Film slovenskej dokumentaristky Márie Martiniakovej Premeny neporovnáva Keňu so Slovenskom, ale zobrazuje prácu slovenských dobrovoľníkov z organizácie Človek v ohrození, ako učia mladých Keňanov živiť sa podnikaním na pôde.
Film Premeny získal hlavnú cenu na najstaršom a jedinom svetovom festivale filmov o poľnohospodárstve, potravinárstve, lesoch, výžive ľudí a zdravej krajine Agrofilme Nitra. Jeho posolstvo presahuje kontinenty a ukazuje, že ľudstvo v rovnakom čase nehľadiac na obrovské rozdiely vo vzdelaní a v technických možnostiach zápasí s rovnakými problémami. Vzďaľuje sa pôde a uteká za vidinou lepšieho života do miest.
Hrdinami filmu Premeny sú slovenskí dobrovoľníci Lukáš Zorád a Diana Huľová. Prvý učí mladých Keňanov obnovovať pôvodné mangrovníkové porasty – práve ich prostredníctvom sa výživa Afričanov môže obohatiť o bielkoviny, lebo tam, kde sú mangrovníky, žijú kraby. Diana Huľová zasa pracuje na strednej odbornej škole v provincii Molo. Dospievajúce dievčatá a chlapci sa učia pestovať zeleninu, chovať hydinu, králiky a obchodovať s prebytkami. Hlavným posolstvom dokumentu je naučiť sa postaviť na vlastné nohy, uživiť sa vlastnými rukami dopestovaním potravín, ktoré ponúka pôda.
Ten film je aj o Slovensku. O štúdium poľnohospodárstva predovšetkým na stredných odborných školách je posledné dve desaťročia slabý záujem. Aj my potrebujeme kenské Premeny a možno by naši dokumentaristi mohli vyraziť na stredné odborné školy do Nitry, Levíc či Pruského alebo Ivanky pri Dunaji a našli by tu skvelých pedagógov, ktorí dokážu motivovať deti k poľnohospodárskym profesiám. Slovenský film nezískal hlavnú cenu Agrofilmu niekoľko rokov. Je to zadosťučinenie pre mladú režisérku Maiu Martiniak, tak znie jej umelecké meno. Ale pozornosť poroty upútal aj ďalší slovenský dokument od vedca, novinára a teraz už aj režiséra Jána Hubu. Muž, ktorý celý život venoval výskumu dobytka, nakrútil film o chove dojníc. Odpovedal v ňom na pálčivú otázku, ako prekonať mliečnu krízu. Hubova odpoveď znie, Slovensko musí využiť nielen svoje skúsenosti z veľkochov, ale dať šancu aj malým farmárom, ktorí sú schopní vyrábať na Orave, v Liptove, na Kysuciach či v iných hornatých oblastiach z mlieka rôzne mliečne špeciality.
Belgický dokument si vzal na mušku ľudskú výživu. Nemecký film zasa rozpad tradičného pestovania ryže, ale aj kultúry na Filipínach. Rusi natočili dva skvelé filmy – jeden o Altaji, neveľmi známom pohorí v západnej Sibíri, a o živote chovateľov sobov Čukčoch. Číňania bodovali filmom o tajomstvách života.
Agrofilm jeho tvorcovia označujú za festival nízkonákladovku. Nie je ľahké ho udržať pri živote, ale našťastie všetci ministri pôdohospodárstva doteraz bez výnimky našli peniaze pre festival založený nestorom slovenskej poľnohospodárskej vedy Jánom Plesníkom. Má naozaj ušľachtilé motto: Všetkým ľuďom chlieb a mier.
Ten tohtoročný posunuli organizátori bližšie k ľuďom aj tým, že na záver festivalu usporiadali aj Farmárske dni. Filmy z Agrofilmu sa oplatí vidieť. Uvidíme v nich seba, to ako vnímame poľnohospodárstvo a poľnohospodárov. Náhle si uvedomíme, že reč nie je iba o chlebe či mäse, ale o tom, ako žijeme a čo robíme pre to, aby bol život v našej krajine, v širšom zmysle slova na planéte, trvalo udržateľný.