – s nejakým unikátnym zážitkom, ktorý sa nedá nikdy ničím iným nahradiť. Aj preto sa Heineken stal sponzorom futbalovej Ligy majstrov. Sprostredkúvame zážitok zo živej hry, v ktorej góly strieľajú naozajstný Messi či Ronaldo. Vraciame ľudí tam, kde začínali. Prežívajú strhujúci zážitok a pivo uvoľňujúce emócie je pritom ako ich skvelý sekundant.

Nie je za tým dobre zamaskovaný biznis?
Nik nepopiera, že tieto aktivity majú pomôcť predaju. Ale pivo predsa bolo a je spoločenský nápoj, ktorý sprevádza ľudstvo už niekoľko tisícročí. Vie si niekto predstaviť najväčšiu hudobnú párty na Slovensku Bažant Pohodu bez piva? Každý vie, že za týmto eventom roka je pivo z Hurbanova. Je to unikátne podujatie, tí, čo ho zažili, sa roky naň vracajú. Kvôli hudbe, krásnym zážitkom a tiež preto, že o dobrú náladu sa stará aj pivo. To je vari normálne. Stojíme za slovenským športom – olympijským tímom, podporujeme futbalovú ligu a opäť sme vstúpili do hokeja. Je to spôsob, ako byť naozaj na jednej vlne s našimi konzumentmi a prežívať s nimi ich pocity.

Pozrime sa na pivo z inej strany. Veľké pivovarnícke spoločnosti vrátane Heinekenu obsadili všetky svetové trhy. A výsledok? Nech je človek na tom či onom konci planéty, všade mu ponúkajú pivo od niekoľkých veľkých spoločností. Čo bude ďalej?
Pokiaľ ide o všetok celosvetový predaj, 25 percent z predaného piva reprezentuje práve značka Heineken, ale celé tri štvrtiny piva pripadajú na lokálne značky, na Slovensku je to Zlatý Bažant, Corgoň a Kelt. Víziou Heinekenu je mať silnú rovnomennú značku, ktorú nájdu ľudia na celom svete, nech sa ocitnú v ktorejkoľvek krajine. Máme totiž veľkú skupinu spotrebiteľov, ktorí chcú pri pive konzistentnú, kvalitnú, bezpečnú chuť piva. Túto ich túžbu spĺňame a ponúkame im ich obľúbené pivo všade tam, kde sa nachádzajú. Ale sú zasa iní konzumenti, ktorí radi experimentujú, jedia lokálne jedlá a ochutnávajú miestne pivá. Všeobecne pritom platí, že domáci spotrebitelia uprednostňujú miestne značky. Slovensko nie je výnimkou. Podiel globálnej značky Heineken na predaji je 1,5 percenta, zvyšok tvoria slovenské pivá. Nevnucujeme teda globálnu značku slovenským spotrebiteľom.

Na českej diaľnici visí plagát Proti Europivu. Heineken Slovensko varí síce v Hurbanove veľa značiek, ale sú to naozaj značky vyjadrujúce pôvodnú chuť piva z pôvodných pivovarov?
Mám rada českého pivovarníka pána Bernarda. Je to veľmi zaujímavý, hoci aj kontroverzný človek. No práve preto robí veľkú službu pre všetkých pivovarníkov. Nielen pre malých, ale aj veľkých, a to tým, že podnecuje svojou kontroverziou ľudí k tomu, aby o pive rozprávali. Veľmi dobre chápem, prečo práve malé pivovary otvárajú tému Europiva, je to ich agenda, spôsob, ako sa vymedziť voči veľkým pivovarníckym spoločnostiam. Z môjho pohľadu, teda z pohľadu spoločnosti Heineken, je pojem Europivo úplný nezmysel.

Prečo?
Pretože sme v rámci veľkej nadnárodnej firmy investovali veľmi veľa peňazí do moderných technológií, ktoré zabezpečujú absolútnu kvalitu a najmä konzistentnosť – skĺbenosť v chuti piva. A podotýkam, že garantujeme konzistentnosť pri veľkých objemoch. To znamená, že naše pivo chutí vždy rovnako, nemá žiadnu infekciu, vždy je vysokokvalitné. Na druhej strane si všímame trendy, vidíme, že ľudia chcú viac experimentovať, skúšať nové chute. A na to reagujeme ponukou rôznych sezónnych špecialít, nedávno sme začali variť pšeničné pivo, ktoré chceme mať v ponuke celoročne. Malé pivovary nie sú naši nepriatelia. Podporujeme ich aktivity, pretože dávajú trhu s pivom nové podnety, otvárajú nové diskusie. A to je dobré, pretože o pive sa rozpráva.

Lenže ak niekto počuje, že v jednom pivovare varí Heineken súčasne niekoľko značiek, nevdojak ľuďom napadne, že to musí byť rovnaké pivo.
Toto vnímanie je veľmi ťažké zmeniť. Nemyslím si, že ľudia nám uveria len tým, že im povieme, že je to inak, že to nie je pravda. Preto robíme v Hurbanove Dni otvorených dverí. Pivovar otvoríme verejnosti a ponúkneme všetkým návštevníkom slepé degustácie piva. Ľudia počas nich ochutnajú rôzne značky a druhy piva a vtedy zbadajú, že v pohári majú zakaždým iné pivo, že to, čo pijú, nie je, ako si mysleli, jedno a to isté pivo. Osobná skúsenosť, zážitok na vlastnej koži či lepšie povedané chuti je najdôležitejší. Nikomu nezabránite, aby si niečo myslel, ale treba poskytnúť verejne dôkaz, že veci sa majú inak, a to robíme.

Každá veľká spoločnosť sleduje ekonomiku. Pokiaľ sú plusové prírastky, je to v poriadku. Ale dokedy sa dá stupňovať výroba piva?
Toto je otázka, ktorá mnohým generálnym riaditeľom a nielen mne berie spánok. Možnosti rastu sú obmedzené. Prednedávnom som bola na workshope vo Francúzsku. Odznelo tam, že najperspektívnejšou skupinou spotrebiteľov na rozvinutom severoamerickom a európskom trhu sú ženy. Slovensko je dôkazom toho, že tento predpoklad sa potvrdzuje. Napríklad v pivovom nápoji Radler vidím budúcnosť pivovarov. V tomto druhu nápojov môže spotreba rásť. Zhruba 30 percent piva vypijú na Slovensku práve ženy. Našťastie nemáme ako v niektorých iných krajinách nijakú spoločenskú či náboženskú bariéru.

Budú pivovary v budúcnosti rozvíjať viac výrobu rôznych pivových nápojov už aj s ohľadom na ľudské zdravie?
Celkom iste, ale okrem toho rastie aj segment nealkoholického piva. Je to dané životným štýlom, čoraz viac ľudí šoféruje a zároveň majú chuť na pivo. Riešením je nealkoholické pivo. Ľudia sa dnes oveľa viac starajú o svoje zdravie ako v minulosti. Chcú byť štíhli, sledujú príjem kalórií. Je tu veľa mýtov, ktoré treba vyvracať. Vôbec napríklad nie je pravda, že pivo má viac kalórií ako víno, je to naopak.

Keď sa povie, že svet sa globalizuje, často sa vidia len negatívne dôsledky. Ale ekonomické prepojenie krajín spája aj gastronómiu a nápojovú kultúru. O čo vás obohatila práca v krajinách s odlišným podnebím, kultúrou a mentalitou?
O neuveriteľné množstvo zážitkov, spoznala som tisíce prejavov života vrátane jedla a nápojov. Keď som bola malé dievčatko, v Holandsku sme ešte nepoznali pizzu ani talianske reštaurácie. Potom atraktívne zahraničné kuchyne vkĺzli do nášho života ani sme nezbadali a dnes ľudia chodia na španielsku, taliansku, thajskú či japonskú kuchyňu. Neverím veľmi konceptu amerického typu rýchleho občerstvenia. Ako jedna a tá istá „klobása“ môže chutiť všetkým? Som zástankyňou pestrosti, ktorá sa prejavuje v jednotlivých národných jedlách a nápojoch. Aj na Slovensku vidím, že ľudia sú oveľa viac otvorení novým zážitkom, ktoré im ponúka gastronómia a nápoje. Je to nielen tým, že oveľa viac cestujú ako kedysi, ale aj preto, lebo stále viac ľudí žije v mestách ako na dedinách. Svet sa čoraz viac mieša a ľudia sa navzájom obohacujú.

Ste otvorený a priamy človek. Máte úctu a rešpekt pred zamestnancami, ale zároveň si robotníci dovolia pri stretnutí s vami až familiárny pozdrav: Nazdar, generálka. Čo tieto dve slová vyjadrujú?
Keby len to. Niekedy mi hovoria aj naša Door, či dokonca pekne po slovensky naša Dorka. Komu by to nerobilo dobre, aj mne. Vnímam to ako veľké vyjadrenie dôvery. Spomínaný pozdrav a oslovenie dokresľuje môj štýl riadenia, vedenia ľudí. Nechápem ho ako podkopávanie riaditeľskej autority. Skôr ponímam riadenie, teda vedenie, ako istý druh služby ľuďom. Usilujem sa všetkých spolupracovníkov a tímy okolo seba inšpirovať, aby dostali zo seba to najlepšie, čo v nich je, a pritom zostali sami sebou. Mojím vzorom je manželka slávneho amerického prezidenta Franklina D. Rooswelta. Pani Eleonora Roosweltová vystihla podstatu veci, keď povedala: "Dobrý vodca podnecuje ľudí, inšpiruje ich, aby mali dôveru v neho. Skvelý líder však podnecuje ľudí, aby dôverovali sami sebe.“

Zdá sa, že sa vám podarilo splniť tento cieľ. Ľudia sú hrdí na to, že pracujú v hurbanovskom pivovare.
Keď som ich bližšie spoznala, chcela som, aby boli sebavedomejší. Často som počula od ľudí na Slovensku, že Slováci potrebujú mať vodcu, akéhosi inštruktora, ktorý im povie, čo majú robiť. Vôbec s týmto názorom nesúhlasím. V pivovare som našla veľa šikovných samostatných ľudí, a nemám na mysli len manažérov, ale aj robotníkov – operátorov. Keď si ráno pípnu svojou kartičkou príchod na vrátnici, nežiadame od nich, aby na vrátnici nechali aj svoj mozog a potom poobede, keď pôjdu z práce, si ho zasa vyzdvihli. Potrebujeme na každom pracovisku premýšľajúcich ľudí. A naši ľudia vedia, ako sa vraví, pohnúť rozumom. Vidno to na pracovisku, ale aj na tom, že sa vedia dobre postarať o svoje rodiny, budujú si rodinné domy, starajú sa o záhrady. Každý z nás má špecifický talent. Ide o to, dať ľuďom príležitosť, aby sa prejavili, aby im niekto povedal: chceme vidieť vašu kreativitu. S týmto prístupom som si získala v Heinekene Slovensko ľudí na svoju stranu.

Na Slovensku žila s vami celá rodina. Ako sa prispôsobili novému prostrediu deti, manžel?
Slováci sa ma často pýtali, či sa nám naozaj na Slovensku páči. Úprimne, vravím, že všetci sme si zamilovali vašu krajinu. Po africkom pobyte to bola veľká zmena, ale všetci sme si rýchlo zvykli. Deti navštevovali British International School, ktorá bola skvelá. Našli sme tu pocit absolútneho bezpečia. Deti sa po meste často presúvali trolejbusom, hýbali sa po meste voľne, čo v Afrike nebolo bežné. Nemusela som sa báť únosu detí, prepadu či vykradnutia domu. Všetci sme veľkí milovníci prírody. Máte až neskutočne krásne hory, doliny, plesá, dobré spojenie do susedných krajín. Neviem, či si Slováci dostatočne uvedomujú, v akej Bohom požehnanej krajine žijú. Je mi ľúto, že môj kontrakt sa na Slovensku končí. Vraciam sa do Amsterdamu a slzy sa mi tisnú do očí. Rada som pracovala v tejto krajine a pomáhala jej rozvoju.

Jeden z vašich predchodcov Jean Paul Hollebeke povedal, že raz sa kormidla Heinekenu Slovensko ujme Slovák. Kedy ten čas príde?
Vravím, nikdy nehovor nikdy. Medzi dve rozhodujúce, kľúčové funkcie v spoločnostiach Heineken patria generálny riaditeľ a finančný riaditeľ. Vždy jednu z nich zastáva Holanďan a keďže na Slovensku máme finančnú riaditeľku Slovenku, logicky z toho vyplynulo, že na pozíciu generálneho riaditeľa príde po mne Holanďan. Je to pán Odin Goedhart, ale to neznamená, že raz na tomto poste nebude Slovák či Slovenka.