Po tohtoročnom zbere úrody si mnohí postavia otázku, s čím sa na Slovensku oplatí podnikať? Obilniny doma nenachádzajú uplatnenie, pretože živočíšna výroba je zdevastovaná a vyvážajú sa za nízku cenu. Veľa sa hovorí o reštrukturalizácii. Ako ju urobiť?
Čo chceme od poľnohospodárstva? Aby hospodárenie na pôde bolo trvalo využiteľné, vytváralo pridanú hodnotu umožňujúcu rentabilné gazdovanie a súčasne plnilo celospoločenskú funkciu – zveľaďovalo krajinu a zamestnávalo ľudí na vidieku. O tejto trojjedinosti sa často hovorí, ale programovo – aspoň doteraz – sa nič podstatné nerobí. Treba pripraviť komplexné rozvojové projekty rastlinnej a živočíšnej výroby, a to po celej vertikále daného výrobku. Je málo povedať, že sa zameriame, povedzme, viac na pestovanie tvrdej pšenice. Tento, ale aj ďalšie programy nestačí riešiť na úrovni poľnohospodárskych podnikov, ale exekutívy – rezortu, samosprávy a podnikateľských zväzov. Nakresliť ekonomický aj vedecko-technický rámec príslušného programu a dať mu komplexnú podporu – finančnú, vedecko-technickú, zapojiť doň služby. V minulosti sa vyrábali neadresné koncepcie, ktorým chýbalo hospodárske, vedecko-technické zázemie, preto podnikatelia konali, ako vedeli. Nemôžeme od nich očakávať, že budú sami od seba realizovať komplexné veľké projekty.
Podnikali poľnohospodári inštinktívne, zbavujúc sa toho, čo nevynáša?
Prispôsobovali sa tomu, ako sa vyvíjal trh okolo nich. Prostredie síce prinieslo silné podniky na odkúpenie obilnín a olejnín, ale krok s nimi nedržali spracovateľské podniky, ktoré zanikali. Väčšina manažmentov poľnohospodárskych podnikov zostala len pri jednoduchom koncepte základnej poľnohospodárskej výroby. Nevznikli skutočne efektívne odbytové ani nákupné organizácie prvovýrobcov, ktoré by umožňovali lepšie predávať obilie, kukuricu, nakupovať techniku, hnojivá atď. To okrem iného bráni v konečnom dôsledku dosiahnuť v rámci výrobkovej vertikály lepšie speňažovanie, vyššiu pridanú hodnotu. Tento neorganický vývoj prebieha 20 rokov, na jeho konci je stagnácia.
Ako veci zmeniť?
Nepovažujem za koncepciu to, že vyhlásime cieľ dosiahnuť 80-percentnú sebestačnosť vo výrobe potravín severného podnebného pásma a napočítame príslušné objemy produkcie. Opakujem: potrebujeme nie hocijaké, ale komplexné programy a projekty. Slovensko má dobré podmienky na pestovanie tvrdej pšenice na nie malej ploche okolo 100-tisíc hektárov. Takýto program by mal obsahovať o. i. analýzu pôdnych a klimatických podmienok, mieru zainteresovanosti podnikov, podpory z Programu rozvoja vidieka, podpory nákladov na osivá, stimulácie odbytu, kompenzácie prípadných strát, podpory poistenia poklesov cien. A ešte jedna dôležitá poznámka.
A síce?
Takýto projekt sa nemôže skončiť jednou zlou skúsenosťou z prípadnej neúrody. Musí mať rezervy a pružné riadenie. Nekončí sa vo výrobe, ale treba stimulovať funkčné obchodné miesta, ktoré zaručia prístup na zahraničné trhy. Impulz by malo vyslať ministerstvo, ale nie deklaratívne. A potom je tu samozrejme samospráva a vôľa podnikov konať. Je najvyšší čas vytvárať projekty takéhoto rázu. Dlhodobé analýzy totiž ukazujú, že slovenské poľnohospodárstvo nenapreduje predovšetkým v tvorbe pridanej hodnoty.
V čom by mala spočívať rola samosprávy?
Poľnohospodári radi hovoria: Sme chlebové odvetvie. Ak je to tak, mali by sa tak aj správať. Musia konať viac vo vzájomnej zhode, čo znamená, že by mali spoločne vymýšľať projekty, spoločne ich uskutočňovať a využívať spoločne benefity, ktoré sú v réžii ministerstva pôdohospodárstva. Nejde iba o rozdelenie dotácií. Distribúcia zdrojov je dôležitá, ale nie rozhodujúca. Kľúčové je zapojenie všetkých zdrojov: vedecko-technického pokroku, znalostí popredných podnikov vrátane odbytových. Samozrejmé je poslanie komory ako koordinátora, ale aj ministerstva, ktoré musia byť mediátorom, ale aj inovačným miestom pre tvorbu podnikateľského prostredia.
Zdôrazňujete myšlienku konať viac vo vzájomnej zhode, spoločne. Prečo sa to nedarí?
Lídrami poľnohospodárstva sú veľké podniky, ktoré majú lepšiu rokovaciu pozíciu na vstupoch i výstupoch. Domnievajú sa, že to im pre pridanú hodnotu stačí. Je však i druhá cesta, a síce premýšľať a konať spoločne, vytvárať tak silnejšie pozície pre všetkých a samozrejme brať z pridanej hodnoty viac, ako je možné pri existujúcej individuálnej koncepcii prisvojovania si pridanej hodnoty. Veď keď padnú ceny obilia, mlieka či mäsa, padnú všetkým, pričom malým farmárom padnú najviac. Signál na zmenu musia dať skupiny, veľké podniky, lídri. Pokiaľ oni nezamávajú zástavou, nepohne sa poľnohospodárstvo z miesta.
V slovenskom poľnohospodárstve dochádza ku generačnej výmene. Ako využiť energiu mladých ľudí a chuť pracovať po novom?
Na túto tému existujú dva pohľady. Omladenie poľnohospodárskych podnikov a vznik nových fariem s mladými farmármi. Je tu však aj smer omladenia prístupu samotnej tvorby rozvojových projektov. Čo tak posilniť ministerstvo o mladých vzdelaných ľudí, alebo skúsené, no svieže hlavy, ktoré by mali na starosti rôzne projekty? Napríklad chov dobytka mäsového typu, projekt pestovania tvrdých pšeníc a pod. Vidíme, že chov mäsového dobytka neprináša to, čo by mohol. Nečakajme efekt tam, kde sa vývoj ponechá osudu, nedotiahne sa výživa zvierat, plemenársky program, veterinárna starostlivosť a napokon ani samotný predaj. Aj preto sa býčky plemena Charolais či Limousin predávajú za cenu obyčajných býkov. A kde je pridaná hodnota týchto plemien zvýšená cieľavedomou chovateľskou prácou a zúročená dobre pripraveným obchodom?
Akým kľúčom otvoriť zámku tejto komory nevyužitých možností?
Myslím si, že na ministerstve by mohol mať tieto veci na starosti malý tím ľudí, ktorý rozumie veci, pomôže farmárom s projektmi, poprepája všetky zainteresované zložky a vytvorí farmárom istý chovateľský komfort. A celkom prirodzene podporí projekt zdrojmi. Manažéri projektov z rezortu by mali niesť zodpovednosť za ich realizáciu, kde meradlom prínosu by bolo: našiel som toľko a toľko farmárov, ktorí uplatňujú chov podľa najnovších poznatkov atď. Takýchto projektov sa núkajú desiatky v rámci rastlinnej aj živočíšnej výroby i ovocinárstva, zeleninárstva alebo vinohradníctva.
Máme dosť mladých tvorivých a ambicióznych poľnohospodárov?
Nepochybujem o tom, v rámci svojej praxe sa stretávam s mnohými talentovanými ľuďmi, ktorí rozumejú veci, sú šikovní a majú chuť meniť veci. Sú okolo nás, len sa treba lepšie rozhliadnuť a dať im príležitosť, povedzme stážami v rezorte a potom ponukou pracovať trvale. Teším sa z toho, že v praxi sa objavujú mladí schopní odborníci. Sú ich už desiatky. Je povzbudzujúce načúvať ich názorom a zámerom. Musia však dostať príležitosť v celej vertikále agrokomplexu.
Čo treba urobiť, aby malo budúcnosť slovenské mliekarenstvo?
Napríklad odstrániť veľké rozdiely medzi farmami, ktoré nevidíme v starých členských krajinách EÚ. Príčinou zaostávania je neraz nedbajstvo, nezáujem o kravy, ale aj nedostatok zdrojov. Je zrejmé, že neproduktívne chovy zaniknú. Selekcia stáda i chovateľov je nevyhnutná. To platí aj o mliekarňach. Nejestvuje dobrá komunikácia medzi prvovýrobou a podnikmi, zaostáva inovácia a predovšetkým schopnosť inovácií. Treba vypracovať spoločný projekt od výroby, cez spracovanie a obchod s mliekom a vybudovať ho ako trvalo udržateľný program. Ten projekt musí byť dielom účastníkov celého mliečneho reťazca, nie jedného analytika.
Vidíte peniaze, ktoré chovateľom ležia pri nohách a mohli by ich bez väčšej námahy zodvihnúť?
Myslím si, že problém by sa mal riešiť spoločne a viesť z centra. Sedemnásťmiliónové Holandsko, ktoré chová 1,5 milióna kráv, je aj plochou menšie ako Slovensko (necelých 42-tisíc štvorcových kilometrov oproti 49-tisíc), ale má 14-tisíc mliečnych farmárov. Chovatelia tam dali hlavy dohromady spolu s ministerstvom, samosprávou a mliekarňami. Vytvorili dlhodobý 15-ročný koncept, do ktorého sa zapojili farmári, plemenári, veterinári aj spracovatelia. Dnes vyrábajú syry s vysokou pridanou hodnotou a predávajú ich na arabských trhoch aj v USA. Učme sa od tých, ktorí napredujú.
Nemali by sa slovenskí poľnohospodári, predstavitelia samosprávy a politici navzájom pozornejšie počúvať?
Určite. Dlhodobo prevažuje situácia, že každý z článkov odvetvia vrátane ministerstva si bráni svoje záujmy a pozície a nevidí, že svoje záujmy môže zladiť s iným článkom vertikály. Podnikanie nie je krátkodobá záležitosť dojednania mesačného cenového rámca. Je to dlhodobý vzťah, dialóg o spoločnom pochopení zámerov jednotlivých článkov vertikály. Ekonomická situácia poľnohospodárstva v celkových číslach nevyzerá tak dramaticky, ako sa niekedy opisuje. Dokonca ani za posledné dva roky. Faktom však je, že súčasná úroveň výroby a obchodovania s ňou neumožňuje organický rast, rozšírenú reprodukciu podnikov. Aj preto potrebujeme zmenu v správaní a konaní všetkých hráčov v celom rezorte.