Extrémne výkyvy počasia ohrozujú výrobu potravín

Vlaňajšok potvrdil, že Slovensko čelí globálnej klimatickej zmene. Prejavilo sa to dvoma paradoxmi: zdecimovaním úrody ovocia, vína či medu ako aj rekordnými výnosmi obilia.

09.01.2017 07:00
poľnohospodárstvo, Slovensko Foto: ,
Slovenské poľnohospodárstvo bude v budúcnosti čoraz viac závisieť od dostatku vlahy.
debata (15)

Vedci varujú, že vo svete nastáva obdobie veľkej nestability úrody, ktoré môže vyvolať otrasy na globálnom trhu s potravinami, čo ešte viac posilní migráciu ľudí z chudobného juhu na bohatý sever. Podľa odborníkov je preto najvyšší čas, aby krajina cielene posilňovala svoju potravinovú bezpečnosť.

Klimatológovia aj poľnohospodárski odborníci sa zhodujú, že najzávažnejším dôsledkom globálneho oteplenia bude veľká variabilita úrody. Na prudké výkyvy počasia, ktoré sa na Slovensku prejavujú náhlymi vzostupmi a pádmi teplôt vzduchu, napríklad deväťstupňové mrazy na konci apríla 2016, ale aj na extrémne suchá a prívalové dažde v nedávnych rokoch, treba reagovať komplexom opatrení.

"Z hľadiska hospodárenia s vodou je nevyhnutné pripraviť národnú adaptačnú stratégiu pre poľnohospodárstvo,“ hovorí Štefan Rehák, riaditeľ odboru koncepcií, programov a vodného plánovania z VÚ vodného hospodárstva. Zadržanie vody v krajine a jej rozumné využitie bude kľúčové z hľadiska produkcie potravín nie v horizonte vzdialenej budúcnosti, ale už v najbližších rokoch.

Rehák navrhuje podrobne zmapovať celé územie Slovenska a vyznačiť regióny, ktoré sú z hľadiska vodnej bilancie pôdy a požiadaviek rastlín na vodu najrizikovejšie. "Sucho sa nedá vopred predpovedať a neexistuje možnosť zaručenej meteorologickej predpovede jeho výskytu. Môžeme mu však čeliť tým, že urýchlene začneme realizovať adaptačné opatrenia,“ hovorí Rehák.

Za dôležité opatrenia Rehák považuje napríklad pozemkové úpravy, biologické opatrenia, ale aj obnovu výstavby malých vodných nádrží, ktoré by v čase prudkých dažďov zadržiavali vodu a v čase sucha zlepšovali prietoky v tokoch a umožňovali zavlažovať polia. Susedná Česká republika je už s takýmto programom v predstihu.

Slovensko sa nemôže spoliehať na to, že ho čaká séria zrážkovo nadnormálnych rokov, aký zažilo v roku 2016, keď napríklad v Hurbanove padlo dovedna 768 milimetrov zrážok, čo bol šiesty najvýdatnejší rok na zrážky v 136-ročnej histórii tejto meteorologickej stanice.

Z analýz, ktoré majú k dispozícii hydrológovia, vyplýva, že krajina sa musí pripraviť na horšie časy. Rehák napríklad pripomína, že v nie tak vzdialenej budúcnosti ohraničenej rokom 2030 treba rátať s poklesom disponibilných zdrojov vody, kedy z vodného zdroja sa bude dať odoberať voda len po tzv. hodnotu ekologického prietoku, ktorý ešte nepoškodí vodnú faunu a flóru.

"Napríklad, do roku 2030 v júli a auguste, keď je najvyššia potreba závlah jesenných plodín – kukurice, cukrovej repy, zemiakov, ovocných sadov – vypadne ako zdroj vody Bodrog a Nitra. Potrebné zdroje vody na zavlažovanie sa radikálne znížia,“ vystríha Rehák. Takáto situácia z hľadiska vodných zdrojov bude aj v iných povodiach Slovenska. Upozorňuje, že s rastúcimi teplotami ovzdušia rastie výpar vody najmä v poľnohospodársky produkčných oblastiach krajiny a tým sa zvyšuje vlahová potreba plodín na vodu.

Je to viac než zrejmý dôvod na to, aby sa urobila národná adaptačná stratégia na vodu pre poľnohospodárstvo ako aj z hľadiska predpokladaných osevných postupov.

Krajina s novou tvárou

Už aj laici si všímajú, že ráz slovenskej poľnohospodárskej krajiny sa mení. Stráca pôvodnú pestrosť a biologickú rozmanitosť a stáva sa jednotvárnou. Pred rokom v rozhovore pre Pravdu klimatológ a agrometeorológ Pavol Nejedlík túto zmenu vyjadril metaforou, že Komárno sa sťahuje k Žiline. Mal tým na mysli ešte pred tridsiatimi rokmi nemysliteľné rozšírenie plôch teplomilnej kukurice až po samý severný okraj Slovenska. Dnes sa kukurica pestuje nielen na Považí, ale aj v Liptove či na Orave.

"Otepľovanie sa výrazne premieta do regionalizácie rastlinnej výroby,“ všíma si iný jav Bernard Šiška, vedúci katedry ekológie na SPU v Nitre. Takmer je zabudnuté dávnejšie poľnohospodárske členenie Slovenska, keď jednotlivé regióny mali označenie kukuričiarska, zemiakarská či repárska výrobná oblasť.

Nezotrelo ho však iba samo otepľovanie, premietol sa v ňom aj diktát trhu, ktorý spolu s meniacimi sa teplotnými a zrážkovými pomermi určuje poľnohospodárom, čo majú pestovať, ak chcú prežiť.

Na poliach od juhu na sever sa nepresadila len kukurica, ale aj repka olejná. Celá krajina sa v posledných dvoch desaťročiach zafarbila do žlta. To, čo sa odohralo, nebolo len v réžii globálnej klimatickej zmeny – o masovom rozšírení repky rozhodli peniaze vrátane centrálnych dotácií.

Práve v období zosilňujúcej sa klimatickej zmeny padlo rozhodnutie Európskej únie inšpirované príkladom svetovej poľnohospodárskej veľmoci USA posilniť svoju energetickú bezpečnosť produkciou biopalív. Kľúčom k nej sa malo stať pestovanie repky a kukurice na energetické účely: z prvej plodiny sa vyrába metylester pridávaný do nafty a z druhej etanol, palivová biozložka v benzíne. Dnes sa toto rozhodnutie prehodnocuje, pretože biopalivá znižujú produkciu plodín potrebných na výrobu potravín.

Potrebujeme živú, teda úrodnú pôdu

"Systém poľnohospodárskej starostlivosti o krajinu je momentálne podmienený finančným tlakom záujmových ekonomických skupín. Klasické osevné postupy sa stávajú viac teóriou ako praxou,“ konštatuje Bernard Šiška realitu, ktorá sa postupne utvárala na slovenských poliach v posledných dvoch desaťročiach vo zvláštnom súbehu klimatickej zmeny a ekonomických podmienok.

Bernard Šiška v rámci výskumu prebiehajúcich zmien v hospodárení na pôde analyzoval dve obdobia – roky 1951 až 1980 a následne 1981 až 2010, ktoré dokumentujú, ako sa menia prírodné podmienky na výrobu potravín a tým aj životné podmienky ľudí na Slovensku. Všimol si, že pri úrodách jačmeňa a kukurice okrem toho, že sa mení variabilita úrod, čo súvisí s nestabilnými klimatickými podmienkami, úrody stagnujú či dokonca klesajú.

"Na to sme v minulosti neboli zvyknutí. Iste sú tu roky ako vlaňajší, keď úrody "uletia“ do plusových hodnôt, ale pre ostatné roky je skôr typické, že výnosy plodín sú pomerne nízke a rozkolísané,“ hovorí Bernard Šiška. Usudzuje, že je načase hľadať plodinové optimum, ako aj optimum osevných postupov. Šiška v tejto súvislosti dáva do pozornosti jednu vec, na ktorú sa v posledných rokoch zabúda.

"V rámci ekosystémov je dôležité sledovať nielen ekonomicky ľahko vyjadriteľné a porozumiteľné údaje o úrode. Ako by v jej tieni stojí úrodnosť pôdy, no práve ona najviac hovorí o ekologickej stabilite krajiny a jej udržateľnosti,“ zdôrazňuje Bernard Šiška.

Vyjadruje všeobecnú obavu pôdoznalcov a vôbec celej poctivej agronomickej obce z úrodnosti pôdy okrem iného aj preto, že v nej klesajú zásoby organického uhlíku. "Budúcnosť Slovenska je v udržaní a zvýšení úrodnosti pôdy, teda v jej schopnosti vytvárať samotnú úrodu,“ hovorí Šiška.

Kvalita pôdy súvisí aj s tým, čo na nej pestujeme. U osevných postupov takmer vypadli krmoviny, je to preto lebo ich nemá kto konzumovať. V porovnaní s deväťdesiatymi rokmi sa na Slovensku chovajú len štvrtinové počty nielen ošípaných, ale aj dobytka. Živočíšna výroba prežíva obrovský úpadok. Ten sa však prenáša aj na pôdu.

Čo vedeli už starí Sumeri

Rôzne vedecké štúdie, minulé i súčasné, rátali a rátajú, že podiel živočíšnej výroby na objeme poľnohospodárstva vzrastie. Opak je pravda, stavy zvierat klesajú a krmoviny nemajú odberateľa, hoci napríklad lucerna a ďatelinotrávy sú veľmi dôležité z hľadiska udržania úrodnosti pôdy.

Dlhodobo sa nedodržiavajú odporúčané osevné postupy, pretože ekonomika určuje iné pravidlá hry. To, čo bolo kedysi dobre vypracované a overené, sa teraz absolútne opomína. Moderné poľnohospodárstvo ovládli supertechnológie. Zisťujeme však zaujímavý paradox: chlebové odvetvie je stále zraniteľné a mimoriadne citlivé na počasie. Na Slovensku aj preto, že v posledných rokoch bola narušená stabilita celej poľnohospodárskej sústavy. Upozorňuje na to Tibor Roháčik, šéf výskumu a šľachtenia v spoločnosti Selekt Bučany.

Podľa Roháčika sa prehlbuje nerovnováha medzi rastlinnou a živočíšnou výrobou, z čoho plynie nevyrovnaná bilancia organickej hmoty v pôde. Tá sa premieta do stability a oslabenia vlhkostného režimu v pôde. V dôsledku nástupu minimalizačných technológií sa totiž zvyšuje utuženie pôdy, čím sa znižuje priesak vody a zvyšuje odtok dažďových či snehových zrážok.

Nazrel čas na urýchlenú generálnu zmenu. Aj Roháčik zdôrazňuje, že najdôležitejšie z hľadiska potravinovej bezpečnosti krajiny je zadržať vodu v krajine, oživiť celú melioračnú sústavy, súčasťou ktorej sú nielen závlahy vybudované v minulosti na vyše 320-tisíc hektároch, ale ako pripomína Rehák aj odvodňovací systém na ploche pol milióna hektárov.

Prostredníctvom drenáže sa dostáva prebytočná voda z polí do vodného toku. Využitím drenáže je však možné retardačnými a regulačnými prvkami do určitej miery zabezpečiť úpravu vodného režimu pôdy a znížiť dopady sucha.

"Voda je život, z nej treba začať. To vedeli Sumeri, Babylončania aj starí Egypťania a vedia to dnes aj Číňania, aj Indonézania na Sumatre či Borneu, len my, hoci vieme, čo máme robiť, stále sa nemáme k činu,“ opisuje realitu posledných rokov Roháčik. A na margo nevyhnutnosti reštrukturalizácie poľnohospodárskej sústavy poznamenáva, že nemusíme objavovať Ameriku, treba sa vrátiť k štruktúre rastlinnej a živočíšnej výroby spred 30 rokov, ktorá zabezpečovala Slovensku sebestačnosť.

Aká je naša potravinová gramotnosť

Pri súčasných technológiách by sme si všetky potraviny mierneho podnebného pásma mali vedieť vyrobiť sami. Ak nastane tento trend, nebudeme hovoriť o prebytkoch obilia, ani o zhoršovaní pôdneho prostredia, pretože hospodárenie by sa povedané Roháčikovými slovami "vrátilo do žiaducich "starých“ koľají.“

Vedec dáva do pozornosti znepokojujúci fakt, a síce že Slovenskú stúpa záporná obchodná bilancia. Vyše miliardové záporné saldo z roku 2015 sa medziročne zhorší a za rok 2016 dosiahne podľa prvých odhadov 1,3 a možno až 1,4 miliardy eur.

"Slovensko dováža potraviny v hodnote 800 až 900 miliónov eur, pritom by si ich mohlo vyrobiť samo, Ide o obrovské prostriedky, ktoré poľnohospodárstvu a potravinárstvu samozrejme chýbajú. Je to pridaná hodnota, súčasťou ktorej sú aj stratené pracovné miesta, o ktoré krajina dovozom potravín vlastne prichádza,“ upozorňuje Roháčik.

Na sklonku 20. storočia sa rastlinná výroba opierala o doma vyšľachtené odrody plodín. Najmä obilniny dosahovali európsku špičku. V súčasnosti sa pestujú najmä zahraničné odrody a hybridy. Z vonka prichádzajúce odrody však neboli vyšľachtené na mieru slovenských prírodných podmienok.

"Som jednoznačne za lepšiu podporu slovenského šľachtenia, pretože sú to domáce odrody, ktoré sú schopné lepšie reagovať na meniace sa podmienky. Kto ich pozná lepšie ako my, ktorí hospodárime v našej krajine?“ pýta sa Bernard Šiška.

Lenže slovenské šľachtenie a osivárstvo sa stalo chudobnou Popoluškou odvetvia. Ak ešte prežívajú šľachtiteľské programy, sú dielom skôr náhodných projektov získaných lobistickým spôsobom ako produktom ucelenej koncepcie. Hoci sa Slovenská akadémia poľnohospodárskych vied a iné inštitúcie podieľajú na koncepciách rozvoja vedy a výskumu, neplnia sa. Sú síce pomenované, ba aj naprogramované, ale neplnia sa, pretože sa stále ktosi vyhovára, že na to niet prostriedkov. Tento alibizmus sa nám vypomstí,“ tvrdí Tibor Roháčik.

Slovenské poľnohospodárstvo sa dostalo do zvláštnej situácie. Pestovateľom chýbajú odrody, ktoré majú určitú rezistenciu – odolnosť na chlad, choroby a škodcov a uspokoja sa s nižšími dávkami pesticídov. Namiesto toho sa sejú zahraničné odrody, ktoré si vyžadujú vyššiu spotrebu agrochémie. Roháčik komentuje tento stav slovami, že "poľnohospodárstvo sa dostáva do rúk poradcov nadnárodných spoločností, ktoré sledujú svoje vlastné ciele. Aká je kvalita životného prostredia a potravín na Slovensku ich samozrejme nezaujíma.“

Čo je doma, to sa počíta

Nielen od vedcov, ale od všetkých poľnohospodárov zaznieva názor, že krajina potrebuje rešpektovanú a záväznú koncepciu – naozaj strategický dokument, čo chceme urobiť v priebehu najbližších 20 až 50 rokov.

Podľa Roháčika nie je problém vytvoriť takýto dokument, ešte stále je na to dosť vedeckých kapacít, ale dôležité je, aby potom vlády bez ohľadu na politické tričká rešpektovali stratégiu garantujúcu sebestačnosť a tým potravinovú bezpečnosť krajiny. A to je zásadný problém. Koncepcie vznikajú a zanikajú, ale Slovensko medzitým stráca prirodzenú schopnosť živiť sa, hoci na to má ľudský aj prírodný potenciál.

Všimnime si ešte názor Bernarda Šišku: "Každý rozumný národohospodár, neviem, prečo sa bojíme používať toto slovo, by mal rátať s tým, že rozhodujúca produkcia potravín by sa mala dosiahnuť na území, na ktorom žijeme. V Izraeli sú náklady na dopestovanie základných plodín obrovské, napriek tomu sa snažia kryť aspoň časť spotreby potravín z vlastných zdrojov, pretože, čo keby. Tento prístup by sme si mali osvojiť. Čo je doma, to sa počíta. Ideme do obdobia rizikovej produkcie potravín. A čím budú riziká väčšie, tým budú potraviny drahšie.“

© Autorské práva vyhradené

15 debata chyba
Viac na túto tému: #počasie #Potraviny #Slovensko #globálne otepľovanie