Dovozy potravín sú cestou do klimatického pekla

Vlády, ale ani poľnohospodári a potravinári si už roky nevedia poradiť so zvýšením domácej výroby potravín. Aby sa Slovensko nasýtilo, denne zásobuje obchody 700 plne naložených kamiónov.

22.01.2020 06:00
debata (250)
VIDEO: Komentátor Pravdy Jozef Sedlák o tom, prečo je v obchodoch na Slovensku málo slovenských potravín, akú zanechávame uhlíkovú stopu pri dovoze a v čom by sme sa mali poučiť od Českej republiky.
Video

Privážajú ovocie, zeleninu, mäso a mliečne výrobky alebo zemiaky. Krajina, ktorá by mohla uživiť o milión ľudí viac, ako ju dnes obýva, dáva zarobiť celej Európe. Ročný dovoz štyroch miliónov ton potravín má hodnotu 4,5 miliardy eur. A ešte jedno negatívum: neschopnosť živiť sa vlastnými potravinami zvyšuje uhlíkovú stopu.

Podiel slovenských potravín podľa prieskumu Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory stúpa len pozvoľna a situácia v ponuke potravín slovenského pôvodu na pultoch predajní obchodných reťazcov sa zásadne nemení. Medzi rokmi 2014 až 2019 došlo k zvýšeniu o necelé tri percentá na 40,74 percenta. Takýto podiel je výsledkom prieskumu v 45 predajniach šiestich najväčších obchodných reťazcov. Tie sú totiž z hľadiska predaja potravín kľúčové, uskutoční sa v nich deväť z desiatich slovenských nákupov.

Ak sa niečo za posledné roky na Slovensku zmenilo, tak to bola medializácia ponuky predávaných výrobkov. Zaostrenie na pôvod potravinárskej produkcie vyvolali na jednej strane potravinové škandály a na druhej vládou forsírovaná otázka dvojakej kvality potravín. Odpoveďou na prvú aj druhú tému malo byť celkom prirodzené zvýšenie záujmu štátu o agrárnu politiku, jej zameranie, obsahovú kvalitu a podporu nielen zo strany Bruselu, ale aj z národných zdrojov.

zväčšiť
slovenské potraviny, graf

Pragmatických riešení, ktoré by prispeli k zmene situácie, však, merané ponukou slovenských potravín na pultoch, veľa neprišlo. Dokonca aj tam, kde je Slovensko aspoň z pohľadu výroby sebestačné, je v reáli na tom biedne. Všimnime si dve komodity, v ktorých je krajina sebestačná. Dva slovenské cukrovary vyrobia toľko cukru, koľko je domáca spotreba, na pultoch sa však spolovice vystavuje dovážaný cukor. Takmer identická situácia je pri vajíčkach. Obchody predávajú len 67 percent slovenských vajíčok.

Alebo ďalší, tentoraz mliečny, paradox. Logika veci hovorí, že celú domácu spotrebu by mali kryť slovenské mliečne farmy, v skutočnosti je to len 69 percent, konzumné mlieko sa vo veľkom dováža z Českej republiky. Samozrejme, ľudia chcú ochutnať aj zahraničné mliečne výrobky, ale obyčajné mlieko by vari mohlo byť z najbližšej slovenskej mliekarne. Aj zastúpenie domácich syrov a masla je nízke – ak klesá k jednej tretine, niečo tu nehrá.

Štatistika nevrhá dobré svetlo ani na víno, podľa prieskumu je na pultoch len 50-percentný podiel domácich vín. Kedysi sme boli vývozcami vína do českej časti spoločného štátu. Dnes v Česku akoby sa slovenské víno pod zem prepadlo, zato na Slovensku je moravského vína, koľko len chcete. Samostatnou kapitolou sú minerálne vody. Krajina, ktorá je z celej Európy vari najviac požehnaná prameňmi, ponúka v obchodoch len 61 percent vlastných vôd.

Všetko naruby

Slovensko nevyužíva ani prírodný, ani výrobný, ani ľudský potenciál. Toky niektorých tovarov sú priam nepochopiteľné – vidno to na produkcii bravčového aj hovädzieho mäsa. Aj to málo, čo doma dorobíme, vyvezieme z nemalej časti do zahraničia, pretože buď nám chýbajú bitúnky, alebo tam najmä za hovädzie mäso slovenským poľnohospodárom lepšie zaplatia. A naspäť dovezieme írske hovädzie, belgické bravčové.

Na Slovensku síce kvitne výroba olejnín, ale čo z toho, keď domáce jedlé oleje majú na pultoch len 17-percentnú ponuku. Niekdajšia slávna značka Palma Tumys v očiach poľnohospodárov vybledla – kedysi predfinancovávala pestovanie repky olejnej a jej výrobky kraľovali trhu. Čo bolo, bolo. Po predaji zamestnaneckej akciovej spoločnosti sa závod v Bratislave rozpadol a trh obsadili maďarské a české výrobky.

Alebo iný príklad. Po treťom najväčšom producentovi piva Topvare Topoľčany zostala len značka, zo závodu je distribučný sklad. Slovenský trh s pivom ovládli zahraniční investori a podiel českých pív z roka na rok rastie. Často v tejto súvislosti počuť, že Slováci majú radi české pivo, že si naň zvykli ešte v časoch spoločného štátu. Lenže až do roku 2002 výroba piva zo slovenských pivovarov stúpala… Celková produkcia 4,850 mil. hektolitrov piva z tohto obdobia zostane zrejme nielen v najbližšom desaťročí neprekonanou. Najmenej štvrtinu slovenskej spotreby kryje dovoz piva z českých pivovarov.

Česi sa bránia vývozom

Najväčším dovozcom potravín na Slovensko nie je Poľsko, ale Česká republika. Úspech českých poľnohospodárov a potravinárov vysvetlil predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Emil Macho tým, že Česi na tlak poľskej a nemeckej produkcie reagujú exportom svojich produktov na Slovensko.

Prečo nevyráža klin klinom, teda zvýšeným vývozom, slovenské potravinové hospodárstvo? Podľa predsedu Únie potravinárov Slovenska Stanislava Voskára je to aj preto, lebo Slovensko nedokáže so svojím susedom súperiť v domácich podporách. Tie sú vyjadrením nielen možností českej ekonomiky, ale aj pozornosti, ktorú agroodvetviu vlády v Prahe dlhodobo venujú.

Voskár uviedol, že Praha si s Bruselom dohodla napríklad 20 schém podpôr v celkovej hodnote 157 miliónov eur. Slovensko v tomto smere ťahá zjavne za kratší koniec. Má síce dohodnutú podporu na zelenú naftu, z ktorej poľnohospodári dostali 30 miliónov eur, ale potravinári sa dočkali zo sľubovaných 12 miliónov eur vlani len 5,1 milióna eur.

To, samozrejme, na súťaž s lepšie dotovanými českými konkurentmi nestačí. Najlepšie to vidno pri mlieku a mliečnych výrobkoch. Kým Praha naleje do výroby a spracovania mlieka 18 miliónov eur, Slovensko len niečo vyše jedného milióna eur. Tento rozdiel sa potom odzrkadlí na cenách – české výrobky sa stávajú v dôsledku výdatnejšej podpory lacnejšími, teda predajnejšími v slovenských obchodoch.

Tatranské, a nie alpské mlieko

Čerstvosť, zdravosť miesto pôvodu a, samozrejme, cena sú kľúčové pre slovenských spotrebiteľov pri výbere potravín. Predstava, že potravina musí popri troch spomínaných atribútoch byť aj lacná, však s tým nejde dovedna.

„Keď si kupujeme slovenský výrobok, mali by sme vidieť aj jeho producenta,“ hovorí Marián Šolty, podpredseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory.

„Jedno, či je to muž za volantom traktora, mliekar, pekár, každý z nich býva v murovanom dome. Má nejaké životné náklady, ktoré sa premietajú do jeho mzdy, a, samozrejme, aj do ceny potravinárskych výrobkov. Tie sú iné ako v krajinách, kde pestujú napríklad cukrovú trstinu. Celý rok je tam teplo a mzdy sú podstatne nižšie,“ uviedol Šolty jednoduchý príklad, ako sa rodia napríklad cenové rozdiely pri cukre.

Šolty pripomenul, že tlačiť bezbreho na cenu potravín sa nedá. Dobrá čerstvá potravina niečo stojí. Nevyhnutné náklady treba výrobcovi zaplatiť. Samozrejme, výroba musí byť efektívna, minimálne v hraniciach Európskej únie. „Dovozy potravín naprieč kontinentmi, a najmä zo zámoria sú neúnosné a stávajú sa cestou do klimatického pekla,“ zdôraznil Šolty.

Brusel tlačí na ozelenenie poľnohospodárstva. Vyjadrením tejto politiky je okrem iného aj nitrátová smernica a tlak na zmenšenie stád hovädzieho dobytka. Lenže nie je krajina ako krajina. Holandsko s obrovskými stádami dobytka má pôdy predusíkované, a teda dôvody na znižovanie početnosti stád, ale Slovensko, kde sa v priebehu posledných 30 rokov zmenšili čriedy o viac ako milión zvierat, dobytok či ovce potrebuje. Chceme bryndzu z tatranského, a nie dotovaného alpského mlieka. To nedá prácu našim ľuďom a nebude zárukou zachovania pôvodného rázu krajiny.

250 debata chyba
Viac na túto tému: #Potraviny #slovenské potraviny #klimatické zmeny #sebestačnosť