Stredná trieda už z niektorých miest úplne vymizla

Mať vlastný byt a auto, poslať deti na prázdniny do tábora a aspoň raz do roka ísť na spoločnú dovolenku k moru je pre mnohé slovenské domácnosti veľmi vzdialená predstava. Kým na Slovensku sú štvorčlenné rodiny, ktoré na mesiac musia vyžiť zo sumy okolo 500 eur, na opačnom konci príjmového rebríčka má domácnosť na mesiac aj 3 000 eur. Martin Kahanec, šéf Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce, tvrdí, že niektoré slovenské mestá či obce už strednú triedu ani nemajú.

23.06.2014 12:00
Martin Kahanec Foto: ,
Martin Kahanec tvrdí, že čím viac ľudí je bez práce, tým väčšia je príjmová nerovnosť v krajine.
debata (96)

Koho by ste dnes zaradili do strednej triedy?
Zaskočili ste ma touto otázkou, ani sám neviem. Príjem domácnosti na úrovni približne 1¤500 eur? Keď má domácnosť auto či byt? Dajme tomu. Príslušnosť k strednej vrstve je skôr o pocite ako o skutočnom ekonomickom stave.

Kríza zrejme spôsobila to, že sa tam už veľa ľudí nezaradí.
Keď som v Bratislave, tak nemám pocit, že by stredná trieda zanikla. Žil som štyri roky v Holandsku a poviem vám, že také autá, ako jazdia po našom hlavnom meste, som tam nevidel. Teda také značky áut z vyššej strednej triedy. Hádam ani v Nemecku také príliš nejazdia.

Slovensko je výnimočné napríklad aj vo výške daňových únikov.
Nechcem polemizovať, ako k tým autám ľudia prišli. Skrátka, v Bratislave stredná trieda rozhodne nevymizla, resp. ju kríza veľmi nezosekala. Ľudia tu majú viac pracovných príležitostí ako kdekoľvek na Slovensku.

A čo zvyšok Slovenska?
Bol som minule v Košiciach, kde som stretol známeho, ktorý sa ma spýtal, či neviem o nejakej práci pre jeho dve dcéry. Obe skončili vysokú školu a už tretí rok sedia doma bez práce. Regionálne nerovnosti sú v dnešnej dobe príliš veľké. Stredná trieda v niektorých mestách na východe už pomaly ani nie je.

Prečo je to tak?
Nemáme tzv. ekonomické centrá rovnomerne rozložené po celej krajine. To znamená, že významné firmy a veľké závody sú sústredené len vo dvoch väčších mestách. To spôsobuje, že máme v krajine hladové doliny. Napríklad v tomto má susedná Česká republika vyrovnanejšiu ekonomickú štruktúru, jej pracovný trh je viac v rovnováhe. Máme z toho titulu vyššiu príjmovú nerovnosť ako Česi.

Je to len nerovnomerným rozložením „ekonomických centier“, ako ste ich nazvali?
Hlavným dôvodom prudšieho nárastu nerovnosti na Slovensku oproti Česku je štruktúra ekonomiky zdedená ešte z čias pred nežnou revolúciou. Tá spolu s nekompetentnými politikami trhu práce a zanedbaným školstvom neschopným dostatočne reagovať na meniace sa potreby trhu práce viedli u nás k výrazne vyššiemu nárastu nezamestnanosti počas transformácie, čo malo negatívne dôsledky v podobe zvýšenia nerovnosti a tiež rizika chudoby. Problémom sú aj spomínané veľké regionálne rozdiely v krajine. K tomu sa pridružuje ďalší problém, a to ten, že Slováci nie sú flexibilní na trhu práce. Nie sú takí ochotní cestovať za prácou alebo sa za ňou presťahovať ako Česi. Tí sú v tomto oveľa ďalej.

Česi s tým problém nemajú?
Nie taký, ako je u nás. Ako som spomínal, ich významné firmy a veľké závody nie sú sústredené ako na Slovensku len vo dvoch väčších mestách.

U nás by firmy, najmä zahraničné, aj išli napríklad do Vranova nad Topľou, ale chýba im diaľnica a celkovo dobudovaná infraštruktúra.
To je ďalší problém. Pomaly sa v tomto smere začína na Slovensku niečo robiť, ale vzhľadom na skúsenosti z minulosti a posuny termínov výstavby jednotlivých úsekov diaľnic si nemyslím, že k zmene príde v nejakom krátkom čase.

Čo môže štát okrem výstavby infraštruktúry robiť v zotieraní príjmovej nerovnosti?
Pravdou je, že v rámci krajín OECD máme pomerne nízku mieru príjmovej nerovnosti. Môže za to dlhodobá redistributívna politika štátu v podobe podpory v nezamestnanosti či dávok v hmotnej núdzi. Je to jeden z najvýznamnejších faktorov, ktorý vplýva na znižovanie príjmovej nerovnosti nielen na Slovensku. Keby tak nebolo, tak je nerovnosť omnoho vyššia. Dôležitú úlohu zohráva štát napríklad v prípade starobných dôchodkov. Nebyť dôchodkov, medzigeneračné príjmové nerovnosti by boli neudržateľné.

Ktoré skupiny ľudí sú u nás najviac ohrozené chudobou?
Najčastejšie ide o nízkovzdelaných ľudí. Jeden z našich predchádzajúcich výskumov ukázal, že nízkovzdelaní majú až o 19,5 percenta nižšiu pravdepodobnosť nájsť si prácu ako stredoškolsky vzdelaní ľudia. Oproti vysokoškolsky vzdelaným ľuďom ich šance klesajú o ďalších 10,3 percenta v prípade mužov a 14,5 percenta v prípade žien. S chudobou sa pritom najčastejšie spája zhoršený zdravotný stav, nezamestnanosť alebo kriminalita. Slovensko malo podľa poslednej štatistiky Svetovej banky z roku 2010 príjmovú nerovnosť na úrovni 26 percent. Toto číslo, resp. ukazovateľ sa nazýva gini koefficient. Stopercentná úroveň by znamenala maximálnu nerovnosť. Zjednodušene povedané, v takom prípade by všetok príjem v spoločnosti dostával jediný človek, úroveň 0 percent by, naopak, znamenala, že všetci ľudia majú rovnaké príjmy.

Chýba na Slovensku rovnosť príležitostí?
Chýba vo väčšine krajín sveta. Dnešná spoločnosť sa rozdeľuje na kasty. Dostať sa z jednej kasty do druhej je ťažké. Znamená to, že ľudia z chudobných rodín sú často predurčení byť chudobnými po celý život. Stále je pre mnohých mladých z chudobnejších rodín problémom stať sa napríklad manažérom podniku. Už na základnej škole, keď príde dieťa z chudobnej rodiny na hodinu v roztrhaných topánkach, v neznačkovom oblečení, bez mobilu či desiatej, tak je istým spôsobom znevýhodňované. Tu sa začínajú problémy s utiahnutosťou, so strachom, a doslova so zvykom na chudobu. Ide často o talentované deti, ktoré sa doktormi, právnikmi či spomínanými manažérmi firiem nestanú, lebo sú v spoločnosti odsúvané na okraj. Samozrejme, existujú aj výnimky, a nie je ich málo, ale vo väčšine prípadov strácajú ľudia vnútornú motiváciu pre veľké bariéry v spoločnosti. Preto je kľúčové na trhu práce, a tiež pri vzdelávaní, aby sa sociálna mobilita zvyšovala.

Ako to dosiahnuť?
V prvom rade je potrebné urobiť veľké reformy v samotnom školstve. Umožniť deťom rovnaký prístup k vzdelávaniu, bez rozdielu. Problémom dneška však je, že školy vypúšťajú každý rok absolventov, ktorí nie sú uplatniteľní na trhu práce. Nehovorím teraz len o vysokých školách. Problém sa začína už na základnej škole. Česi sú aj v tomto o veľký kus ďalej. Reflektujú potreby trhu práce. U nás máme veľa vyštudovaných novinárov, právnikov či sociálnych pracovníkov, ktorí sedia doma bez práce, a na druhej strane nám chýba zvárač, automechanik či vedúci na stavbe. Takisto keď sa pozriete, koľko tam štát investuje do školstva, ako napríklad vyzerá ich Masarykova univerzita a akých má úspešných absolventov, tak je to podstatný rozdiel v porovnaní so Slovenskom.

Isté reformy v školstve sa za posledné roky udiali. Sú podľa vás dostačujúce?
Reformy sa vo všeobecnosti prejavujú v horizonte niekoľkých rokov, hovoríme o približne piatich či desiatich rokoch. Vo vysokom školstve vidím pár pozitívnych vecí. Je výraznejší tlak na zvyšovanie kvality akademického výskumu. Týka sa to aj toho, kto sa stane profesorom či docentom. V novej akreditácii sa podmienky sprísňujú. Berúc do úvahy školský systém ako celok, stále sa boríme s tým, že sme zdedili po rozdelení Česko-Slovenska školstvo, ktoré malo pár silných stránok, no aj tie sme doslova pochovali. Naše školy kedysi učili viac tzv. tvrdé zručnosti. Tie sa týkajú priamo výkonu konkrétnej práce. Inými slovami, ide o schopnosť vykonávať každodenné hmatateľné pracovné úlohy. V školstve sa však prešlo na podporu tzv. mäkkých zručností, t.¤j. predania sa na trhu práce. Dnes sme v stave, že sa študenti snažia predať na trhu práce, ale nemajú poriadne s čím. Do praxe prichádzajú nepripravení. Preto máme po Grécku najvyššiu mieru nezamestnanosti mladých ľudí v rámci krajín OECD. Nezamestnanosť súvisí nielen s tým, že prišla kríza a firmy prepúšťali a nových ľudí neprijímali. Dnes firmy aj chcú ľudí prijímať, najmä do závodov, ale nie je koho. Zobrať právnika ako zvárača? A vôbec, išiel by? Zase sa dostávam k nerovnostiam v spoločnosti. Čím viac ľudí bez práce, tým väčšia príjmová nerovnosť v krajine.

Ako ovplyvnilo zdanenie bohatých rozdiely medzi bohatými a chudobnými?
Nepodarilo sa veľmi znížiť tento rozdiel, ukazujú to aj čísla príjmovej nerovnosti, ktoré nešli smerom nadol. To znamená, že sa príjmy bohatých a chudobných viac nepribližujú ani po zavedení tohto opatrenia. Dôvodom je, že daň pre bohatších sa na Slovensku týka malého percenta ľudí. Druhým dôvodom je, že bohatí majú viac možností, resp. vedia si zaplatiť špičkových daňových poradcov, aby sa šikovne vyhli plateniu daní. Tým, že optimalizovali, sa výška dane pre nich nijako zásadne nezvýšila. Nejde pritom nevyhnutne o nelegálnu optimalizáciu daní. Treba však povedať, že vyššia daň pre bohatých nie je na Slovensku dlho, efekt sa zatiaľ teda nemohol celkom dostatočne prejaviť. Moje očakávania v tomto smere však sú, že oveľa vyššie príjmy z toho štát v budúcnosti mať nebude.

Čo urobilo s príjmovou nerovnosťou zavedenie rovnej dane?
Rovná daň neznamená, že daňový systém nie je progresívny. V rámci nej totiž fungovali odpočítateľné položky. Zavedenie rovnej dane malo neutrálny dosah na skupiny s nízkym príjmom, ale pozitívne ovplyvnilo čisté príjmy vysokoprijímových skupín obyvateľstva. Nožnice príjmovej nerovnosti sa teda viac otvárali, nakoľko si bohatší viac prilepšili.

Spomínali ste optimalizáciu daní. Celkovo sa však ročne stratí v šedej ekonomike na Slovensku viac ako 2 miliardy eur, práve kvôli podvodom na daniach. Nebyť tiež toho, tak dnes nehovoríme o narastajúcich príjmových rozdieloch Slovákov.
Nejdem teraz obhajovať podvodníkov, lebo súhlasím s krokmi vlády, že sa vybrala cestou boja s daňovými únikmi, a ide na nich ozaj prísne. Bohužiaľ, často na to doplácajú tí poctiví, ktorí aj predtým dane platili. Na Slovensku však ľudia za posledné roky nevideli reálne výsledky, teda že z ich daní je štát dobre spravovaný. Nemajú preto veľmi ochotu dane platiť. Napríklad v Holandsku platia ľudia celkom vysoké dane, miestne poplatky sú vysoké. Napriek tomu ich ochotne mestu, a vlastne štátu, odvádzajú.

Z akého dôvodu?
Lebo im zato mesto vybuduje cyklochodník, zrekonštruuje detské ihrisko, štát zabezpečí slušnú zdravotnú starostlivosť v dobre fungujúcich nemocniciach. Tam sa potrebujeme dostať. Vždy budú v spoločnosti takí, ktorí dane platiť nebudú. Treba však tej väčšine Slovákov ukázať, že platenie daní má zmysel, že z toho majú benefity. Je však správne, že štát klepol konečne po prstoch tým, ktorí si z neplatenia daní urobili biznis a vyciciavajú štátnu pokladnicu cez neoprávnené nadmerné odpočty DPH. V tomto napríklad Nemci urobili dobrý krok. Odsúdili šéfa futbalového klubu za daňové podvody. Bol okolo toho veľký mediálny ošiaľ, podvodníci sa zľakli a sami sa začali prihlasovať. Lebo ak sa prihlásite, tak si to odsedieť nemusíte. Aj Slovensko by potrebovalo takého Hoenessa, aby vystrašil ostatných. Treba nastoliť rovnosť príležitostí, ale aj rovnosť v platení daní.

Martin Kahanec

je šéfom Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce. Od januára 2012 pôsobí aj ako docent na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Jeho výskum sa zameriava na ekonómiu trhu práce, populačnú ekonómiu, etnicitu a migráciu. Publikuje v medzinárodných vedeckých časopisoch.

© Autorské práva vyhradené

96 debata chyba
Viac na túto tému: #bohatstvo #stredná trieda