Lykožrút prirodzene formuje prírodu, hovorí ochranár a lesník Marián Jasík

Zastaviť lykožrúta treba v hospodárskych lesoch, ktoré sú zamerané na ťažbu, inak je to však v prísne chránených lesoch. V prípade prísne chránených lesov je pohľad iný, keďže do tohto prostredia lykožrút jednoznačne patrí, hovorí Marián Jasík z Občianskeho združenia Prales. Považuje sa za lesníka.

01.09.2016 09:00
lesy, stromy, Foto:
Lesník Marián Jasík nie je v prípade prísne chránených lesov ani za odkôrňovanie stromov.
debata (44)

Veterná smršť zasiahla Tatry v roku 2004. Ako sa dá najlepšie vysporiadať s lykožrútom?
Závisí od toho, o aké územie ide. Ak hovoríme o hospodárskych lesoch, ktorých hlavným účelom je dopestovanie dreva, najlepšie je, aby ho človek čo najskôr spracoval, nech sa lykožrút nešíri ďalej. Poslaním hospodárskych lesov je stále do prírody zasahovať a usmerňovať jej vývoj tak, ako si človek praje. V prípade prísne chránených lesov je však už pohľad iný, keďže do tohto prostredia lykožrút jednoznačne patrí. Lykožrút totiž prirodzene formuje prírodu a nie naše predstavy o tom, ako by mala príroda vyzerať. Znamená to, že do rezervácií a národných parkov by človek nemal zasahovať ani v prípade napadnutia lesov týmto živočíchom.

Názory na to, či to nechať na prírodu, alebo na človeka, sú večným sporom. Neexistuje nejaká zlatá stredná cesta, pri ktorej by si lesy zachovali svoju pôvodnú tvár a súčasne sa zbavili škodcu? V súčasnosti sa hovorí o odstraňovaní kôry aj v kalamitných zónach.
Nenazval by som to sporom, keďže až 70 percent ochranárov má lesnícke vzdelanie. Skôr je to diskusia na tému, či do prírody aktívne zasahovať, alebo nie aj v chránených územiach, čím de¤facto hovoríme o jednom percente slovenských lesov. Na tomto území je ochrana prírody na takom stupni, že je potrebné nechať všetko na prirodzený vývoj bez zásahu človeka. Nezasahovanie znamená nielen to, že nebudeme ťažiť popadané alebo uschnuté stromy, ale ani sadiť nové, ktoré tam nepatria. Čo sa týka odstraňovania kôry, napríklad na Šumave odkôrňovali stromy, respektíve vyhľadávali len tie, v ktorých lykožrút ešte je alebo odtiaľ nevyletel. No v konečnom dôsledku sú to také slepé vetvy. Buď sa to robí úplne naplno, čiže stromy sa asanujú, vyťažia alebo odkôrnia, alebo sa to nechá na prirodzený vývoj. Zlaté stredné cesty nikdy neprinesú hmatateľné výsledky a okrem toho stoja veľa peňazí. Z môjho pohľadu je lepšie všetko nechať na prírodu, ktorá má svoj dlhoročný ,softvér‘. Človek si myslí, že vie, čo má robiť, ale často je to spojené s mnohými omylmi.

Akými?
Napríklad výsadba smreka. V minulosti to vyzeralo ako dobrá vec, keďže lesníkom sa podarilo zvýšiť jeho zastúpenie na 25 percent. Dnes sa to ukazuje ako veľmi zlé rozhodnutie. Práve smrekové monokultúry sú v posledných dvoch desaťročiach v hospodárskych, ale aj chránených lesoch v štádiu rozpadu.

Lykožrút vraj dokáže v lese postupovať takým tempom ako človek. Je teda v hre skôr budúci vzhľad lesov?
Keď sa na to pozrieme čisto z pohľadu prírody, lykožrút do lesov patrí. On sa vyvíja so smrekovými lesmi a ich spolužitie je také, že lykožrút nikdy nevyhubil smrek a smrek nikdy lykožrúta, čiže symbióza medzi nimi existuje. Jeho úloha je nespochybniteľná, keďže les pretváral, čo vytvorilo priestor pre život mnohým iným organizmom. Druhá vec je, že človek začal posledné tisícročie ovplyvňovať les výrazným spôsobom.

Kedy sa lykožrút stáva pre lesy skutočnou hrozbou?
Vtedy, keď zvýši svoju početnosť, čím môže ohroziť veľké počty lesov. Lykožrút dokáže v čase premnoženia poraziť aj zdravé stromy – nielen smreky, ale aj limby. Predovšetkým v hospodárskych lesoch to treba prísne strážiť. Na mysli mám hlavne uplatňovanie preventívnych a nápravných opatrení, ktoré sa dnes z rôznych dôvodov zanedbávajú. Kedysi išli lesníci aj po jeden či dva suché stromy, keď vedeli, že v nich žije lykožrút. Dnes sa počká, kým sa škodca rozšíri, a rieši sa to až vtedy, keď je neskoro. Odkôrňovanie v súčasnosti robí len veľmi málo lesníckych subjektov, lebo je to ekonomicky nerentabilné. Nechcem to však dávať za vinu užívateľom lesov, keďže ich takto núti uvažovať ekonomická realita.

Existujú v súčasnosti nejaké metódy, ktorými sa dá proti lykožrútovi bojovať?
Najlepšou prevenciou je neponúkať lykožrútovi viac potravy, ako mu príroda nadelí. Čiže nevytvárať smrekové monokultúry a nenahradzovať smrekom jedľu alebo buk. Ak mu totiž pestujeme potravu, skôr či neskôr príde víchrica, ktorá pováľa všetky stromy a lykožrút sa tam namnoží. Druhou zásadou v hospodárskych lesoch je čo najskôr v prípade napadnutia zasiahnuť a stromy odtiaľ vyviezť. Lykožrúty sa tiež chytajú do feromónových lapačov, tie však nezastavia premnoženie lykožrútov ako také. No ak sa už rozhodneme pre nejaké bezzásahové územia, mali by sme mať zabezpečené metódy, aby do týchto oblastí nelietal lykožrút v takom rozsahu, aby bol schopný poškodiť les.

Aký vplyv majú klimatické zmeny na výskyt škodcov?
Najviac to postihuje nepôvodné smrekové lesy. Tie u nás v minulosti rástli prirodzene vo vyšších polohách od 1¤300 metrov vyššie, kde lykožrút nespôsoboval plošné odumieranie stromov. Ľudia však vysadili smreky aj do nižších oblastí, v dôsledku čoho lesy trpia tým, čo sa deje dnes. Nejde tak ani o vysoké horúčavy, ako skôr o to, že popri teplách je nedostatok zrážok, čo smreky oslabuje. Preto sa stávajú aj náchylnejšie na výskyt škodcov.

© Autorské práva vyhradené

44 debata chyba
Viac na túto tému: #príroda #Vysoké Tatry #lesník #lesy #lykožrút