Nobelista Kydland: Firmy potrebujú prehľadné prostredie

Vo svojej práci sa okrem iného venujete aj pasci vysokej inflácie. Teraz je to však opačne, viaceré krajiny eurozóny bojujú s poklesom cien, teda defláciou. Prečo presne je deflácia rizikom pre ekonomiku?
Myslím, že neexistuje veľa dôkazov, že deflácia škodí ekonomike. Deflácia nie je najväčší problém. Napríklad 20. roky boli jedným z najprosperu­júcejších období v Nórsku a počas tejto doby ceny spadli takmer o päťdesiat percent. No ekonomike sa darilo. Povedal by som preto, že bojovať proti deflácii by nemalo byť prioritou. Väčším problémom je nedostatok dôvery vo fiškálnu politiku niektorých krajín, nedostatok inovačných aktivít a nedostatok tvorby kapitálu. Tým nechcem povedať, že deflácia je nejaká bezvýznamná alebo dobrá vec, no sú aj väčšie problémy.

Európska centrálna banka však každý mesiac tlačí miliardy nových peňazí. Snaží sa tak zasiahnuť proti deflácii a podporiť ekonomický rast.
Kvantitatívne uvoľňovanie samo osebe ekonomický rast zrejme nenaštartuje. Môže to mať obmedzený pozitívny vplyv, no dôležitejšie je riešiť fiškálnu politiku.

Akým spôsobom?
Firmy potrebujú, aby fiškálna politika bola jednoznačná niekoľko rokov dopredu. Povedzme na päť až desať rokov. Aj v USA prebieha diskusia, či treba zvýšiť dane, napríklad daň z kapitálových príjmov. Na takéto rozhodnutia však treba čas, aby sa im firmy vedeli prispôsobiť. Keď sa hospodárske prostredie nepredvídateľne mení, firmy štátu nedôverujú, a preto napríklad odkladajú investície, čo sa prejaví v nižšom hospodárskom raste. Kvantitatívne uvoľňovanie, teda tlačenie nových peňazí, nedokáže nahradiť dôveru. Po skončení celého procesu a bez dostatočnej dôvery ostanú tieto peniaze sedieť v bankách a neprispejú k rozvoju podnikateľských aktivít.

Podľa vás sa Európa už dostala z finančnej krízy, respektíve hospodárskej stagnácie?
Ťažko povedať. Viem, že sú ekonómovia, ktorí sa snažia špecializovať v robení predikcií, no ja k nim nepatrím. Vo svojej práci som dospel k záveru, že niektoré udalosti ako hospodársky cyklus sú niekedy nepredvídateľné, takže ja by som asi nemal dávať žiadne predikcie.

Počas krízy bolo treba zachraňovať Grécko aj Írsko, no Írsko je na tom teraz oveľa lepšie ako Atény. V čom je hlavný rozdiel medzi tými krajinami?
Írsko nebolo treba zachraňovať. Bola to chyba vlády, že dostala krajinu do takej situácie. Írsko bolo veľmi úspešnou krajinou v 90. rokoch, že jeho politika bola jednoznačná a predvídateľná. To sa páčilo mnohým firmám, ktoré tam potom investovali. Banky však príliš riskovali s vedomím, že keď sa niečo stane, tak ich štát zachráni. A to sa nakoniec aj naozaj stalo. Záchrana írskych bánk spôsobila enormný rast verejného dlhu celej krajiny. V Škandinávii mali v minulosti banky tiež problémy, no vlády ich nechali padnúť. Bolo to krátkodobo veľmi bolestivé opatrenie, no z dlhodobého hľadiska sa ukázalo ako správne.

Myslíte, že by to eurozónu veľmi poškodilo, keby z nej Grécko vystúpilo?
Nič strašné by sa nestalo. Treba si uvedomiť, že problém Grécka alebo Talianska nespočíva v spoločnej európskej mene, ale v tom, že produktivita práce tam nerástla zhruba posledných dvadsať rokov. Tým by sa mali politici a ekonómovia zaoberať a nehovoriť stále len o tom, či euro áno, alebo euro nie. Spomalenie produktivity sa začalo prejavovať ešte predtým, ako euro vôbec vzniklo. Ekonomická kríza tento problém už len naplno odhalila.

Aká je najvhodnejšia prorastová politika, ktorá zvyšuje investičnú aktivitu aj zamestnanosť?
Najvhodnejšia je konzistentná politika, ktorá ostáva dlhodobo stabilná. Dôležité je mať predvídateľnú daňovú politiku. Ekonomický rast sa môže dosahovať aj cez opatrenia, ktoré sú zo začiatku veľmi nákladné. Napríklad výskum a vývoj alebo inovácie. Výsledky sa často dostavia až o desať či pätnásť rokov a daňové prostredie má na to výrazný vplyv. Napríklad spomínané Írsko. To sa dostalo do problémov, no podnikateľské prostredie má nastavené tak, že verím, že bude opäť rásť a tvoriť nové pracovné miesta. Produktivita v Írsku je o 40 až 50 percent vyššia ako v Taliansku, Španielsku či Portugalsku.

Vlády sa však menia, a tak dosiahnutie dlhodobej konzistencie fiškálnej či daňovej politiky sa niekedy javí ako nedosiahnuteľné.
V oblasti monetárnej politiky sme to dosiahli prostredníctvom centrálnych bánk, ktoré by mali byť od politikov úplne nezávislé. Myslím si, že keď niekto vymyslí, ako podobný výsledok dosiahnuť v oblasti fiškálnej politiky, tak si za to zrejme vyslúži Nobelovu cenu.