Čo jeme? Čerstvá zelenina zo Slovenska je úzky profil

Slovensko má v údoliach riek jedny z najlepších zeleninárskych pôd na svete. Väčšina zeleniny na pultoch slovenských supermarketov však aktuálne pochádza z dovozu. Slovenské zeleninárstvo je na kolenách a šance sa chytili iní.

27.04.2015 00:00
paradajky, rajčiny, zelenina Foto: ,
Čerstvých domácich paradajok s typickou chuťou je na pultoch ako šafranu. Dovážané síce vyzerajú podobne, ale chuťou a vlastnosťami zaostávajú.
debata (46)

Čo myslíte, odkiaľ pochádza jarná rýchlená reďkovka, ktorá sa teraz predáva v slovenských obchodoch? Komu by zišlo na um, že najmä z českého Polabia. Šesť zeleninárskych fariem zoskupených v tamojšom zeleninárskom odbytovom družstve pestuje reďkovku na slovenské pomery na nepredstaviteľne veľkej ploche 200 hektárov.

Slovensko mrhá úžasným prírodným potenciálom už celé štvrťstoročie. V najprodukčnejších zeleninárskych oblastiach, akými sú Podunajská a Východoslovenská nížina, ale aj Poiplie, akoby zeleninárstvo napadol mor. Zeleninárske družstvá a rodinné prídomové hospodárstva sa rozpadajú, v lepšom prípade prežívajú len v úplne zdecimovanej podobe. Nečudo, že sa mení typický charakter juhoslovenského vidieka, postupne sa vytráca jeho zeleninárska zručnosť, vitalita a generačná kontinuita.

Z úpadku dokázalo vstať len zopár zväčša súkromných fariem, ktoré postavili moderné skleníkové hospodárstva a zvládli progresívne plantážové pestovanie poľnej zeleniny. Čo je to však pre potreby viac ako päťmiliónového Slovenska?

Akokoľvek slovenská zelenina chuťovo a aromaticky víťazí nad vitamínmi z dovozu, je iba doplnkom celkovej ponuky. Všetci slovenskí susedia sú v domácej produkcii silnejší – Maďarsko, Poľsko, ba už aj Česká republika, do ktorej ešte na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia smerovalo 80 percent všetkej zeleniny z južného Slovenska.

Teraz sa karta obrátila. Česi už vážne konkurujú Slovensku aj v teplomilnej paprike, ktorá bola odjakživa doménou zeleninárskych obcí v okresoch Komárno a Nové Zámky. V tejto chvíli v zápase o sebestačnosť, a teda čerstvosť, chutnosť a zdravotnú bezchybnosť zeleniny v porovnaní s Českom vysoko prehrávame. Kým Česi sa od dovozov odstrihávajú, my sme k nim stále pripútaní.

Prečo sme v nových, kapitalistických ekonomických podmienkach nedokázali obnoviť zeleninárstvo? Poliaci, ktorí sú často terčom kritiky za rôzne potravinové nešváry, sa po vstupe do Európskej únie stali východoeurópskym ovocinárskym aj zeleninárskym tigrom. Zato Slovensko sa prepadlo na samý chvost európskych tabuliek.

Na margo slovenského poľnohospodárstva Poliaci tvrdievajú, že za mnohé môže jeho kolektivizačná skúsenosť, ktorá nás vraj pripravila o schopnosť samostatne podnikať. Pripusťme, že na tejto poznámke je niečo pravdy, ale skutočné príčiny úpadku sú hlbšie.

Zlaté fóliové bane

Slovenské zeleninárstvo zažilo v sedemdesiatych a najmä osemdesiatych rokoch minulého storočia veľký rozvoj. Komunistický štát vtedy investoval nielen do zeleninárskych družstiev a štátnej šľachtiteľsko–semenárskej firmy Semex, ale umožnil ľuďom na vidieku pestovať zeleninu pre trh. Vláda si ponechala pod kontrolou len výkup dopestovanej zeleniny prostredníctvom štátneho podniku Ovocie a Zelenina a Záhradkárskych služieb, ktoré patrili Slovenskému zväzu záhradkárov.

V priebehu necelých dvadsiatich rokov sa podarilo premostiť záujem štátu o zásobovanie mestského obyvateľstva čerstvou zeleninou a súkromnej podnikateľskej iniciatívy vidiečanov. Tí boli na tie časy odmenení bohatými pestovateľskými príjmami. Často prevyšovali zárobky na družstvách či v priemyselných podnikoch.

„Keď sme v roku 1975 rozbiehali Záhradkárske služby, bol náš ročný obrat v nákupe zeleniny 1 až 1,5 milióna korún, v roku 1989 naše dve centrá v Marcelovej a Hurbanove už mali obrat vyše 300 miliónov korún,“ spomína na slávne obdobie zeleninárskeho juhu Tibor Paulis, ktorý bol dlhoročným riaditeľom Záhradkárskych služieb.

Marcelová bola jednou z najväčších zeleninárskych obcí na Slovensku. Skoro každá z 1 200 rodín mala za domom fóliový hangár. Zaberal zvyčajne plochu 400 až 500 štvorcových metrov a ľudia v ňom pestovali papriku, rajčiaky, kaleráb, kapustu, kel, karfiol, uhorky. O rozsahu pestovateľskej činnosti napovedá fakt, že len Paulisom riadené marcelovské krídlo Záhradkárskych služieb malo uzavreté zmluvy so 6–tisíc pestovateľmi. S obdobným počtom spolupracovali hurbanovské Záhradkárske služby.

Ako zvädol zeleninársky juh

Každá významná zeleninárska obec sa špecializovala na „svoj“ druh zeleniny. Napríklad v Nesvadoch a Imeli boli vyhlásení paprikári, v Tvrdošovciach zasa nemali páru v pestovaní karotky a rajčiakov. Produkcia sa zvážala do desiatok výkupní najprv na káričkách a potom na prívesoch za osobnými autami. Zo železničných staníc na juhu Slovenska potom vyrážali do Čiech celé vlakové súpravy naložené zeleninou.

Dnes je všetko minulosťou. V Marcelovej by sa v túto jar našlo za domami len dákych 15, možno 20, fóliovníkov. Podobný obraz poskytujú aj ďalšie kedysi slávne zeleninárske dediny.

Prečo dobre vyladený systém neprežil pád starého režimu a nastolenie nových trhových podmienok? Odpoveď nie je jednoduchá. Vcelku vierohodné vysvetlenie úpadku podáva Miroslav Sudický, jeden z mála úspešných ponovembrových zeleninárov.

Sudický pracoval pred revolúciou ako železničiar, ktorý si zlepšoval príjem pestovaním melónov. Presne opisuje, ako sa žilo a pracovalo v osemdesiatych rokoch v priemyselno–zeleninárskom mestečku Kolárovo, kde sa vyrábali mopedy Babeta.

„Keď sa ľudia vrátili domov popoludní z práce, šli rovno do druhej šichty do fóliovníkov. Všetko, čo sa dopestovalo, sa predalo. Ľudia mali pod nosom výkupne a zelenina vynášala. Komu sa nelenilo, ten si zarobil za pár rokov na dom aj auto. Zabehnutý systém výkupu sa však po novembri 1989 rozpadol. Určite aj preto, lebo v neďalekých nadnárodných elektrotechnických spoločnostiach na Slovensku aj v Maďarsku sa pracuje na tri zmeny, čo vylučuje prídomové zeleninové hospodárstvo,“ porovnal pomery vtedy a dnes Sudický.

Zaujímavá je aj odpoveď na otázku, prečo v deväťdesiatych rokoch nevznikla silná neštátna odbytová organizácia, hoci nové politické pomery nahrávali súkromnému podnikaniu. Sudický hovorí, že v reakcii na centralizmus sa vyrojilo po revolúcii neuveriteľné množstvo drobných nákupcov zeleniny. Z rozdeľujúcich sa družstiev kúpili malé nákladné autá a začali voziť zeleninu do Čiech a na sever Slovenska. Po rozpade federácie v roku 1993 operovalo len v okrese Komárno 160 a v okrese Nové Zámky 180 takýchto „exportérov“.

„Takéto obchodovanie so zeleninou bolo typické pre raný slovenský kapitalizmus, ale netypické pre zeleninársku veľmoc akou bolo a je Holandsko, kde dávno sústredili obchod so zeleninou na burzu,“ poukázal na rozdiel Miroslav Sudický.

Keď Holanďania a Španieli prišli po revolúcii na potravinársku výstavu Salima v Brne, českých obchodníkov očarili „prospektovo“ nablýskanou zeleninou v krásnych obaloch aj dokonalou logistikou. Boli schopní dovážať tovar do skladov na hodinu presne. Tu bol začiatok konca trieštiaceho sa slovenského zeleninárstva.

A ešte letmý pohľad, ako sa veci vyvíjali u severných a južných susedov. „Maďari vo veľkých mestách, ako je Budapešť, Segedín, Debrecín, a Poliaci vo Varšave či Katoviciach vytvorili veľké centrálne trhy pre farmárov. Na ne zvážajú zeleninu malí pestovatelia a často rovno z korby auta si ju nakupujú obchodníci a majitelia reštaurácií. Takýto systém odbytu sa na Slovensku z rôznych príčin doteraz nepodarilo vybudovať, aj to bol dôvod, prečo naše zeleninárstvo postupne upadlo,“ myslí si Sudický.

Góly do vlastnej brány

Boli tu, samozrejme, rôzne pokusy oživiť zeleninárstvo. O jednom z nich hovorí Imrich Péter, ktorý v roku 2004 založil Zeleninárske a potravinárske družstvo vo Dvoroch nad Žitavou. Podnik so 70 družstevníkmi chcel využiť bohaté skúsenosti z pestovania poľných rajčín, z ktorých vo vlastnej konzervárni vyrábali rajčiakové pretlaky.

„Všetko naše úsilie časom vyšlo nazmar a prispelo k nemu aj ministerstvo pôdohospodárstva,“ spomína Imrich Péter. Na rajčiny boli hneď po vstupe do únie vysoké dotácie, porovnateľné s okolitými krajinami. Ministri ich však znižovali a presúvali na iné plodiny. A výsledok? Na Slovensku podľa Pétera padla výmera poľných rajčín zo 700 na 300 hektárov, pretože domáci pestovatelia neboli schopní predávať rajčinové pretlaky za ceny, aké ponúkala silnejšie dotovaná zahraničná konkurencia.

Péter je presvedčený, že pod úpadok zeleninárstva sa podpísali aj obchodné reťazce. Krátko po vstupe na slovenský trh diktovali nadnárodné spoločnosti roztriešteným slovenským dodávateľom zeleniny ceny, ktoré boli hlboko pod výrobnými nákladmi pestovateľov.

„V zeleninárstve sa môžete popáliť dva razy, ale na tretí raz už nik nebude pestovať to, čo vás vháňa rovno do záhuby,“ povedal Péter.

Dvorské družstvo zredukovalo výmeru rajčín z dvesto na sto hektárov, úplne sa vzdalo pestovania koreninovej papriky. Z pôvodných 70 družstevníkov pracuje v družstve už len 24 ľudí. Na tomto príklade vidno, ako zeleninárstvo postupne pumpovalo do sociálneho systému nezamestnaných.

Vývoj, ktorým prešlo zeleninárstvo vo Dvoroch, je viac než symptomatický pre celé Slovensko. Dvorské skleníkové hospodárstvo slúži dnes už len na výrobu priesad pre drobnopestovateľov. Ale aj ich počty zredli vo Dvoroch nad Žitavou práve tak ako v Marcelovej či iných zeleninárskych dedinách Slovenska.

© Autorské práva vyhradené

46 debata chyba
Viac na túto tému: #Potraviny #poľnohospodárstvo #zelenina