Slovensko malo v minulosti dobre rozvinuté šľachtenie zeleniny. Aká je súčasná situácia?
Domáce šľachtenie zeleniny postupne zaniká, veď už nemáme ani bývalý Výskumný ústav zeleniny v Nových Zámkoch, ani šľachtiteľské stanice. Šľachtenie by malo dávať nové rozvojové podnety pre zeleninársku prvovýrobu. Tá na Slovensku pokrýva domácu spotrebu zeleniny len okolo 20 percent. Platíme krutú daň globalizácii obchodu s potravinami, ale aj nezvládnutej transformácii poľnohospodárstva. Kupujeme si zdanlivo peknú, ale chuťovo mdlú zeleninu.
Prečo je dôležité uchovať si vlastné šľachtenie?
Na to je jednoduchá odpoveď. Na Slovensku vyšľachtené odrody najlepšie vystihujú pôdne a klimatické podmienky typické pre naše územie. Nehovoriac o tom, že vyjadrujú aj našu typickú chuť. O tú dovozom zeleniny z rôznych kútov Európy prichádzame. Iná zelenina chutí Španielom, iná Talianom či Egypťanom a iná Slovákom.
Ľudia sa dnes sťažujú najčastejšie na chuť rajčiakov, ale aj papriky, cesnaku. Prečo?
Keďže veľká časť ponuky tejto zeleniny pochádza z cudzokrajných podmienok, je v rozpore s našou chuťovou pamäťou, ktorá sa prenáša z pokolenia na pokolenie. Pôda s mikroklímou i spôsobom pestovania dávajú jednotlivým odrodám zeleniny svojráznu aromatickú a chuťovú pečať i farebnosť. Naše obyvateľstvo napríklad miluje bledozelenú špicatú papriku, ktorá dozrieva až dočervena. Chutí nám ako sladká, mierne štipľavá až štipľavá. Neobľubujeme dovážanú tmavozelenú alebo bielu. Takto by sme mohli ísť rad za radom podľa jednotlivých druhov zeleniny.
Pestujeme ešte naše odrody zeleniny alebo ich zahraničná konkurencia vytesnila úplne na perifériu záhrad, plantáží, a tým aj trhu?
Naše vlastné odrody sú, žiaľ, na ústupe. Je to aj preto, lebo šľachtenie je drahé, bez dotačnej podpory odsúdené na odumieranie. Štát sa z neho u nás už dávno stiahol. V iných krajinách doň stále tečú vysoké podpory. Pre prax nestačí odrodu len vyšľachtiť, ale treba robiť tzv. udržovacie šľachtenie. Tam, kde niet dosť zdrojov, šľachtenie skôr či neskôr skončí. Pôvodný genofond slovenskej zeleniny sa uchováva, ak ide o výnimočný materiál, v genetickej banke alebo ho udržiavajú niektorí zapálení zeleninári.
Uvedomujú si ľudia, čo sa stalo so slovenskou zeleninou?
Uvedomujú. Všimnite si, že keď príde sezóna prirodzene dozretej zeleniny, ľudia uprednostňujú nákupy na trhoviskách. Tu si kúpia rajčiny, ktoré neboli vyšľachtené na to, aby vydržali tisíckilometrové presuny, zvládli dlhý pobyt v skladoch a na pultoch. Ľudia chcú opäť jesť plody, ktoré dozreli prirodzene na koreni, na slnku. Tomuto poznaniu však musela predchádzať osobná spotrebiteľská skúsenosť.