Ide o zoskupenie 26 organizácií podporujúcich trvalo udržateľný život na vidieku. Myšlienka, že vidiek by sa mal stať jedným z motorov hospodárskeho oživenia Slovenska, nie je nová. Hlásili sa k nej v rôznych podobách všetky predchádzajúce vlády, výsledok týchto snažení však málokoho uspokojuje.
V slovenskom poľnohospodárstve sa odohrali veľké demografické zmeny. Dožíva generácia, ktorá celý život pracovala v roľníckych družstvách a ich následníckych organizáciách. Hoci všeobecne nie je o prácu v poľnohospodárstve a o štúdium poľnohospodárskych profesií medzi mladými ľuďmi veľký záujem, predsa len je tu početná skupina vidieckej mládeže, ktorá vidí v hospodárení na pôde svoju životnú príležitosť.
Výstižne to dokumentuje obrovský záujem o opatrenie Programu rozvoja vidieka podporujúce malých a mladých farmárov. O založenie vlastnej farmy prejavilo záujem vyše dvetisíc ľudí, reálne však predchádzajúce vedenie rátalo s podporou 580 začínajúcich farmárov. Vyčlenilo pre nich 28 miliónov, skutočný záujem je však trojnásobne vyšší.
„Myslíme si, že by sa malo nájsť ďalších 30 miliónov eur na podporu mladých farmárov,“ komentoval aktuálny stav Bálint Pém, predseda Združenia mladých farmárov na Slovensku (ASYF). Program rozvoja vidieka sústredil na aktuálne plánovacie obdobie, ktoré sa končí v roku 2020, päť miliárd eur. Podľa Péma by stálo za to prehodnotiť jednotlivé programy a venovať podpore mladých poľnohospodárov viac prostriedkov, pretože ide nielen o plynulé pokračovanie poľnohospodárstva ako takého, ale aj o jeho charakter.
Pém podobne ako Anna Balková reprezentujúca zoskupenie Rodinné farmy, narážal na súčasný čoraz viac monokultúrny charakter poľnohospodárskej výroby, ktorá sa v rastlinnej výrobe sústreďuje na pestovanie obilnín a olejnín a minimalizuje živočíšnu výrobu. Tá sa aj v typických poľnohospodárskych oblastiach dostáva na okraj podnikateľského záujmu.
Pôdu chcú starí aj noví
Kľúčom k rozbehu malých fariem je prístup k poľnohospodárskej pôde. Vlastníctvo pôdy je na Slovensku rozdrobené a vyše 90 percent poľnohospodárskych pozemkov sa prenajíma. Na pôde hospodária buď družstvá podielnikov, alebo obchodné spoločnosti – akciovky či eseročky. Tie si pôdu prenajímajú zväčša od fyzických osôb, obcí, cirkví alebo od Slovenského pozemkového fondu. Teraz sa o pôdu vehementne hlásia aj mladí farmári, ale pôdy najmä v poľnohospodársky atraktívnych územiach nie je nazvyš.
„Navrhujeme ukončiť čím skôr pozemkové úpravy a pôdu neznámych vlastníkov, ktorú spravuje pozemkový fond, prenajať mladým farmárom a pôdu vo vlastníctve štátu im odpredať,“ povedala na stretnutí s novinármi Anna Balková.
Pred týždňom v rozhovore pre Pravdu nová ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná uviedla, že „technicky je riešenie jednoduché. V rokoch 2014 a 2015 skončili desaťročné zmluvy väčšine "starých“ poľnohospodárskych podnikov. Nové zmluvy obsahujú osobitné ustanovenie. Podľa neho je starý poľnohospodársky podnik povinný, pokiaľ sa nájde v danom katastri mladý farmár, poskytnúť mu pôdu. Inak mu hrozí, že fond môže vypovedať celú nájomnú zmluvu. Ministerka však zároveň upozornila, že "v katastroch, kde nie sú urobené pozemkové úpravy, sa veľmi ťažko nájdu pokope 2–3 hektáre pôdy. Tam vidím len možnosť dohody medzi starým a novým farmárom, kde pozemok na hospodárenie pre začínajúceho poľnohospodára vyčlenia.“
Farmársky zákon
Tisíckam malých farmárov by život zjednodušil farmársky zákon. Ten by mal okrem iného priniesť zjednodušenie legislatívy, týkajúcej sa malých spracovateľských centier vo vlastníctve malých farmárov, a tiež zavedenie odvodových prázdnin na dva roky pre prvovýrobcu v poľnohospodárstve, pokiaľ vytvorí aspoň jedno pracovné miesto.
„Dajme šancu ľuďom, nech žijú a legálne podnikajú tam, kde sa narodili. Súčasné zákonodarstvo totiž zaháňa ľudí, ktorí sa pokúšajú živiť poľnohospodárstvom, do zóny sivej ekonomiky,“ tvrdí Ladislav Agárdi zo Zväzu slovenských agropodnikateľov a rodinných fariem. Typický obraz o tom, ako sa žije na vidieku, ilustruje podľa Agárdiho Horehronie a Popodpoľanie, kde vzniklo množstvo malých agropodnikov – „malinkých družstiev“, ktoré všetko, čo vyrobia, na mieste aj predajú. Nie v miestnych supermarketoch, ale priamo zákazníkom. Táto produkcia je aj nie je, nik ju nepriznáva, ale v skutočnosti existuje a obchoduje sa s ňou.
„Nechápem, prečo by sme si nemohli zobrať príklad zo susedného Rakúska, kde napríklad majiteľ hostinca s desiatimi posteľami neplatí dane ani odvody. Ak umožníme aj na Slovensku fungovať týmto malým podnikateľským bunkám, odbremeníme štát od toho, aby sa staral o ľudí, ktorí sa dokážu uživiť sami. Aby sa tak stalo, treba týmto agropodnikateľom odpustiť dane, odvody a zjednodušiť predpisy povoľujúce predovšetkým výrobu a predaj živočíšnych produktov,“ myslí si Agárdi.
Zatiaľ štátna veterinárna a potravinová správa zjednodušila len systém registrácie a predaja rastlinných výrobkov. Viac dôvery by si podľa Agárdiho zaslúžili aj živočíšne produkty vyrábané na malých farmách. „Netvárme sa, že tu nie sú. Sú, iba sa do obehu dostávajú načierno,“ povedal Agárdi.
Ďalším zdrojom odbytu výrobkov malých farmárov by mohli byť aj regionálne siete hotelov a reštaurácií. Je to, ako povedala Bohumila Tauchmannová z OZ Kvalita z našich regiónov, prirodzené odbytisko pre pôvodné a dnes čoraz viac vyhľadávané slovenské potravinárske výrobky.