Napriek tomu poľnohospodári, ktorí sa včera stretli na pšeničnom láne Poľnohospodárskeho družstva podielnikov v Záhorskej Bystrici s predsedom vlády Robertom Ficom, nemajú veľa dôvodov na radosť. Bohatá úroda prinesie veľa starostí a v lepšom prípade iba priemerné príjmy.
Žatva na úrodnom poli Záhorskej nížiny, ktoré z jednej strany lemovala diaľnica na Brno a z druhej areál rýchlo sa rozrastajúcej automobilky Volkswagen, symbolicky vyjadrovala premenu, ktorou prešlo Slovensko za posledné štvrťstoročie. Stalo sa automobilovou veľmocou, veď každé dve minúty zíde z pásov troch slovenských automobiliek jedno vozidlo. A raz do roka sa urodí na poli pšenica, cena ktorej už tretí rok po sebe klesá.
Zuzana Pagáčová, ktorá sa stala predsedníčkou družstva v Záhorskej Bystrici len pred dvoma rokmi, informovala premiéra, že pšenica im tohto roku skvele sype – dáva sedem ton zrna priemerne po hektári. Na Záhorie fantastická úroda, aj vďaka nej je zatiaľ celoslovenský priemer pšenice, kľúčovej obilniny na Slovensku, 6,31 tony zrna po hektári. Lenže oproti vlaňajšku klesla cena pšenice o 20 percent.
Čo by za tohtoročnú úrodu dali slovenskí poľnohospodári, povedzme v roku 1990. Vtedy mali plné maštale dobytka a ošípaných a na ich nakŕmenie spotrebovali 2,8 milióna ton kŕmnych zmesí. Teraz, keď sa očakáva úroda okolo troch miliónov ton letných obilnín, hovorí sa o nevyhnutnosti exportovať najmenej 1,5 milióna tony obilnín. Doma ich totiž okrem ľudí, posledných stád ošípaných, dobytka a scvrkávajúcich sa kŕdľov hydiny, nemá kto skonzumovať.
Prečo musí ísť zrno na vývoz
Do týchto faktov sa dá zhrnúť odpoveď predsedu Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Milana Semančíka na premiérovu otázku, prečo vlastne Slovensko nevie zvládnuť bohatú úrodu. Jadro problému je v tom, že krajina má zdecimovanú živočíšnu výrobu. V priebehu štvrťstoročia klesli stavy dobytka z 1,650 milióna zvierat na menej ako pol milióna, a to sa ešte čaká, že po mliečnej kríze „vypadne“ zo 130-tisícového stáda kráv okolo ďalších 10-tisíc zvierat.
Pritom do hotovej katastrofy už vyústil vývoj vo výrobe bravčového mäsa. „Ešte v roku 1998 vyrábalo Slovensko 250-tisíc ton bravčového mäsa, dnes dve tretiny spotreby dovážame z celej Európy,“ dokreslil dramatický vývoj bývalý minister pôdohospodárstva Stanislav Becík. Lenže nejde len o priamu stratu sebestačnosti.
Takpovediac pod hladinou sú skryté procesy, hovoriace o znižujúcej sa úrodnosti pôdy. Samozrejme, akosi to nekorešponduje s tohtoročnými nadštandardnými úrodami, ale poľnohospodári dobre vedia, že z pôdy viac berú, ako jej dávajú. Za tohtoročnou úrodou sú najmä skvelé prírodné podmienky.
„Zažili sme studený máj, o ktorom predkovia vždy hovorili, že znamená v stodole raj,“ pripomenul staré roľnícke príslovie Stanislav Becík. „Lenže ak zvážime, že čo i len pri šesťtonovej úrode zrna priemerne z hektára nám pôda dala aj ďalšie štyri tony v podobe slamy a my túto biomasu nevrátime naspäť do pôdy cez organické hnojivá, de¤facto vytvárame úrodnostný dlh voči budúcim generáciám,“ konštatoval Becík.
Tohtoročná žatva v plnej nahote ukázala, že zbavovanie sa živočíšnej výroby a akcelerovanie rastlinnej má dramatické dôsledky aj na ekonomiku.
Fakt, že podiel najcennejšej humusotvornej zložky sa v pôde v posledných rokoch trvale znižuje, súvisí podľa šéfa roľníckej samosprávy Milana Semančíka s nevídaným poklesom stád hospodárskych zvierat. „Pôda sa aj v dôsledku pohybu mechanizmov čoraz viac utužuje a keďže jej chýba humus, zhoršujú sa aj jej sorpčné vlastnosti, a to okrem iného znamená, že pôda horšie hospodári s vodou. My vodu pritom potrebujeme udržať v krajine, nie aby nám bez efektu odtekala z krajiny,“ vysvetlil skryté súvislosti Semančík.
Tohtoročná žatva v plnej nahote ukázala, že zbavovanie sa živočíšnej výroby a akcelerovanie rastlinnej má dramatické dôsledky aj na ekonomiku. K slovu zrejme príde intervenčný nákup, ktorý by mal odčerpať z trhu prebytočné obilie. Lenže bruselská cena 101,4 eura za jednu tonu je slabou náplasťou na rany z extrémne bohatej úrody.
Od záchrany k systému
Slovenské poľnohospodárstvo sa musí liečiť, a to tak, že prichodí, ako povedal Milan Semančík, postupne oživiť živočíšnu výrobu a ako dodal Stanislav Becík, zároveň obnoviť stratené spracovateľské kapacity. Bez nich, to má Becík pravdu, nemajú zmysel investície ani do ovocinárstva či zeleninárstva.
V tejto chvíli prevažujú v poľnohospodárstve takpovediac záchranárske práce smerujúce k tomu udržať loď nad hladinou, v záujme toho, aby sa odvetvie mohlo nadýchnuť a neskončilo na konci roka s dramatickými stratami. „Pomohlo vám 30 miliónov eur, ktoré vám vláda poslala na prekonanie dôsledkov mliečnej krízy?“ opýtal sa poľnohospodárov premiér. „Áno, ešte raz vďaka za ne,“ odvetil Semančík, „ale potrebujeme veci riešiť systémovo.“
Naznačil tým, čo neskôr jasne pomenoval, že koalícia by mala pri posudzovaní budúcoročného štátneho rozpočtu prihliadnuť na situáciu, aká sa v poľnohospodárstve a potravinárstve utvorila. Premiér odpovedal, že v krízovej situácii sa nikdy ním vedená vláda neotočila poľnohospodárom chrbtom. „Ale musíme vaše požiadavky deliť dvoma, je to normálne, že vy pýtate a my na to reagujeme.“ V tejto diplomatickej odpovedi je jasne povedané, že vláda pomôže, pravda, toľkými peniazmi, ako jej umožnia zdroje, ktorými disponuje.
A ešte jeden premiérov postreh, ktorý vystihuje zmeny, akými naša krajina prešla. „Stane sa, že sa presúvam po Slovensku niekedy vrtuľníkom. Pri pohľade na slovenské dediny zhora vidno, že každá druhá záhrada je okrasná. Humná a záhrady už neslúžia ľuďom na dorábanie potravín, ale na oddych. Na tom sa zrejme v budúcnosti už nič nezmení, ale musíme si uvedomiť, že všetko má svoju cenu, aj potraviny z dovozu. Preto je dôležité, aby krajina, keď na to má, dorábala svoje vlastné potraviny.“