„Osobne som prekvapený, že potrebujeme takýto mechanizmus, takúto daň na to, aby sme jednoducho donútili aj ostatné krajiny, aby sa k Parížskemu dohovoru postavili zodpovedne,“ povedal v piatok na košickej konferencii o dekarbonizácii slovenskej ekonomiky.
Podľa neho nie je možné na jednej strane tlačiť na slovenské fabriky, aby boli „najlepšie na svete“, pokiaľ ide o znižovanie emisií CO2 pri výrobe, a zároveň pre iné pravidlá dovážať oceľ zo štátov mimo Únie, kde je uhlíková stopa niekedy aj dva- či trikrát väčšia.
Poukázal pritom, že daný mechanizmus voči dovozu bude mať veľmi veľa úskalí vrátane právnych aspektov a budú ho sprevádzať ťažké diskusie vo Svetovej obchodnej organizácii (WTO) aj v samotnej EÚ.
„Určite aj v Európskej komisii na to budeme mať rôzne názory, viem si predstaviť náročnú diskusiu medzi členskými krajinami. Ale určite bude snaha prísť s uhlíkovou dovoznou daňou alebo nejakým vyrovnávacím mechanizmom veľmi rýchlo. Predpokladám, že sa rozprávame o otázke zhruba jedného roka,“ povedal k časovému výhľadu takéhoto opatrenia.
Nevyhnutné pritom bude podľa neho urobiť veľmi dôsledné dosahové štúdie. „Tá štúdia musí byť nepriestrelná, musí to byť založené na vedeckých faktoch, veľmi presných štatistikách a musíme mať absolútne vykalibrovanú argumentáciu, ak budeme komunikovať s takými hráčmi, ako sú Čína, USA, ale aj s bližším okolím – krajinami na Balkáne, Ruskom, Ukrajinou, Tureckom, ktoré majú oveľa vyššiu uhlíkovú stopu ako producenti u nás a, samozrejme, pre ktoré je európsky trh veľmi dôležitý,“ povedal.
Nepôjde teda podľa neho o jednoduchú úlohu. „Myslím si však, že, ak chceme byť ako svetová komunita seriózni v presadzovaní parížskych cieľov, tak uhlíková stopa musí byť prítomná nielen vo vnímaní európskych producentov, ale musíme tento tlak smerovať aj k ostatným partnerom v rámci svetovej ekonomickej výmeny,“ dodal.