To, že sa nemecká kancelárka Angela Merkelová a trojica veriteľov Grécka, teda Európska komisia, Európska centrálna banka (ECB) a Medzinárodný menový fond (MMF), snažia zbaviť moci zvolenú vládu v Aténach, sa teraz zdá ako ťažko spochybniteľné. Všetko, čo veritelia v posledných týždňoch urobili vo vzťahu k vláde ľavicovej strany Syriza, ktorú ľudia zvolili, aby zvrátila úsporné opatrenia, vyzerá ako snaha znemožniť kabinet premiéra Alexisa Tsiprasa.
Neexistuje žiadny náznak skutočného kompromisu. Cieľom je očividne pokoriť Tsiprasa a jeho vládu a pripraviť sa na ich skorú náhradu v podobe nejakého viac poddajného kabinetu. Z dokumentov MMF pripravených pre "konečné návrhy, ktoré boli predložené v uplynulom týždni, vyplýva, že veritelia sú si plne vedomí, že aj podľa tých najoptimistickejších scenárov budú poškodzujúce úsporné opatrenia trvať najmenej do roku 2030 a že dovtedy bude dlh považovaný za neudržateľný.
Je to kvôli tomu, že prvé záchranné peniaze prúdili do bánk a nie krajine. Explóziu chudoby a dlhu priniesli úsporné opatrenia trojky, ktorej požiadavky sa v skutočnosti týkajú moci a nie peňazí. Ak sa im podarí donútiť Tsiprasa k odchodu, môžu potom ponúknuť menej ničivý balíček nejakému poslušnejšiemu gréckemu vodcovi, ktorý doterajšieho premiéra nahradí.
Preto Tsipras rozhodnutie ECB zastaviť núdzové financovanie Grécka po vyhlásení referenda označuje za vydieranie. Práve to spôsobilo uzavretie bánk a zavedenie kapitálových kontrol, čo grécku krízu zaviedlo do nových výšin, pretože Grécko sa tento týždeň stalo prvou vyspelou krajinou v platobnej neschopnosti voči MMF.
Predstavitelia Európskej únie majú hlboký odpor k referendu. Krajiny, ktoré pri takomto plebiscite odpovedia zle, sú bežne nútené k tomu, aby hlasovanie zopakovali. Výnimkou nie je ani chystaná voľba v Grécku. Akonáhle bola ohlásená, bola okamžite rozpútaná paľba vyhrážok a šírenie paniky.
Jeden európsky vodca za druhým varoval Grékov, aby neposlúchli svoju vládu a úspory schválili, inak budú nútené so strašnými následkami opustiť eurozónu. Trojka tak očividne dúfa, že Tsiprasa vyšachuje strach z chaosu a že Syriza sa rozštiepi, alebo bude prinútená rýchlo sa vzdať moci. Únijní predstavitelia tvrdia, že zastupujú záujmy portugalských či írskych daňových poplatníkov, ktorí budú musieť zachrániť neschopných Grékov, alebo ktoré rozčúli akékoľvek zmazanie dlhov, keď sami museli podstúpiť rovnako horkú dlhovú liečbu.
Skutočnosť je ale úplne iná. Žiadny Nemec a ani iný občan EÚ neutrpel záchranou Grécka žiadnu škodu. Skutočné obavy v Bruseli a Berlíne nevyvoláva to, že ľudia v krajinách ako Španielsko a Portugalsko, ktoré v eurozóne najviac trpia úsporami, nebudú súhlasiť s úľavami pre zúbožené Grécko, ale že sami budú chcieť skoncovať so šetrením a že budú tiež žiadať zoškrtanie dlhov.
Takýto vývoj označujú únijní vodcovia ako „morálny hazard“. To ale vôbec nesúvisí s etikou, ale naopak so zle fungujúcou menovou úniou a zničujúcim neoliberálnym ekonomickým modelom. Preto Merkelová a ECB chcú grécku porážku. Povýšenecké demokratické vlády, ktorým sa nepáčia úspory, musia byť rozdrvené. Skutočná hrozba šírenia nákazy je predovšetkým politická, nie finančná. Vypovedá o tom koniec-koncov systém, kde nevolené inštitúcie a ostatné štáty majú moc prebiť zvolené vlády.
Achillovou pätou strany Syriza je to, že súčasne trvá na ukončenie drastických úspor a zachovania eura. To sa zhoduje s názorom gréckej verejnosti. Pre únijných predstaviteľov hrozbu Grexitu, čiže odchodu Grécka z eurozóny, prevážilo nebezpečenstvo, že väčšie štáty budú nasledovať úspešný grécky postoj voči škrtom.
Najhorším výsledkom terajšej krízy pre stranu Syriza by bolo prijať úspory, ktoré pred voľbami sľúbila zrušiť. Áno v referende by pravdepodobne znamenalo pád vlády a nové voľby. Ale aj po gréckom „nie“ budú potrebné radikálne opatrenia, keď sa vláda bude snažiť upevniť svoje vyjednávacie postavenie, alebo sa začne pripravovať na opustenie eura.
Skutočná hrozba pre Európu spočíva v tom, že sa Syriza podvolí, alebo rozpadne. Takéto zlyhanie by bolo využité k potlačeniu rastúcej podpory protiúsporných hnutia, ako sú Podemos v Španielsku či Sinn Féin v Írsku, čo vyprázdni pole pravicovým populistom.
V každom prípade akákoľvek dohoda s Gréckom bez odpisu dlhu, ktorý nie je možné zaplatiť, alebo bez ukončenia úsporného žmýkania, krízu len odloží. Ak vláda strany Syriza prežije, bude musieť zmeniť smer. Jej osud a jej chaotická konfrontácia s vládcami eurozóny predurčí budúcnosť Európy.