Investície do nových ciest oprávňujú zvýšiť deficit

Martin Filko, šéf Inštitútu finančnej politiky na Ministerstve financií SR, v rozhovore pre Pravdu povedal, že "prípadný silný investičný program je legitímnym dôvodom mať dočasne vyšší deficit verejných financií". Nateraz je cieľom vlády mať nulový deficit v roku 2018. Tento rok má deficit dosiahnuť 2,74 percenta HDP a na budúci rok 1,93 percenta. Ak by však vláda plán znižovania deficitu odložila napríklad o dva až tri roky, z rozpočtu by sa mohli dostavať kľúčové úseky diaľnic, ktoré by sa inak zrejme stavali za drahé verejno-súkromné PPP projekty.

29.10.2015 06:00
debata (21)

Po posledných dvoch voľbách vždy prišiel úsporný balíček. Bude to z hľadiska rozpočtových cieľov potrebné aj po budúcoročných voľbách?
Povedzme si najprv, prečo by sme mali chcieť vyrovnaný rozpočet v týchto časoch. Keď sa pozriete do ekonomickej literatúry, je veľmi ťažké nájsť dôvod, prečo by sme mali mať dlhodobo deficitné hospodárenie. S výnimkou časov krízy, veľkého investičného programu alebo v čase zásadných reforiem. Tým, že sa slovenská ekonomika dostane možno budúci rok na úroveň svojho potenciálu, neexistuje dôvod ju naďalej stimulovať deficitmi a dáva zmysel dostať sa blízko k vyrovnanému rozpočtu. Sú tam ešte dva dlhodobejšie zretele, ktoré idú navzájom opačným smerom, a ktoré by sme mali vziať do úvahy. Slovensko po relatívne dlhom období úspornosti potrebuje investičný program, ktorý by nás oprávňoval mať mierne deficity, no na druhej strane budeme čeliť demografickej kríze. Máme jeden z najhorších demografických výhľadov v Európe, preto nie je dobré ísť do demografických protivetrov s rozhasenými verejnými financiami. Z tohto pohľadu mi dáva zmysel dostať sa niekde k štrukturálnej nule v roku 2018. Zatiaľ tam nie sme. Náš štrukturálny deficit je momentálne niekde medzi dvoma a troma percentami hrubého domáceho produktu. To znamená, že potrebujeme znížiť trvalý rozdiel medzi príjmami a výdavkami približne o 1,5 percenta HDP. Okrem toho, vláda bude mať nepochybne po budúcoročných voľbách svoje priority, aj výdavkové, takže je možné, že budeme musieť zohnať ešte o čosi viac peňazí, aby sme okrem konsolidácie dokázali naplniť priority.

Čo je nutné ešte urobiť pre dosiahnutie nulového štrukturálneho deficitu?
Podľa môjho názoru veľká časť konsolidácie by mala byť na strane boja proti daňovým únikom. Videli sme počas uplynulých troch rokov, že je úplne realistické očakávať ďalšie jedno percento HDP z takéhoto programu. Hoci nízko visiace ovocie už bolo pozbierané, ešte stále tam existuje veľký priestor. Mohlo by to priniesť minimálne 50 percent z toho, čo by sa malo urobiť na dosiahnutie nulového štrukturálneho deficitu. Druhým veľkým krokom by mal byť program, ktorý nám umožní robiť na kvalitnej analýze založené rozhodnutia o veľkých výdavkoch pri prevádzke štátu, investičných rozhodnutiach, ako je výstavba diaľnic, nemocníc či škôl, pri rozhodovaní o politikách. Teda či zvýšiť, alebo znížiť dane, alebo mať konkrétny výdavkový program, napríklad v environmentálnej oblasti, a takisto pri reguláciách napríklad v energetike alebo podnikateľskom sektore. Toto možno nemusí byť zdrojom konsolidácie, teda znižovania deficitu, ale umožní nám to aj pri obmedzených zdrojoch dosiahnuť lepšie výsledky verejného sektora. Tretia vec je, že existujú niektoré veľké časti verejného sektora, na ktoré v porovnaní s našimi susedmi dávame relatívne veľké sumy peňazí, no neprinášajú nám také výsledky, aby sme boli spokojní. Najvýznamnejšie z nich je zdravotníctvo, preto by sme sa mali zamerať na reformy v týchto oblastiach. Tie by aj fiškálne štátu prospeli.

Povedali ste, že deficit už nemusí stimulovať ekonomiku. Na druhej strane, nepridusíme ekonomiku tým, že zbytočne tlačíme na nulový deficit?
Silný investičný program je legitímnym dôvodom mať dočasne vyšší deficit. Pokiaľ sa vláda rozhodne, že bude dva alebo tri roky investovať do priorít, a dosiahne vďaka tomu štrukturálny vyrovnaný deficit o čosi neskôr, tak je to plne legitímne. Vieme nastaviť základný fiškálny rámec na vyrovnaný rozpočet, a nad rámec toho sa môžeme rozhodnúť, nakoľko už nie sme v kríze, urobiť reformu, ktorá bude mať náklady a dočasne zvýši deficit, ale spôsobí vyšší rast v budúcnosti. Rovnako sa môžeme rozhodnúť investovať, a vďaka tomu opäť mať vyšší rast v budúcnosti.

Veľa sa v tejto súvislosti teraz hovorí o PPP projektoch. Až 4,5 miliardy eur má stáť PPP projekt obchvatu Bratislavy a rýchlostnej cesty R7, aj keď výstavba má stáť len miliardu, predražené sa zdá byť financovanie. Mohol by toto byť dôvod, keď by sa mohlo radšej stavať len z rozpočtu na úkor deficitu?
Nie som fanúšikom PPP projektov, ale nemám ani talibansky negatívny postoj k nim. Pre mňa je to projekt ako každý iný, a chcem ho posudzovať na základe jeho prínosov a nákladov. Ak drahšie financovanie zásadne preváži prevádzkové úspory, ktoré prinesie súkromník, tak to je podľa mňa zlý nápad. A to aj vtedy, ak by to bolo mimo verejných financií. V prvom rade je pri každom takomto projekte dôležité si povedať, či je to projekt, ktorý najlepším možným spôsobom rieši problém, ktorý máme. V tomto konkrétnom prípade, či to rieši komplikovanú dopravnú situáciu v Bratislave. Ak sa zhodneme, že je to najlepší možný spôsob, tak potom treba nájsť formu jeho výstavby a financovania. Toto je otázka, ktorá je pre mňa kľúčová. To sú oprávnené debaty, ktoré v týchto týždňoch začíname mať, mimochodom, aj verejne, a na ich základe sa bude ministerstvo financií rozhodovať.

Časť ekonómov však tvrdí, že nulový deficit je dôležitý, nakoľko môžu prísť opäť horšie časy, na ktoré je potrebné sa pripraviť v lepšom období. Predsa len, investície do diaľnic prinesú rast v dlhšom časovom období, nie ihneď.
Na investíciách je dobrá tá vec, že sú časovo ohraničené. To znamená, že aj keď sa bojíme demografie v ďalekej budúcnosti alebo si nie sme istí, či a kedy príde ďalšia kríza, tak mať trojročný investičný program nie je rizikové z dlhodobého ani strednodobého pohľadu. Čo sa týka dlhu, v trojročnom horizonte by sme sa mali dostať pod hranicu 50 percent HDP. Keď sa pozrieme na to, akým spôsobom sa obchoduje slovenský dlh, tak rozdiely v rizikovej prirážke oproti nemeckým dlhopisom sú najnižšie v histórii. Slovensko je, možno paradoxne, vnímané v súčasnosti v tomto smere ako jedna z najbezpečnejších krajín eurozóny. Riziká, ktoré spomínate, sú reálne, ale sú rádovo nižšie, ako boli pred troma rokmi. To znamená, že ak vieme identifikovať zmysluplné investície, tak teraz je ten čas ich urobiť – najlepším spôsobom a najlacnejšie, ako sa len dá. Popri tom však dostaňme základnú kostru verejných financií blízko nule, a nad ňu urobme reformu alebo investičný program, pokiaľ sme o ňom presvedčení. Riziká s tým spojené nie sú katastrofické.

Na čo sa minie 900 miliónov eur z predaja Slovak Telecomu?
To sú peniaze, ktoré použijeme na zníženie verejného dlhu. Dlh sa zníži tým, že nebudeme musieť vydávať nové dlhopisy. Rozhodnutie, ktoré padlo, je podľa mňa veľmi múdre. Jednak ušetríme na úrokoch, a takisto nás to chráni pred dlhovými rizikami v budúcnosti.

Takže sa za to nebudú kupovať Slovenské elektrárne?
Pokiaľ sa neprijme iné rozhodnutie, tak tieto prostriedky budú použité na aktívne riadenie dlhu. Podľa mňa je to najlepšie rozhodnutie zo všetkých.

Hovoríte o lepšej kondícii štátu. Národná banka Slovenska však upozorňuje, že v posledných dvoch rokoch nedošlo k zlepšeniu udržateľnosti verejných financií.
Ale ani k zhoršeniu. Príbeh konsolidácie na Slovensku je viac-menej v súlade s tým, čo by ste očakávali podľa politickej ekonómie. To znamená, že my sme v roku 2011 a 2013 videli relatívne silné konsolidácie hneď v roku po voľbách. Následne sa udržiavali pozície. Dokopy sa nám podarilo znížiť štrukturálny deficit po kríze o päť percent HDP, čo je najviac spomedzi našich susedov, a je to okrem programových krajín (krajiny čerpajúce záchranné programy od medzinárodných veriteľov, pozn. red.), ktoré mali vážny problém s financovaním, aj jedno z najvyšších čísel v celej EÚ a eurozóne. V roku 2013 došlo k silnej fiškálnej konsolidácii takmer dvoch percent HDP, následne to bolo a je udržiavanie stavu, ktorý sa dosiahol.

Šetrí štát dostatočne? Prečo sa doteraz neurobila komplexná analýza programu ESO (Efektívna, Spoľahlivá a Otvorená verejná správa, pozn. red.)?
Práve teraz nastal priestor, aby sme zhodnotili tri roky programu ESO, nakoľko prispel k zlepšeniu verejných služieb a nakoľko prispel k úsporám. Predpokladám, že hodnotiť sa to bude počas budúceho roka.

Bude musieť budúca vláda zvyšovať odvody do druhého piliera?
Prečo by mala?

Ako sa teda bude riešiť starnutie obyvateľstva?
V roku 2012 bola urobená penzijná reforma. Tá viedla k lepšej dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Pre mňa nemá veľmi zmysel rozprávať sa o veľkosti druhého piliera samostatne, ale ako o súčasti celku penzijného systému. Druhý pilier má svoje problémy, tie sú však skôr o tom, ako dosiahnuť čo najlepšiu kombináciu výnosnosti a nízkeho rizika. A takisto nebola ešte úplne ukončená diskusia o tom, či dostávajú penzisti férovú úroveň anuít. Keď sa pozriete do budúcnosti, koniec koncov, my sme spoločne s Európskou komisiou k tomu publikovali rozsiahlu štúdiu, máme problém s udržateľnosťou verejných financií. Momentálne už problém vyplývajúci zo zdravotníctva mierne prevážil problém z penzijného systému. Nerád by som preto redukoval problém na to, že treba zväčšiť veľkosť druhého piliera. Minimálne v horizonte života našej generácie nám to v skutočnosti nepomôže. Moja najvyššia priorita z pohľadu riešenia dlhodobej udržateľnosti verejných financií je zdravotníctvo, až následne penzie.

V budúcom roku sa však podľa Health Policy Institute zopakuje situácia, že bude nedostatok peňazí na platy zdravotníkov. Ako to vidíte z pohľadu návrhu štátneho rozpočtu?
V zdravotníctve sú štyri miliardy eur. To znamená, že 50-miliónová položka sa tam pri dobrom riadení vždy dá nájsť. Objem prostriedkov medziročne rastie, dávame na zdravotníctvo v porovnaní s veľkosťou ekonomiky viac než naši susedia z krajín V4. Myslím, že peňazí bude v budúcom roku v zdravotníctve dostatok. Je kľúčové, aby si aj všetky subjekty činné v zdravotníctve, či už verejné, alebo súkromné, urobili domácu úlohu, a pokúsili sa z týchto peňazí poskytnúť pre slovenskú verejnosť čo najviac zdravia. Ak sa toho budeme držať, ani zvyšovanie platov sestier z môjho pohľadu neprestavuje žiadne fiškálne riziká.

Aké reformy je potrebné v zdravotníctve urobiť?
Prvým krokom je, tak ako sa nám pred šiestimi rokmi podarilo znížiť ceny liekov o 20 percent tým, že sme ich začali verejne porovnávať so zahraničím, aj teraz pri iných oblastiach v zdravotníctve porovnávať ceny. Tým by sa dosiahli významné úspory. Napríklad porovnávať ceny nákupov jednotlivých nemocníc, zmluvných podmienok jednotlivých poskytovateľov pri všetkých poisťovniach. Jednak porovnávať medzi sebou na Slovensku a jednak so zahraničím. To je prvá vec, ktorá sa dá urobiť relatívne jednoducho, rýchlo a na centrálnej úrovni. Zvýšilo by to dôveru v celý systém.

V roku 2016 sa budú menej spolufinancovať eurofondové projekty, počíta sa s lacnou ropou a lacnými peniazmi vďaka tlačeniu peňazí Európskou centrálnou bankou. To všetko prináša obrovské peniaze do rozpočtu. Počítate s tým, že tieto efekty môžu rýchlo vyprchať?
Všetky tieto veci, aj na pozitívnej, aj na negatívnej strane, máme v rozpočte zapracované. V rozpočte na budúci rok nie sú nepokryté makroekonomické riziká. Naša makroekonomická prognóza je skôr konzervatívna, keďže nepočíta ani s pravdepodobným príchodom štvrtej automobilky Jaguar Land Rover na Slovensko. Ak myslíte dlhodobejšie efekty, tak to nie je v prvom rade rozpočtový problém. Ak však chceme rýchlo dobiehať bohaté krajiny Európy, tak, samozrejme, budeme potrebovať ďalší impulz. Preto som hovoril, že okrem dokončenia fiškálnej konsolidácie skutočné výzvy vyplývajú z potreby reformovať ponukovú stránku slovenskej ekonomiky a potreby investovať.

Teoreticky, ak začneme v roku 2017 opäť maximálne čerpať eurofondy, ropa zdražie a ECB prestane tlačiť peniaze, môže v rozpočte chýbať pokojne okolo 700 miliónov eur.
To sa nedá takto počítať. Čo sa týka čerpania eurofondov, to má v skutočnosti neutrálny vplyv na rozpočet. Je tam síce spolufinancovanie, ale európske peniaze tiež stimulujú ekonomiku a prinášajú viac daní. Samozrejme, ak budú vyššie úroky a drahšia ropa, spomalí to rast slovenskej ekonomiky. Nerád by som však robil kuchynskú ekonomiku. Zdôrazňujem, že ak budeme lepšie čerpať eurofondy, rozpočet to zásadne neohrozí, najmä ak budú dobre použité. To, čo vidíme teraz pri ECB a rope, je výnimočná situácia, a nebude trvať večne, s tým súhlasím. Ak tieto efekty zmiznú, bude to znamenať, ako som spomínal, pomalší rast na Slovensku. Lenže naša prognóza s tým počíta už teraz.

Nastala zmena v tom, že v minulosti sa považoval za potrebný na tvorbu nových pracovných miest aspoň 3-percentný rast a teraz je potrebný rast aspoň na úrovni 1,5 percenta. Prečo je to teraz tak?
Časť z toho môže byť dobiehanie krízového výkyvu na trhu práce. Firmy po kríze začali rýchlo rásť, pričom pre dlhodobú neistotu, čo sa budúcnosti týka, a predchádzajúce rezervy boli schopné zvyšovať produkciu s tým istým počtom zamestnancov. Tento vývoj sa po troch rokoch vyčerpal, a preto vidíme rýchlejší než očakávaný rast zamestnanosti. Keby ste to spriemerovali za dlhšie časové obdobie, tak by ste sa dostali k menej prekvapivému číslu. Vláda však takisto prijala niektoré aktívne opatrenia – najvýznamnejšia z rozpočtového hľadiska je odpočítateľná položka na zdravotné odvody, k tomu zvyšovanie minimálnej mzdy. Odpočítateľná odvodová položka začala fungovať len v tomto roku, preto je predčasné hovoriť, nakoľko to pozitívne prispelo k zamestnanosti. Na celkové zhodnotenie dopadov potrebujeme ročné dáta, nie čiastkové čísla. Zásadná vec však je, že sa dostávame na úroveň našej štrukturálnej nezamestnanosti. Musíme nájsť spôsob, ako tú znížiť.

Stále však máme problém s dlhodobou nezamestnanosťou.
Vlani sme k tomu vypracovali rozsiahlu štúdiu. Máme nedostatok kapitálu v odľahlejších častiach Slovenska, či už v oblasti infraštruktúry, alebo investícií podnikov. Je tu aj problém rómskej menšiny, jej zručností a skúseností na trhu práce. Takisto diskriminácia voči Rómom. Ďalšou vecou je, že nízkopríjmová práca je stále vysoko zaťažená odvodmi a daňami.

Uvažuje sa, že by sa ešte prehlbovali odvodové úľavy?
Neviem, či sa uvažuje. Môj názor je, že by aj túto oblasť bolo potrebné riešiť.

Tým by sa však zvýšila ich motivácia pracovať, a nie poberať sociálne dávky.
Vždy je to veľmi ľahké hodiť na ľudí. Je to iba časť problému. Sú oblasti Slovenska, kde práce jednoducho dostatok nie je. Potrebujeme väčšie množstvo ekonomickej aktivity, najmä v regiónoch s vysokou mierou nezamestnanosti. Dotiahnuť tam cestu, umožniť tam investorom prísť. V prípade rómskej menšiny by som si nezakrýval oči ani pred diskrimináciou. Aj šanca dostať čo i len zamietavú odpoveď je pri Rómoch menšia než pre Nerómoch. Treba ich začleňovať do trhu práce.

Na nižšiu DPH na vybrané potraviny v hodnote 77 miliónov eur majú ekonómovia rôzne názory. Obávajú sa toho, že efekt lacnejších potravín po čase „vyprchá“, keďže obchodníci si to aj napriek sľubom, že ceny nezvýšia, pripíšu k svojim lepším maržiam. Minulosť totiž ukázala, že keď sa v roku 2008 znížila DPH na knihy na 10 percent, obchodníci si to započítali do svojich marží a ľudia tak zlacňovanie v obchodoch takmer vôbec nepocítili.
Priesak zníženia DPH do zníženia cien je približne tretinový, to hovoria skúsenosti zo zahraničia aj minulosť na Slovensku. Na základe skúseností vieme, že ceny klesajú ťažšie, ako stúpajú. Sám som zvedavý, ako to bude teraz. Na druhej strane, pri tomto opatrení je veľa pozitívnych dynamických vplyvov. Napríklad obmedzenie cezhraničnej nákupnej turistiky. Negatívne však môže byť, že ľudia začnú viac spotrebovávať tovary s nižšou DPH ako v súčasnosti. Teda si zvolia chlieb pred inými druhmi pečiva, pri ktorých zostane 20-percentná sadzba DPH.

Rôzne strany majú pred voľbami rôzne nápady. Koľko by štát stálo, keby sa znížila DPH na všetky potraviny a musela by sa zároveň táto suma nájsť cez konsolidáciu, aby sa splnili rozpočtové ciele?
Bolo by to približne 250 až 300 miliónov eur. Áno, ak by takéto opatrenia nastalo a nemalo by nastať zvýšenie deficitu a štátneho dlhu, museli by sa nájsť konsolidačné opatrenia.

Koľko by vyšlo štátnu kasu, keby sa zaviedla rovná daň na úrovni 15 percent, čo teraz navrhujú pred voľbami niektoré strany?
Ak by sme znížili daň z príjmu právnických osôb o sedem percentuálnych bodov, tak by to staticky vyšlo na výpadok okolo 800 miliónov eur. Daň z príjmu fyzických osôb pridá ďalších 500 miliónov eur. Rovná daň znamená aj nižšie príjmy zo zrážkovej dane. Spolu sa dostávame na statický výpadok vyše miliardy eur. Niečo viac by sme, samozrejme, získali z vyššej ekonomickej aktivity, ale je férové rozmýšľať o tom ako o miliardovom výpadku.

Súčasná vláda, naopak, zvyšovala korporátnu daň. Splnilo to príjmové očakávania?
Dokonca to naše očakávania prekonalo. My sme predpokladali, že po tom, čo zvýšime zdanenie kapitálu, ktorý je veľmi flexibilným výrobným faktorom, dôjde k zníženiu úspešnosti výberu. Paradoxne, efektívna daňová sadzba stúpala. My si to vysvetľujeme tým, že boj proti daňovým únikom a celková atmosféra zmeny doktríny výberu daní sa prejavili nielen na DPH, ale aj na dani z príjmu právnických osôb.

Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť zmeny v odvodoch a daniach od roku 2012 mohli spôsobiť, že slovenská ekonomika rástla pomalšie, ako mohla, a to až o 0,4 percenta. Namiesto 1,4 percenta mohla už v roku 2013 dosiahnuť takmer dvojpercentný rast, pričom to mohlo pridusiť aj rast platov a tvorbu pracovných miest. Ako to vnímate?
Dane z príjmu ovplyvňujú ekonomickú motiváciu. Nie je prekvapujúce, že ak ich zvýšite, budú mať dosah na ekonomickú aktivitu. Celé je to o tom, že peniaze musíte odniekiaľ dostať do štátneho rozpočtu. Nežijeme vo svete, kde sa neplatia dane. Ak by sa nezvýšila daň z príjmu, tak by sa zvýšila nejaká iná, možno DPH. Mal by síce zamestnanec vyšší príjem, ale kúpil by si zaň menej tovarov a služieb. Alebo by sa znížili sociálne dávky, alebo dôchodky. Každý krok má nejakú alternatívu. To sú však nakoniec politické otázky, komu zobrať a komu nie.

Martin Filko (34)

pracoval za prvej Ficovej vlády ako poradca niekdajšieho ministra financií Jána Počiatka (Smer). Neskôr ako poradca premiérky Ivety Radičovej (SDKÚ), aj ako poradca ministra zdravotníctva Ivana Uhliarika (KDH) a ministra školstva Eugena Jurzycu (SDKÚ). Rok zastával funkciu riaditeľa pre stratégiu v zdravotnej poisťovni Union. Po zmene vlády šéfuje od roku 2012 Inštitútu finančnej politiky na Ministerstve financií SR.

© Autorské práva vyhradené

21 debata chyba
Viac na túto tému: #rozpočet #deficit #Martin Filko