Potraviny cestujú 1 200 km, kým sa dostanú do košíka

Potravinová politika dospela do bizarných rozmerov. Na úkor lokálnych výrobkov sa aj mäso, vajcia, či mlieko rozvážajú stovky aj tisíce kilometrov po Európe a až následne sa dostávajú k spotrebiteľom.

20.02.2017 09:00
Zuzana Nouzovská Foto: ,
„Slovenské mliečne či hydinové výrobky sú čerstvé. To sa však nedá povedať o všetkom bravčovom či hovädzom mäse,“ hovorí Zuzana Nouzovská, riaditeľka Výskumného ústavu potravinárskeho.
debata (19)

Dlhé cesty prekonávajú pomocou umelých konzervantov, sladidiel, chemických prípravkov či stabilizačných plynov pridávaných do obalov. Kým sa potravina v Európskej únii dostane ku konečnému spotrebiteľovi, precestuje priemerne 1 200 kilometrov. Aké potraviny vlastne jeme? Táto otázka rezonuje ešte viac po tom, čo štátny potravinový dozor upozornil, že pod jednou a tou istou značkou sa môže skrývať rozdielne zloženie navonok tej istej potraviny.

Ako vlastne funguje moderné potravinárstvo a obchod s potravinami na Slovensku a v Európskej únii? Nad tým sa denník Pravda zamýšľa v rozhovore so Zuzanou Nouzovskou, riaditeľkou Výskumného ústavu potravinárskeho, ktorý je súčasťou Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra.

Z roka na rok máme viac dôvodov zamýšľať sa nad tým, čo jeme. Je dôležité poznať pôvod potravín?
Určite. Každá potravina musí byť v súčasnosti podľa európskej legislatívy jasne označená, aby sme vedeli, čo jeme. Dozvieme sa to, ak pozorne čítame. Mali by sme si všímať, z akých surovín potravina pozostáva, aké aditívne a konzervačné látky obsahuje, akým spracovaním prešla, či nejde o potravinu priveľmi „spracovanú“, alebo je to potravina klasického „strihu“, ktorá nie je odkázaná na rôzne prídavné látky.

Upreli ste pozornosť na obsah, ten je však daný aj pôvodom potraviny. Čo nám prezrádza pôvod, rodisko potraviny?
Pôvod je dôležitým kritériom pri výbere potraviny. Má to logiku. Keď surovina pochádza z krajiny, kde sa aj spracuje, výrobok sa rýchlejšie dostane k spotrebiteľovi. Mlieko či mäso sa obvykle spracujú v regióne, kde ich dorobili, čo zaručuje potravine punc čerstvosti. Ak však cestujú po celej Európe, strácajú túto výhodu. Nie sú neobvyklé anomálie. Napríklad hovädzí dobytok chovajú v Nemecku, dobytok porazia v Poľsku a mäso dovezú na Slovensko. Prezrádzajú to cestovné mapy. Takéto mäso je síce bezpečné, ale o jeho čerstvosti, ktorú zabezpečujú inertné plyny, môžeme diskutovať. Už len preto, že "mäso turista“ si odcestovalo svoje. Kým sa potravina v Európskej únii dostane ku konečnému spotrebiteľovi, precestuje priemerne 1¤200 kilometrov. Takto putuje ovocie, zelenina, ale aj trvanlivé mlieko, čo je absolútny nezmysel. Na jednej strane hovoríme o uhlíkovej stope, o jej zlepšení a na druhej strane sa dejú takéto anomálie.

Koľko máme na Slovensku potravín zďaleka a koľko zblízka?
Zblízka sú všetky potraviny vyrobené zo slovenských surovín. Sú naozaj čerstvé, nie sú poznačené diaľkovými presunmi. Ide najmä o mliečne či hydinové výrobky, ale už sa to nedá povedať o všetkom bravčovom či hovädzom mäse. Nie sme sebestační ani v ovocí a zelenine.

Pri potravinách z dovozu sa zistilo, že to, čo sa ponúka pod rovnakou značkou v dvoch krajinách, nemusí mať rovnaké zloženie. Prečo sa známe potravinové značky dodávajú pre staré krajiny EÚ s iným zložením ako pre nové?
Zrejme neexistuje jednoduché vysvetlenie, prečo sa tak deje, ale najskôr to budú ekonomické dôvody. Kúpna sila spotrebiteľov v nových členských krajinách je nižšia ako v bývalej EÚ 15. To veľmi rýchlo zistili obchodné reťazce. Hoci to nerady počujú, ale práve ony tvoria cenu pre spotrebiteľov. Cez reťazce sa uskutočňuje takmer 90 percent nákupov potravín. Kľúčovo ovplyvňujú aj dodávateľskú cenu. Ak sa chcú výrobcovia udržať v sieťach, musia akceptovať ceny a siahajú do zloženia potraviny. Znížia podiel mäsa, mliečnej bielkoviny, použijú rôzne náhradky. Výsledkom takého postupu je rozdielna kvalita. V niektorých prípadoch ide možno o detaily, v niektorých o vážne rozdiely. V rámci spoločnej európskej politiky a jedného trhu by nemala existovať dvojtvárnosť potravín.

Realita je však iná. Formálne je všetko v poriadku. Etiketa informuje, čo všetko výrobok obsahuje. Výrobca aj obchodník môžu teda s čistým svedomím povedať, nič sme pred zákazníkmi nezatajili. Lenže ľudia etikety príliš nečítajú, keď vidia produkt od známej spoločnosti, považujú výrobok za identický, ktorý sa predáva aj inde.
Áno, je to tak. Spotrebiteľov zavádzajú ten istý obal, tá istá značka. Európska komisia by sa mala pozrieť nanovo na celý systém bezpečnosti a kvality potravín. Únia je predsa postavená primárne na zabezpečení bezpečnosti potravín. Legislatíva stanovuje naozaj veľmi prísne pravidlá pre bezpečnosť potravín, ale v princípe otázku kvality ponecháva na členské krajiny, respektíve na výrobcov. Pretože za kvalitu a bezpečnosť zodpovedá v EÚ ten, kto uvádza potraviny na trh. Je to však veľmi tvrdý oriešok. Neviem si predstaviť, ako jednoducho zjednotiť parametre kvality v rámci celej EÚ už aj vzhľadom na postavenie tej či onej krajiny.

Ako to dnes funguje?
Na Slovensku sme dlhé roky mali veľmi prísnu a silnú národnú legislatívu pre potraviny, ktorú nám Brusel pri vstupe do EÚ ponechal. Lenže dnes, keď ju upravujeme, musíme ju samozrejme notifikovať s Európskou komisiou. Tá skúma, či naša vyhláška nebude brániť voľnému pohybu tovaru. Platí pritom klauzula vzájomného uznávania, t. j., že vždy sa daná potravina hodnotí podľa legislatívy tej krajiny, kde bola vyrobená. Pokiaľ sú krajiny, ktoré nemajú žiadnu národnú legislatívu a nemajú dané všeobecné parametre určitej kvality pre dané produkty, potom platia len určité pravidlá, ktoré si nastaví výrobca svojimi internými predpismi a tie sa musia dodržať. Slovensko je v tomto smere výnimočné, pretože stále reguluje národnou legislatívou zhruba 30 druhov potravín a v rámci nich ďalších asi 180 podkategórií potravín, kde sú dané zákonné parametre pre kvalitu, ktoré musia dodržať slovenskí výrobcovia.

A zahraniční?
Tí nemusia. Preto obraciame pozornosť slovenských spotrebiteľov na slovenské výrobky, pretože základné atribúty kvality sú dané národnou legislatívou a slovenskí potravinári ich musia dodržiavať. Keď vyrobia smotanový jogurt, musí obsahovať minimálne 10 percent tuku. Len čo u niektorých našich susedov tento atribút nie je daný všeobecnou legislatívou, môže tamojšia mliekareň vyrobiť smotanový jogurt so 6-percentným obsahom tuku. Klauzulou vzájomného uznávania to Slovensko nevie namietať. Spotrebiteľ by si mal prečítať, aký jogurt si vlastne kupuje. Na etikete je to vyznačené. Ľudia však predpokladajú, že aj smotanový jogurt zo zahraničia má rovnaký obsah tuku ako zo Slovenska. Toto je problém, ktorý vzniká rôznou úrovňou národných legislatív pre kvalitu potravín.

Skôr či neskôr však na "inakosť“ toho istého výrobku ľudia prídu. Ako to ovplyvňuje úroveň dôvery spotrebiteľov v tie či oné potraviny?
Dôvera závisí od potravinového vedomia a to zasa od vzdelania a toho, ako sa o potraviny zaujímame. Rakúšania sú veľmi silní patrioti. Majú veľmi silnú národnú legislatívu, ako ju má aj Slovensko, a naozaj dôverujú svojim potravinám. Vedia, že za nimi stojí národná legislatíva a precízna úradná kontrola. Je tu však aj veľmi silný národný marketing podporovaný prostredníctvom značiek kvality AMA, ktorú podporujú vlastné systémy kontroly. Rakúsko vytvorilo prostredie s dostatkom informácií, ktoré posilňujú dôveru spotrebiteľa v rakúske potraviny. Slovensko má tiež dobrý legislatívny základ. Nebolo jednoduché ho obhájiť v Bruseli. Vybudovali sme tiež národnú Značku kvality. Máme systémovú a vysoko účinnú úradnú kontrolu potravín s vysokým kreditom v rámci EÚ. Spotrebiteľom treba pripomínať, že máme dobrý základ, ktorý im garantuje kvalitnú potravinu.

Prečo časť Bratislavčanov robí víkendové nákupy potravín v rakúskom pohraničí? Odôvodňujú to tým, že potraviny sú lepšie ako na Slovensku.
Nechodím nakupovať potraviny do Rakúska, ale z toho, čo poznám, by som tento dojem nemala. Možno ľudí láka sortiment, ponuka niektorých typických špecialít. Za rakúskymi nákupmi je zrejme aj väčšia nákupná sila obyvateľov hlavného mesta, aj to, že mnohí Bratislavčania v Rakúsku pracujú, je to módna vlna. Ide o súčet rôznych fenoménov. Ale rakúske mlieko či maslo nie je iné ako slovenské. Rakúsko si zakladá na bioprodukcii, ale tiež by sme tu našli potraviny, ktoré obsahujú éčka a konzervanty, teda nie sú to potraviny úplne na báze prírodných zložiek. Vždy je to otázka toho, čo si z daného sortimentu vyberáte a kvalita sa dá určite vybrať aj na Slovensku.

Aká je úroveň rakúskych a slovenských potravín všeobecne?
Rakúšania si držia veľmi vysoký štandard v potravinách. To isté sa dá povedať o slovenských výrobcoch. Problém je v tom, že na Slovensku máme podiel slovenských potravín na pultoch obchodov okolo 40 percent, čo však robí zhruba 60 percent tržieb. To hovorí o tom, že slovenskí spotrebitelia chcú slovenské potraviny. Máme teda potenciál rastu. Problém je v tom, že kvalitné slovenské produkty nemajú vždy umiestnenie na domácom pulte, hoci pri dovozových potravinách, ako ukazujú kontroly, kvalita kolíše. Nevravím samozrejme, že slovenskí výrobcovia sa nemusia prispôsobovať cene, že nevyrábajú lacnejší segment produktov, ktoré obsahujú aj náhradky. Sú to príjmy niektorých vrstiev spoločnosti, ktoré rozhodujú o tom, že sa vyrábajú aj takéto výrobky. Tak je to aj v západnej Európe. To však neznamená, že úroveň potravín je v Rakúsku vyššia ako na Slovensku.

Vo výrobe potravín sme sa dostali do kritického stavu. Čo musíme urobiť, aby sme vývoj zvrátili?
Naozaj sa nachádzame v zlomovom bode. Potravinársky priemysel ťaží veľký technologický dlh. Mnohé z dovozových výrobkov slovenskí výrobcovia nevedia vyrobiť, pretože nemajú potrebné technológie. Rastie dopyt po funkčných potravinách, ktoré prinášajú benefity nielen chuťové, ale aj zdravotné. To je cesta, ktorou sa chce a musí uberať slovenský potravinársky priemysel. Bez investícií to však nepôjde.

Trh začali spestrovať tzv. farmárske potraviny. Je to spôsob posilnenia prúdu pôvodných slovenských potravín v súčasnej ponuke?
Ide o tradičné regionálne potraviny, ktoré sa predávajú zväčša priamo od výrobcov. Dôležité je zjednocovať týchto výrobcov, aby si vytvorili nejaké regionálne siete predaja, aby spotrebiteľ mal tieto potraviny dostupnejšie, ako sú dnes. Veď ak nepoznáte farmára, včelára, vinára, mäsiara či producenta syrov, jednoducho sa k dobrej tradičnej, čerstvej potravine nedostanete. To, že ide o perspektívnu cestu, pochopili aj veľké obchodné reťazce, ktoré ponúkli svoje regály regionálnym potravinám.

O čom to hovorí?
Jednoducho o tom, že keď majú obrazne povedané pekára cez cestu, načo voziť rožky cez logistické centrá. To je veľký posun vpred. Otázka je, či regionálni výrobcovia budú mať o kooperáciu záujem, pretože len čo sa začnú naťahovať s reťazcami o cenu alebo sa objavia nejaké požiadavky aj na zníženie kvality produktu, môže to pochovať dobrú myšlienku. Modelov, ako dostať regionálne potraviny k spotrebiteľovi, je viac. Čas ukáže, ktorý z nich sa napokon presadí.

Kto je nádejou slovenského potravinového hospodárstva? Priemerný vek je cez 50 rokov, a to hovorí, že aj z hľadiska demografickej skladby výrobcov potravín svieti na semafore červená.
Je to naozaj veľký problém. Potravinárska výroba naozaj nemá dostatok odborných pracovníkov, chýbajú najmä pekári, mäsiari, ale aj množstvo iných profesií. Ak máme zvrátiť stav, musíme vrátiť potravinárskym povolaniam stavovskú hrdosť a garantovať mladým ľuďom aj platovú perspektívu. Na Slovensku je ešte stále dosť kvalitných mentorov, učiteľov, ktorí dokážu nadchnúť mladých krásou a zmyslom práce pekára či mäsiara, syrára. Potrebujeme však vybudovať systém. Nastal už posun v komunikácii medzi školami a firmami, vzťahy sa zlepšujú prostredníctvom duálneho vzdelávania. Potravinári otvorili pracoviská študentom a usilujú sa ich aj takto podchytiť. Dôležité sú však dlhodobejšie stimuly a tiež to, aby sa posilnil status potravinárov a poľnohospodárov v celej spoločnosti. Výrobcovia potravín potrebujú získať väčšie spoločenské uznanie.

Slovenskú ekonomiku ťahajú automobilky. Aj potravinové hospodárstvo vysiela množstvo rozvojových impulzov a môže zamestnať tisícky ľudí. Nie je to dôvod, aby mu vláda venovala viac materiálnej pozornosti?
Finančné prostriedky alokované pre pôdohospodárstvo, ako boli naplánované v Programe rozvoja vidieka, sa už takmer vyčerpali. Naozaj je na národných zdrojoch, aby reflektovali technologický investičný dlh, s ktorým zápasí potravinárstvo. Odhaduje sa na nejakých 500 miliónov eur. Poľnohospodárstvo dostáva finančné prostriedky, ale pokiaľ nebudeme mať spracovateľský priemysel, potom je poľnohospodárska produkcia svojím spôsobom márna. Budeme naďalej pestovať obilie, repku a vyvážať ich ako suroviny. My ich musíme zhodnocovať doma. To však znamená, aby sme diverzifikovali – teda spestrili poľnohospodársku produkciu, aby sme nedovážali hotové výrobky, ale aj niektoré suroviny, čo vidno aj na salde zahraničného obchodu, ktoré sa každým rokom prepadá.

Prečo sa oplatí investovať do vlastných potravín?
Lebo v neistých politických časoch a pokračujúcej globálnej klimatickej zmene prinášajú spoločnosti základnú existenčnú istotu. Naša krajina má prírodný aj ľudský potenciál, aby sa živila vlastnými čerstvými kvalitnými potravinami, ktoré má aj z hľadiska zdravotnej neškodnosti pod kontrolou. Ešte stále je šanca zvrátiť súčasný neutešený stav.

Každé potravinárstvo je také silné, ako je kvalitný jeho výskum. Aká je úroveň slovenského potravinárskeho výskumu, kde ste sa nedávno stali riaditeľkou?
Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum, súčasťou ktorého je VÚ potravinársky, má veľký potenciál na to, aby vedelo poskytnúť poľnohospodárstvu a potravinárstvu správne smerovanie a inovácie. Náš ústav má veľa návrhov a námetov na inovácie zamerané na funkčné potraviny, na bioaktívne látky atď. Chýba mi lepšia komunikácia medzi výskumom a potravinárskou sférou, viac spoločných vízií, ako ďalej postupovať. Hľadáme cesty, ako pomery zlepšiť, lebo výskum žijúci sám pre seba nikto nepotrebuje. Musí to byť výskum, čo poskytne potravinárstvu poznatky, ktoré potrebuje, a vzájomne si tak budú veda, potravinársky výskum a podnikateľská potravinárska sféra užitočné.

© Autorské práva vyhradené

19 debata chyba
Viac na túto tému: #Potraviny #poľnohospodárstvo #Zuzana Nouzovská