Zapač v miestnom nárečí znamená zatienené miesto, kde sa slnko ukladá na spánok a keď ráno vyjde na opačnej strane, osvieti ho len skromne. Zapač je pre súčasníka zapadákov, miesto, kde líšky dávajú dobrú noc, vrany sa otáčajú a letia naspäť. Miesto, kde žiť nebolo a nie je ľahké.
Danka Spodniaková tu zapustila korene takmer pred tridsiatimi rokmi. Rodáčka spod Sitna, ktorá od pätnástich rokov žila v meste a radostnú mladosť prežila v Bratislave, sa sem vydala a už zostala. Láska naozaj hory prenáša a niekedy od samého základu mení život.
Krátko po novembrovej revolúcii odišiel Peter Spodniak, Dankin manžel, pracovať do lesov v Bavorsku. Na samotách tam videl rozprávkovo krásne obydlia farmárov s upravenými dvormi, so starostlivo vykosenými lúkami. "Raz budeme mať také hospodárstvo aj my s Dankou,“ preletelo mladému mužovi mysľou.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Opakom roľníckej slobody je služba
Odvtedy pretieklo dolu Rimavou veľa vody. Mnohé zo snov sa Spodniakovcom podarilo splniť, majú starší vlastný dom, okolo staviská, kuríny plné sliepok, kačíc, dudrúcich moriakov čo dvoria morkám, v koniarni päť koní a jedno žriebä, ale ich hlavným bohatstvom je 50 hektárov pôdy, napospol lúk a pasienkov, kde sa pasie črieda 70 kusov dobytka. K statku sú prikovaní ako pes reťazou k búde. Odtiaľto, ak má všetko fungovať, ako má, sa nedá odísť.
Taká je roľnícka sloboda, si pánom priestoru, ktorý obhospodaruješ, ale platíš za to tým, že mu slúžiš. Bez reptania – ak repceš, vzdáš to a odídeš.
Zapačská usadlosť ešte nie je vyšperkovaná muškátmi ako bavorská farma, ale predsa má čosi do seba. Klíči tu nádej, že raz takou bude. Dcéra Spodniakovcov Petra je vášnivou chovateľkou koní. Mala jedenásť, keď sa začala starať o prvého koňa. Teraz, keď začína študovať v treťom ročníku veterinárskej univerzity, má čulého arabského žrebca Urgrafa, štyri kobylky a jedno žriebätko.
Petra nemieni zdupkať z farmy. Keď dokončí školu vidí možnosti podnikania nielen na rodičovskej farme, ale aj v liečení zvierat, ktoré chovajú ľudia na neďalekých samotách. Okolité doliny majú prívlastok hladové. Čo mladé, to odtiaľto zutekalo, ak tu chce niekto prežiť, jeho jedinou istotou je chov oviec a dobytka. Ten tu bol po stáročia zdrojom obživy. Vôbec nie primitívnej, veď z mlieka, ovčieho aj kravského, tu dodnes vyrábajú vynikajúce syry. Naozaj sú ekologické, územie nie je znečistené, na lúkach rastú pôvodné trávy – kostrava lúčna aj červená, lipnica lúčna aj trojštet žltkastý. Najlepšie lúčne bylinky na kvalitnú mlieko a prírodné syry.
Pravda, Petra, jej milý, ktorý teraz pracuje v Nemecku, aj jej brat Peter si predstavujú hospodárenie inak, než ho vedú rodičia. Tí sa nadreli a nadrú, aby udržali farmu pri živote. Je to aj preto, že malí hospodári sa nevedia dostať k dotáciám. Vypracovať projekt nie je jednoduché ani pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí a dať si urobiť projekt zasa niečo stojí. A nielen oficiálnu sumu. Spodniakovci na to nepristúpili, aj preto, že na to jednoducho nemali a bolo im to proti srsti.
Pravda, nemôžu hospodáriť ako za čias Martina Kukučína, keď napísal národu dobre známu sfilmovanú poviedku Rysavá jalovica. Pred siedmimi rokmi si Spodniakovci kúpili na lízing traktor a náradie na zber krmovín. Pomohli si, ale ich hospodárstvo nenapredovalo, pretože takmer všetko, čo zarobili, šlo na splátky. Túžia po zmene, po tom, aby sa podpory dostali aj tým, ktorí udržiavajú krajinu aj tam, kde iní zablúdia len ako turisti.
Petra Spodniaková vraví, že takých samôt, ako je tá ich na Zapači, je na okolí zo pätnásť. " Veterinár sem cez víkend nepríde, ale keď si raz otvorím prax, dobre poznám každý kút tohto kraja a pomôžem každému chovateľovi, keď sa mu dačo prihodí s kravou či ovcou,“ sníva svoj sen praktického veterinárneho lekára Petra.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Kde sa vzala zručná syrárka
Danka Spodniaková medzitým na stôl pod verandou prinesie na ochutnanie niekoľko druhov syra. Gazdiná je ešte rozhorúčená od večernej šichty. Kŕmila svoje kŕdle hydiny zmesou srvátky, zvyškami starého tvarohu, čerstvo porezanej žihľavy a kúskami starého chlebíka. Francúzi predávajú tzv. ekologické kurčatá po 20–25 eur za kilogram, tieto spodniakovské sú najmenej také dobré ako chýrne galské kohúty. Celý deň behajú po lúčke, zobú, čo im srdce ráči a večer ich gazdiná ešte prikŕmi zvyškami z jej mliečneho hospodárstva.
Danka Spodniaková je jednou z mála Sloveniek, ktorá pozná receptúru výroby Klenovského syrca. Klenovec je za kopcom a v devätnástom storočí sa tu vyrábali syry, ktoré sa vyvážali do Viedne, Budapešti, ba aj do Bavorska. Dnes pozná receptúru syrca, ale najmä ho vie vyrobiť v pôvodnej poctivej podobe, len zopár ľudí. Danka patrí k oným šťastlivcom.
Ako mladé dievča organizovala tlačovky a všetok s tým súvisiaci servis športovým novinárom na Slovane. Opýta sa na zopár mien, legiend slovenskej športovej žurnalistiky, medzi nimi aj na Igora Mráza z Pravdy, a potom sa usmeje. "No vidíte, a ja už takmer veľkomestské dievča teraz vyrábam syr.“ Hm, keby bola zostala v Bratislave, stráň Zapač možno pustne a výrobe syrca by chýbala jedna statočná, ale predovšetkým remeselne zručná žena.
Danka Spodniaková je presvedčená, že za všetko môžu sudičky, jej detstvo. Keď mala šesť či sedem rokov, doma v Klastove ju učili chodiť bosú po strnisku. Pamätá si, že starý otec sa vrátil z Ameriky, že kúpil pôdu a začal hospodáriť. Potom vzniklo družstvo a život sa zmenil. To, čo sa stalo, neodsudzuje, život bol vtedy taký a na družstve žili ľudia svorne, veselo. Netušila, že raz nadviaže na dávnu túžbu svojho otca a začne budovať svoje hospodárstvo. Vypálilo to tak a život na Zapači napriek všetkej drine, ktorá je s ním spojená, by už nevymenila.
"Cítim sa tu dobre,“ povie tak presvedčivo, že každý, kto, ju počuje, uverí, že sú to úprimné vyrieknuté slová.
Aká matka, taká Katka
Často si kladieme otázky, aká je budúcnosť slovenského poľnohospodárstva? Nuž pokiaľ budú pôdu aj v zapadnutých, ale malebných kútoch Slovenska obrábať takí ľudia ako Spodniakovci, niet sa o čo obávať. Danku Spodniakovú privial na samotu osud, životná láska. To, že sa z nej stala "gazdovka“, vyplynulo z prostredia, v ktorom žila, ale aj z jej nesmiernej ochoty stále a za pochodu sa učiť hospodáriť. Nemá poľnohospodársku školu, zato má univerzitu praxe.
Syry ju naučil robiť bača Slavo Sojka a do tajomstiev syrca prenikla prostredníctvom kamarátky z Klenovca Eleny Bútorovej, ktorá jej veľa ukázala. Neskôr košický veterinárny lekár Peter Guba. Keď tlačila syr do drevených foriem, zodrala si hánky do krvi, ruky jej puchli, ale dnes je to jedna z najzručnejších syrárok na Slovensku. Keď okoštoval jej syrec na Klenovskej rontouke Karol Herian, nestor slovenskej mliekarskej vedy, výskumu, ale aj a či najmä, dobrej syrárskej praxe, povedal, že lepší ešte nejedol.
"Mama, zapisuj, prosím ťa, recepty, nech všetko, čo vieš, sa raz naučím aj ja, teraz mám hlavu plnú školy,“ vraví Petra Spodniaková. Hej, treba ich zapísať, no najmä sa naučiť syrárskemu fortieľu. No keď dieťa vyrastie na farme, nemôže nejsť v stopách svojich rodičov.