Máme pôdu, a predsa nemáme dosť svojich potravín

Krajina, ktorá má napriek záberom najúrodnejšej pôdy stále dostatok polí a lúk, dováža už viac ako pol druha desaťročia aj potraviny, ktoré si prv vedela vyrobiť sama.

Najkrikľavejším príkladom je bravčové mäso, zelenina a ovocie, veľa druhov mliečnych výrobkov, ale aj obyčajné konzumné mlieko. Saldo v obchode s potravinami je roky pasívne a za vlaňajšok prekročilo 1,1 miliardy eur.

Ktovie ako by vyzeralo územie Slovenska, keby ho obývali Dáni, Holanďania či Francúzi. V Európe sú to najväčší výrobcovia potravín. Holanďania z plochy menšej o osemtisíc štvorcových kilometrov vyprodukujú ročne na export potraviny v hodnote vyše sto miliárd dolárov.

Mimochodom, aj my dovážame z Holandska zeleninu, pritom by sme ju mohli vyvážať, pravda, to by sme museli lepšie hospodáriť.

Pozrime sa však, čo robí slovenský juh. Kedysi najväčší producent zeleniny už roky drieme. Systém drobných zeleninárov, ktorý fungoval za komunistického režimu, sa za kapitalizmu rozpadol.

Od roku 1989 ani jedna z vlád nebola schopná prísť s plánom revitalizácie výroby zeleniny, ktorý by naplno zapojil vidiecku pracovnú silu do produkcie nielen zeleniny, ale aj ovocia.

Zelenina z celej Európy

Predstavy, ako by malo vyzerať moderné a výkonné slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo, sa neustále modifikujú, podľa toho, aká garnitúra prichádza k moci. Poľnohospodári sú už z koncepcií unavení a podotýkajú, že mnohé podstatné javy ich autori neberú do úvahy.

„Vôbec si nevšímajú demografické zmeny, ktoré sa odohrali na vidieku, to, že sa narodila celá jedna generácia, ktorá si až na výnimky odvykla pracovať v záhradách a na záhumienkoch, úplne upadol záujem o štúdium na stredných odborných poľnohospodárskych školách,“ hovorí jeden z posledných zeleninárskych mohykánov Tibor Paulis z Marcelovej.

Paulis sa na zeleninárskej farme pokúšal zamestnať 51 ľudí, ktorých mu odporučili na úrade práce. Výsledok bol žalostný. Prácu prijalo len osem ľudí. „S rozpadom prídomových zeleninárskych hospodárstiev ľudia stratili záhradnícke zručnosti,“ všíma si Paulis a do pozornosti novej zostavy rezortu dáva aj funkčnosť odbytových združení. „Povznikalo ich dosť, ale koľko z nich je skutočne funkčných?“ pýta sa Paulis.

Niektoré druhy zeleniny sa na slovenskom juhu úplne prestali pestovať. Upadla výroba rajčín, papriky a taký kel sa už takmer nepestuje. "Gazdinky ho už nepoznajú, lebo naň zabudli pestovatelia.

Kaleráb je z Talianska, pritom okolie Marcelovej v sezóne produkovalo denne 250-tisíc hlavičiek kalerábu. Štyri pätiny zeleniny sme vyvážali do Čiech, dnes ju odtiaľ dovážame," konštatuje Paulis realitu typickú pre súčasné poľnohospodárstvo.

O nič ružovejšia situácia nevládne ani v ovocinárstve. Kým z Poľska sa stal poľnohospodársky tiger Európy, ktorý zaplavil svojich susedov jablkami, ale aj hydinou či mliečnymi výrobkami, slovenské ovocinárstvo prešľapuje na mieste.

„Potrebujeme zjednodušiť systém pestovania ovocia. Sme vari jediná krajina v Európe ktorá nemá zadefinované, čo je to ovocný sad. Pre jedných je to priestor od plota k plotu, pre iných od stromu k stromu,“ ironizuje súčasný stav šéf Únie ovocinárov Marián Varga. Podľa Vargu na Slovensku netreba nič vymýšľať, stačí, keď sa prevezme model, ktorý funguje spoľahlivo v starých členských krajinách EÚ-15.

Ovocinári aj zeleninári sú nespokojní so spôsobom, ako sa registrujú chemické ochranné prostriedky proti chorobám a škodcom. Aj v dôsledku úbytku pestovateľských plôch sa Slovensko stáva nezaujímavou krajinou pre dodávateľov agrochémie, v dôsledku čoho sa rozpadá systém integrovanej chemickej ochrany.

Varga upozornil na nenormálny stav, keď prípravky, ktoré sú v Rakúsku povolené, síce nie sú na Slovensku zakázané, ale nie sú ani povolené. „Je to Kocúrkovo, s ktorým treba čím skôr skoncovať,“ dáva námet pre novú ministerku pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Gabrielu Matečnú.

Mlieko aj bravčové na šikmej ploche

Dramaticky sa zhoršuje situácia v chove hovädzieho dobytka, predovšetkým vo výrobe mlieka. „Pokiaľ sa neprijmú na európskej a národnej úrovni mimoriadne opatrenia, hrozí rozpad mliečnych fariem,“ varoval Alexander Pastorek, šéf Slovenského zväzu prvovýrobcov mlieka.

V dôsledku poklesu farmárskych cien mlieka prerábajú farmári podľa Pastoreka na každom litri desať centov.

„Ešte pred desiatimi rokmi bolo na Slovensku 800 výrobcov mlieka, v súčasnosti ich je 485, a hrozí, že výrobu zatvoria nielen chovatelia, ktorí sú na chvoste efektívnosti produkcie mlieka, ale aj špičkové chovy,“ líči aktuálny stav v mliečnom sektore Pastorek.

Za kritickú označil situáciu aj jeho kolega Ivan Hrica zo Slovenskej holsteinskej asociácie. Denne mu telefonujú chovatelia, ktorí hovoria, že zlikvidujú chovy. Ide o farmy s 500 dojnicami a úžitkovosťou okolo 10-tisíc litrov mlieka na kravu a rok.

Bolo by tragédiou, keby sa výroba mlieka rozpadla v čase, keď pred mesiacom schválila druhá Ficova vláda podporu pre zahraničného investora mliekarne v Nitre s garantovaným odbytom v Číne.

Chov hovädzieho dobytka sa považuje za chrbtovú kosť každého poľnohospodárskeho systému. Hrá mimoriadne dôležitú rolu nielen z hľadiska výživy ľudí, ale aj pôdy. O jej klesajúcej úrodnosti sa na Slovensku cudne mlčí. Môže za to aj skutočnosť, že stavy dobytka klesli za 25 rokov o neuveriteľný jeden milión zvierat.

„Nepotrebujeme možno každý kravský chvost, ale zvieratá produktívne. Pasienky sa žiada obsadiť čriedami dobytka mäsového typu, naším kritériom nech je produkcia kvalitného hovädzieho mäsa a nie veľké dobytčie jednotky, ktoré slúžia na splnenie dotačných ukazovateľov,“ podotkol v súvislosti s aktuálnou krízou bývalý poslanec za Smer Marián Záhumenský.

Na menej ako 40 percent klesla sebestačnosť Slovenska vo výrobe bravčového mäsa. Po ruskom embargu na potraviny z Európskej únie padli nielen ceny mlieka, ale úplne sa zrútili ceny bravčového mäsa. „Ak farmy ošípaných nedostanú mimoriadne podpory, výroba bravčového mäsa pôjde ku dnu,“ vystríha šéf Zväzu chovateľov ošípaných Andrej Imrich.

Farmári predávajú kilogram živej ošípanej už len po 92 až 95 centov. „Táto cena kryje akurát náklady na krmivá. Kde sú mzdy, odpisy a splátky úverov, ktoré chovatelia použili na modernizáciu fariem? Banky žiadajú splátky, a niet ich z čoho zaplatiť, pretože bravčové mäso sa predáva hlboko pod výrobné náklady,“ približuje drámu chovateľov.

Nič nie je zadarmo

Enormnému poklesu cien poľnohospodárskej produkcie čelia farmári v celej Európe. Za tejto situácie vstupujú do hry národné rozpočty.

„Všetky okolité krajiny naliali do poľnohospodárstva mimoriadne dodatočné zdroje, aby pomohli prežiť poľnohospodárom ťažké časy. Ak to nová slovenská vláda myslí so slovenským poľnohospodárstvom poctivo a chce naozaj v reálnom čase dosiahnuť jeho revitalizáciu, musí premýšľať nad tým, aké zdroje je schopná aktivizovať pre zastavenie úpadku a oživenie výroby,“ povedal predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Milan Semančík.

Poľnohospodári poukazujú pritom na to, že pomoc vlády môže spočívať aj v tom, že oseká množstvo rôznych nezmyselných poplatkov, ktoré vyberajú rôzne inštitúcie pri certifikovaní hygienických podmienok výroby, požadovaní psychotestov na obsluhu strojov, ktoré napríklad v susedných krajinách voči farmárom neuplatňujú.

Veľmi citlivou otázkou medzi poľnohospodármi je vzťah k zahraničným farmárom. Na pôde už viac ako desaťročie hospodária cudzinci. Či sa to niekomu páči, alebo nie, máme sa od nich čo učiť, či už ide o pestovateľov, alebo chovateľov dobytka a ošípaných.

Lenže pôdy sa zmocňujú aj domáci veľkí finanční investori. Podniky, ktoré kupujú a budujú, majú jednoduchú štruktúru poľnohospodárskej výroby, sú vybavené modernými strojmi a prácu dávajú len kvalifikovaným pracovníkom. Každá takáto firma vystačí s pár desiatkami ľudí.

Pravdupovediac, tieto podniky sú slovenskou realitou, sú jedným z dôsledkov komunistickej kolektivizácie, ktorú šikovne skapitalizovali buď domáci, alebo zahraniční veľkopodnikatelia. Pomimo týchto podnikov však môžu existovať aj malé a stredne veľké podniky, už len preto, že pôda na tisíckach hektárov leží úhorom.

Ak má ožiť vidiek, treba dať impulz na vznik a rozvoj fariem, kde nebudú hospodáriť romantici, ale ľudia, čo naozaj vidia zmysel v práci na pôde a zamestnajú minimálne členov svojej rodiny a ešte lepšie ďalších susedov zo zabudnutých dedín ležiacich nielen na periférii, ale aj v srdci Slovenska. Bude na všetko, čo potrebuje poľnohospodárstvo a vidiek, dosť peňazí? Zrejme sa mnohé veci vo svetle nových faktov prehodnotia.