Brusel na slovenských farmároch a vidieku nešetrí, peniaze pridá

Na roky 2014 až 2020 dostane Slovensko v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ 4,6 miliardy eur. "Kým pre väčšinu európskych krajín sa podpora zníži, pre Slovensko výrazne stúpne, a to zhruba o 700 miliónov eur,“ hovorí vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Dušan Chrenek.

02.09.2014 12:00
Dušan Chrenek Foto: ,
Dušan Chrenek upozorňuje, že Slovensko dováža veľa hotových potravín a, naopak, vyváža najmä agrárne komodity. Disproporciu možno riešiť cez európske prostriedky, napríklad cez Program rozvoja vidieka.
debata (10)

Tieto prostriedky môžu zvýšiť zamestnanosť na vidieku, zlepšiť štartovaciu pozíciu mladých farmárov. "Je na Slovensku, aby túto šancu využilo,“ povedal Chrenek a dodal, že Brusel pomôže aj pri prekonaní dôsledkov ruského potravinového embarga.

Putinove sankcie ukázali, ako sa z potravín ľahko stane nástroj politiky. Ako Brusel zaručí, že európske potraviny pôvodne určené na vývoz do Ruska sa nerozplynú aj na slovenskom trhu, kde by poškodili domácich producentov?
Obchodné reštrikcie Ruska postihli celú Európsku úniu. Kompenzácie, ktoré navrhla Európska komisia, budú pre všetkých, ktorých sa ruské embargo dotkne. Bez toho, aby som podceňoval situáciu, však pripomeniem, že slovenský export potravín do Ruska v sektoroch s reštrikciami tvoril v roku 2013 len 0,2 percenta z celkového potravinárskeho vývozu SR. Väčšina exportu smeruje do EÚ, len malá časť na iné trhy, ruský podiel je zanedbateľný. Brusel už vyčlenil 125 miliónov eur pre európskych ovocinárov a zeleninárov. Do Ruska určená zelenina a ovocie sa môžu stiahnuť z trhu napríklad tým, že pôjdu na charitatívne účely do škôl, nemocníc, ale časť rýchlo sa kaziacej produkcie môže ísť aj do kompostu. Kľúčovým cieľom je stabilita trhu a prospech z nej budú mať aj slovenskí farmári.

Lenže do Ruska sa vyvážali aj mäsové a mliečne výrobky. Ako sa bude riešiť celkový dosah potravinového bumerangu?
V balíku na krízové situácie je celkovo 420 miliónov eur. Analyzujú sa viaceré sektory. Možností, ktoré má európska poľnohospodárska politika na to, aby farmári netrpeli dôsledkami ruského embarga a zabezpečila sa stabilita trhu, je viacero. Budú sa hľadať možnosti zrejme v trhových opatreniach, dobrým návrhom je, že cez rozvoj vidieka by sa dali spolufinancovať vzájomné záručné fondy. Mnohé sa vyjasní po porade ministrov pôdohospodárstva tento týždeň.

Aké sú vyhliadky slovenských poľnohospodárov na najbližšie plánovacie obdobie 2014 až 2020? Hovorí sa, že ak odvetvie nechytí druhý dych teraz, tak ho už nechytí nikdy.
Nebol by som pesimista. V čase, keď väčšina krajín dostane menej peňazí, pôjde na Slovensko dovedna 4,6 miliardy eur, o 700 miliónov eur viac, ako v predchádzajúcom plánovacom období. Je to balík plný rozvojových impulzov. Krajina ich môže použiť podľa svojho uváženia. Slovensko to využilo a posilňuje priame platby presunom prostriedkov z rozvoja vidieka. Farmári tak majú cez priame platby zaručený príjem vo výške 3,05 miliardy eur. Na rozvoj vidieka pôjde celkovo 1,54 miliardy eur. Pamätá sa aj na producentov vína – tí napríklad dostanú 35 miliónov eur.

To sú celkové čísla. Kde sa však ocitnú slovenskí poľnohospodári, keď sa porovnajú s európskou konkurenciou?
Pri priamych platbách bude priemerná podpora na hektár pre slovenských farmárov vyššia ako vo Veľkej Británii alebo v Portugalsku a dosiahne úroveň podpôr na úrovni Švédska či Fínska. Ak zoberiem do úvahy aj platby na hektár na znevýhodnené oblasti (idú takmer na dve tretiny celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy), je to podstatne viac, ako je európsky priemer.

Napriek tomu poľnohospodári stále hovoria, že Spoločná poľnohospodárska politika je dvojrýchlostná. Podľa Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory hrozí, že nerovnosť napriek zvýšeným priamym platbám potrvá až do roku 2028. Pritom prechodné obdobie malo trvať do roku 2013.
Veci treba vidieť v širších súvislostiach. Po vstupe Slovenska do EÚ bol nábeh priamych platieb postupný, pričom ich bolo možné dorovnávať z národného rozpočtu. Naozaj slovenskí poľnohospodári dostali menej peňazí cez priame platby, ale získali oveľa vyššiu obálku podpôr na rozvoj vidieka. V porovnaní s Dánskom to bol napríklad päťkrát viac. Na margo ustavične kritizovaných priamych platieb by som povedal iba toľko: Európska komisia mala pri prijímaní nových členských štátov na zreteli to, aby vysoké priame platby nezakonzervovali určitú štruktúru poľnohospodárstva. Šlo o to, aby sa poľnohospodári nespoliehali len na príjem z priamych platieb, ale aby sa snažili aj modernizovať farmy, čomu pomáhali podpory z rozvoja vidieka. Jednoducho, aby sa správali ako podnikatelia. A prostriedky na rozvoj vidieka, išlo o dve miliardy eur, boli dosť vysoké nato, aby do značnej miery kompenzovali postupný nábeh priamych platieb.

Od poľnohospodárov počujete veľmi jednoduchú argumentáciu: Nechceme nič mimoriadne, len rovnaké podmienky. Spoločnú poľnohospodársku politiku vnímajú ako diferencovanú voči jednotlivým členským krajinám, ako politiku, ktorá mala poslúžiť starým bohatším krajinám na získanie trhov nových členských štátov.
Tento názor nestojí na realite. Určite pri reforme Spoločnej poľnohospodárskej politiky pred vstupom SR do EÚ nebolo zámerom Bruselu znevýhodniť slovenských farmárov. Komisia vtedy prešla na oddelenie dotácií od produkcie. Tá zmena prišla v Európskej únii rovnako pre všetky krajiny. Kritériá boli založené na produkcii posledných rokov pred vstupom a na overených štatistikách. Žiaľ, práve v 90. rokoch poľnohospodárska produkcia na Slovensku výrazne klesla. Nedalo sa ísť do histórie, pred rok 1989. Komisia pritom brala do úvahy, že niektoré roky bol prepad produkcie, zlé klimatické podmienky a nahradila ich inými rokmi. Slovenskí vyjednávači dosiahli isté zlepšenie kvót, ale opakujem, nedalo sa ísť ďaleko do histórie. Tá čiara musela byť pre všetkých rovnaká.

Nikomu však nemožno zobrať jeho osobnú skúsenosť. To, že Slovensko prudko znížilo potravinovú sebestačnosť, spája najmä staršia generácia so vstupom Slovenska do únie. Mnohé z toho, čo budovali, vyšlo navnivoč.
To je pravda, ale nie preto, že by bola Európska únia nepriateľom slovenského poľnohospodárstva. To je omyl! Transformácia a privatizácia slovenského poľnohospodárstva neboli predsa v réžii Európskej únie. Najstrmší úpadok agrosektoru, a to vo všetkých smeroch, prišiel v poslednom desaťročí minulého storočia. Výrazne sa znížila zamestnanosť v celom odvetví, prudko klesli stavy hospodárskych zvierat, len dobytka o vyše milión kusov, kým v období 2004 až 2012 o necelých 66-tisíc zvierat. Družstvá v predvstupovom období čelili bankrotom, nevedeli získať úvery v bankách. Po desiatich rokoch členstva Slovenska v Európskej únii je stav o dosť lepší.

Ale nie uspokojivý.
Vstup do únie neznamená automatickú vstupenku k blahobytu. Nepopierateľným faktom však je, že európske dotácie zvýšili stabilitu a príjmy farmárov. Tie rástli priemerne o 18 percent ročne, a hoci sú stále nižšie, ako je priemer v celom hospodárstve, rast bol vyšší ako v ostatných sektoroch. A čo sa týka sebestačnosti, nevidel by som ju vzhľadom na rastový potenciál ako stratenú. Áno, na pultoch obchodov cítiť veľkú ponuku zahraničných výrobkov, ale na druhej strane slovenskí farmári ožili a nemálo zo svojej produkcie vyvážajú.

Export však pozostáva najmä z obilia, olejnín, jednoducho vyvážame suroviny…
…čo považujem naozaj za problém, s ktorým by sa malo Slovensko rýchlo zaoberať. Vývoz agrárnych komodít, polospracovaných produktov je výrazne vyšší ako dovoz hotových výrobkov, ale túto disproporciu možno riešiť cez európske prostriedky, napríklad cez Program rozvoja vidieka. Práve tento program umožnil modernizovať farmy. Pohľad na ne cez ich vybavenie technológiami a strojmi je teraz iný, ako pred vstupom do Európskej únie. Od roku 2007 bolo cez Program rozvoja vidieka zmodernizovaných 1¤500 poľnohospodárskych podnikov a vytvorili sa stovky nových pracovných miest. Európske prostriedky pomohli aj viac ako 1¤100 obciam pri zlepšení vidieckej infraštruktúry. Fond na rozvoj vidieka podporil poľnohospodárstvo v znevýhodnených podmienkach, agro-environmentálne projekty, ekologické poľnohospodárstvo a obnovu lesov. To sú fakty. Bol by som rád, keby aj spracovateľský priemysel nadviazal na modernizáciu poľnohospodárstva.

Dnes vysoká pridaná hodnota na Slovensku vzniká povedzme v automobilovom priemysle. Ale možno ju vytvárať aj v potravinárstve.
Súhlasím. Určite tým, že Slovensko značnú časť poľnohospodárskej produkcie nespracúva, ale vyváža ju do zahraničia, prichádza o nemalé príjmy z produktov s vyššou pridanou hodnotou. V roku 2012 Slovensko vyviezlo základné komodity za 356 miliónov eur a doviezlo za 207 miliónov eur. Export nad dovozom prevažoval aj u polospracovaných produktov v pomere 1,805 miliardy k 1,164 miliardy eur. Lenže hotových potravín sa doviezlo za 2,5 miliardy a vyviezlo iba za 1,4 miliardy. Tieto čísla hovoria o tom, prečo je nevyhnutné využiť prostriedky z rozvoja vidieka na investície do spracovania poľnohospodárskych produktov.

Často sa hovorí, že súťaž na európskom potravinovom trhu je súťažou dotácií. Na jednej strane sú podpory poskytované Bruselom a na druhej strane zdroje poskytované národnými vládami, napríklad formou štátnej pomoci. V súčte sú potom podpory veľmi rozdielne. Bohaté Rakúsko poskytuje svojim farmárom na hektár dovedna 270 eur národnej dotácie, 30-krát viac ako Slovensko. Ako odstrániť takúto nerovnosť?
Každá krajina musí svoju národnú dotáciu notifikovať v Európskej komisii, aby sa nedeformovali podmienky na trhu a nezvýhodňovali domáci farmári. Pomoc musí ísť na konkrétne oblasti, na krízové situácie, prípadne na riešenie špecifických problémov v znevýhodnených oblastiach. Číslo ohľadne Rakúska považujem za nereálne. Slovensko má tiež možnosti poskytovať pomoc farmárom v špecifických prípadoch a aj to využívalo.

Isteže, ale štátna pomoc bola limitovaná obmedzenými možnosťami slovenského štátneho rozpočtu.
Iba zopakujem, že úrovne štátnej pomoci nie sú také vysoké, pretože ide vždy o špecifické pomoci a tie určite nediskriminujú slovenských farmárov. Inak celkove podpora na Slovensku je vysoká, mnohé poľnohospodárske podniky si len z priamych dotácií pokryjú platy všetkých zamestnancov, čo určite nie je typické pre západoeurópske krajiny.

Ale aké sú platy v poľnohospodár­stve? Sú zhruba o štvrtinu nižšie, ako je priemer v slovenskom hospodárstve.
Priemerný mesačný plat v poľnohospodárstve je okolo 640 eur oproti 824 eurám v slovenskom hospodárstve. Áno, je to nižšie, ale je to aj tým, že európske dotácie sa nedostanú rovnomerne k všetkým farmárom a myslím, že tu je naozaj priestor na zlepšenie. Za veľmi dôležité považujem posilniť dotáciami pozíciu farmárov v potravinovom reťazci. Viesť ich aj smerovaním dotácií k tomu, aby spolupracovali pri výrobe a predaji svojich výrobkov, aby sa stávali silnejšími budovaním spoločných odbytových združení. Slovensku by pomohlo, keby podporovalo krátky potravinový reťazec, produkciu na lokálnej úrovni, kvalitné miestne produkty. A musí pamätať aj na budúcnosť poľnohospodárstva a podporovať začínajúcich mladých farmárov.

Poľnohospodárstvo nie je pre mladých ľudí príťažlivé, ale to nie je typické len pre Slovensko, problém s kontinuitou majú aj na Západe.
To je síce pravda, ale špecifickým slovenským problémom je negatívnejšie vnímanie potenciálu odvetvia celou spoločnosťou. Je to pritom sektor, ktorý má perspektívu, vie byť ziskový, ale na verejnosti sa prezentuje ako odvetvie, ktoré má ustavične problémy, je diskriminované, stále pred hrozbou krachu, a to nie je pre budúcnosť dobré. Nečudujme sa potom, že mladí schopní ľudia sa boja ísť do poľnohospodárstva. Vnímajú ho ako rizikový sektor, pritom slovenskí farmári a potravinári dokážu súperiť na európskych trhoch. V roku 2002 predstavovala hodnota vývozu len 57 percent dovozu, ale v roku 2012 to bolo 90 percent. Slovenský export za ten čas vzrástol štvornásobne.

Keď vstupovalo Slovensko do Európskej únie, považovali sa za jeho konkurenčnú výhodu veľké poľnohospodárske podniky. Realizovala sa táto prednosť?
Ako sa to vezme. Veľké farmy sú zamerané zväčša na produkciu obilnín, olejnín. Výrazne po vstupe do únie zvýšili produktivitu práce, ale tým, že sa mnohé z nich vzdali živočíšnej či špeciálnej výroby, teda ovocinárstva a zeleninárstva, zamestnávajú oveľa menej ľudí. Nazdávam sa, že štruktúra poľnohospodárstva by mala byť pestrejšia. Mohlo by byť viac malých a stredných fariem zameraných na špecifické poľnohospodárske oblasti, čo vyplýva z pestrých prírodných podmienok. Najmä v horských podmienkach by farmári mohli kombinovať poľnohospodárstvo s cestovným ruchom, ako je to v alpských krajinách.

Čo musia farmári urobiť preto, aby ich príjmy z ovocia, zeleniny, mlieka a mäsa neklesali a dostávali primeranú sumu zodpovedajúcu ich úsiliu, nákladom a pestovateľskému či chovateľskému riziku?
Mali by sa viac ako doteraz spájať, vytvárať spoločné odbytové podniky, združenia. Brusel už dlhé roky podporuje združovanie farmárov, pretože výrobno-odbytové združenia posilňujú ich pozíciu vo vyjednávaní s obchodnými reťazcami. Je to preverené praxou dánskych, holandských, nemeckých či talianskych farmárov. Združovanie však nemožno nikomu nanútiť. Ak sa farmári menej zoskupujú, menej spoločne investujú do spracovania produktov, je to na nich. V Programe rozvoja vidieka sú na združovanie vyčlenené nemalé prostriedky, je žiaduce využiť ich. Obchodné reťazce využívajú svoju silnú pozíciu voči menším producentom, keby existovali silné združenia, farmári by prosperovali lepšie a lepšie by zvládali aj rôzne krízové situácie, ako keď ich rieši každý samostatne.

Na Slovensku je iba zopár skutočne dobre fungujúcich združení napríklad pri pestovaní a predaji zemiakov či ovocia. Prečo sa výrobcovia nevedia združiť?
Možno v mysliach hospodárov prežíva skúsenosť z minulosti, keď všetko bolo spoločné. Je to akási averzia na predchádzajúce obdobie, prejavom ktorej je úsilie vyjednať si veci sám. Posilňuje to fakt, že mnohé farmy sú veľmi veľké a cítia sa silnými aj v rokovaniach s obchodníkmi. Pri dnešných rozmeroch agrárneho obchodu je to však falošná predstava. Farmári sa naozaj potrebujú spájať a postupovať spoločne.

Kto je najväčším konkurentom Slovenska vo výrobe potravín? Sú to staré členské krajiny alebo rýchlo rastúce Poľsko?
Sú to najmä susedné krajiny – Poľsko, Česko, Maďarsko, v niektorých sektoroch aj západoeurópske krajiny, ale v prvom rade naši susedia, Rakúsko vôbec nie je súperom slovenských poľnohospodárov. Slovensko do Rakúska viac vyváža, ako dováža. Porovnávať sa treba s krajinami V4 a v niektorých sektoroch aj s Nemeckom či Holandskom.

Často sa so závisťou pozeráme na úspech poľského poľnohospodárstva za posledné štvrťstoročie. V čom nás Poľsko najviac za posledné štvrťstoročie predbehlo?
Poľsko si dobre presadzuje svoje záujmy, ale hlavne lepšie využíva európske možnosti. Balík finančných prostriedkov, ktorý ide do Poľska a na Slovensko, je v priamych platbách porovnateľný, v rozvoji vidieka je na tom lepšie Slovensko. Z finančného hľadiska nevidím, že by Poľsko malo lepšie podmienky, skôr ide o to, ako ich využíva, a to aj v oblasti rozvoja vidieka. Veľký rozdiel je v štruktúre poľnohospodárstva. V Poľsku je oveľa viac malých a stredných fariem, hoci dnes sú tam aj veľké podniky. Štruktúra je teda rozmanitejšia. Sami poľskí farmári sú draví, a to aj smerom do zahraničia. Slovensko je malou krajinou, ktorá je obklopená poľnohospodársky silnými krajinami. Máme však stále čo ponúknuť a mali by sme viac využiť výhodu, že môžeme obchodovať so zahraničím. Isteže, treba posilňovať umiestňovanie slovenských výrobkov na slovenskom trhu, ale na jednotnom európskom trhu nemá zmysel zatvárať hranice.

Ste predstaviteľom Európskej komisie na Slovensku. Málokto je tak Európanom na jednej strane a Slovákom na druhej. Ako môžete svojej krajine pomôcť z titulu postu, ktorý zastávate?
Mám rád svoju krajinu a veľmi si vážim prácu poľnohospodárov, ktorí ju všestranne zveľaďujú. Snažím sa, aby slovenskí farmári vedeli o všetkých možnostiach, ktoré im Európska únia prináša, a najmä, aby ich využívali. Som presvedčený o tom, že podpora, ktorá smeruje na Slovensko, je solídna a je dobrým základom pre naštartovanie rozvoja a upevnenie poľnohospodárstva, potravinárstva a celého vidieka.

Dušan Chrenek (46)

pochádza z Trstenej. Od januára 2012 je Vedúcim Zastúpenia Európskej komisie v SR. V európskych štruktúrach pracuje od roku 2003, predtým pracoval pre slovenský rezort zahraničných vecí, kde v roku 1994 začínal ako referent. Na Slovensku vyštudoval techniku a právo, v Španielsku diplomaciu v Británii zahraničnú službu.

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #Potraviny #poľnohospodárstvo #Európska únia