Požiadali ste Vatikán o uvoľnenie z funkcie. Kto bude novým trnavským arcibiskupom? Koho navrhnete pápežovi ako svojho nástupcu?
Keď biskup dovŕši 75 rokov, podľa cirkevného práva je povinný odovzdať svoj úrad Svätému otcovi, ktorý rozhodne.
Cítite sa na to, aby ste ešte pokračovali v úrade?
Nechám to na Svätého otca.
V kňazskej službe ste viac ako 50 rokov. Čo na nej bolo najťažšie – celibát, sľub poslušnosti, nepriaznivý režim?
Teraz je to už 52. rok. Najťažšie bolo, že som musel svoju prácu v minulom režime robiť takpovediac inkognito. Ale ja som taká povaha, že aj to mi dodávalo elán. Vytvorili sme veľkú partiu veriacich – bolo nás 200 – 300 – stretávali sme sa. Lebo na ohník musíte prikladať polienka, ak chcete, aby horel. Mali sme tam jedného, ktorý bol v klube bratislavských turistov. A tí mali v Bratislave na Špitálskej ulici krásne priestory. Tam sme sa stretávali. Keby nás boli načapali, tak by sme jednoducho povedali, že to sa stretli turisti. Najťažšie teda bolo, že sme sa nemohli slobodne kontaktovať a vzájomne sme nemohli slobodne komunikovať.
Je niečo, čo by ste s odstupom času ako kňaz dnes urobili inak?
Ja som sa snažil pre druhých ľudí žiť. To mi vždy dávalo energiu, to bolo mojím poslaním.
Ako ste vnímali obvinenia zo spolupráce so Štátnou bezpečnosťou?
Prežívam tieto útoky pohľadom večnosti, pohľadom na kríž a vierou. Kto chce byť alter Kristus – druhým Kristom, musí vedieť prijať nielen Hosana (volanie na oslavu, pozn. red.), ale aj Ukrižuj ho! Vtedy je v plnej miere druhým Kristom.
Ako to teda bolo s vami a s ŠtB? Keď táto kauza prepukla, najprv ste spoluprácu popreli, potom váš úrad kontakty priznal, ale s tým, že príslušníci ŠtB si ich s vami vynucovali…
Mňa veľmi často ako kaplána predvolávali na Februárku (na centrálu ŠtB, pozn. red.). Môžem vám pred Pánom Bohom aj svätou cirkvou povedať, že spoluprácu mi ponúkali jediný raz. A to v roku 1970, keď som bol za Dubčeka prefektom v seminári. Vtedy, v roku 1968, mal pán biskup voľnú ruku, tak vymenil všetkých predstavených. Medzi novými vymenoval aj mňa. Hoci som nemal veľký záujem, ja som chcel byť medzi ľuďmi. Chcel som robiť vidiecku pastoráciu. V tom roku 1970 mi povedali, že by sa môjmu odchodu z funkcie prefekta v seminári dalo zabrániť, mohol by som ostať, keby som podpísal. Nepodpísal som za žiadnu cenu, a preto som bol z funkcie odvolaný. Ja som s ŠtB nikdy nespolupracoval.
Viac vás eštebáci na spoluprácu neprehovárali?
Potom sa občas zastavili. Ale odvtedy mi nič neponúkli, žiadnu spoluprácu. Nikdy.
A čo od vás chceli?
Tvárili sa: aha, aj tu sa niečo deje. Ale bolo vidno, že nič nechcú. Ale keďže brali plat, nemohli celý deň sedieť na Februárke so založenými rukami. Museli ísť do terénu. Museli vykázať nejakú činnosť.
Takže dokumenty, ktoré sú v Ústave pamäti národa, nie sú podľa vás dôveryhodné?
Nie.
Nikdy sa vás eštebáci nepýtali na ľudí z podzemnej cirkvi alebo na kolegov kňazov?
Nie, nikdy. Oni obyčajne prišli s nejakou nepodstatnou zámienkou. Bolo vidieť, že sa zastavili len preto, aby nesedeli vo svojom úrade. Išli do terénu.
Prečo potom práve vy ste zaznačený v Ústave pamäti národa ako agent?
Ale kedy až? Deň pred zverejnením môjho menovania za arcibiskupa 24. júla 1989!
Takže tie dokumenty sú podľa vás zmanipulované?
Ja len hovorím, že nie sú pravdivé. Navyše v mojom zväzku nič nie je. Ja som im nikdy spoluprácu nepodpísal.
Kto mohol mať záujem na tom, aby bolo vo zväzkoch vaše meno a s akým cieľom?
Viete, ja som bol vždy persona non grata, neželaná osoba. To preto, lebo som bol podľa nich vždy veľmi horlivý. Tvrdili, že mám veľa kontaktov, dlho sedím v spovednici, mám kontakty na tajnú cirkev, na Vatikán.
A čo finančné dary, ktoré vám mala ŠtB dávať za informácie, alebo účtenky za občerstvenie, ktoré vám mali zaplatiť?
Pozrite sa, napríklad kávu ja vôbec nepijem. Podľa tých účtov by som jej musel vypiť hektolitre.
V Poľsku mal podobnú aféru kvôli spolupráci s tajnou službou jeden z biskupov. Ten sa však vzdal úradu.
On to nezvládol nervove. Hoci ho ľudia podporovali. Potom to dal na súd.
Prečo sa nesúdite o svoju pravdu aj vy?
Rozprával som sa s doktorom Jánom Čarnogurským a vidím, že je to zbytočné.
Ako je to s vaším postojom k Slovenskému štátu?
Keď som vlani hovoril o blahobyte v Slovenskom štáte, hovoril som o skúsenosti, ktorú som mal ako dieťa. Navyše aj v dejepise, myslím pre 7. ročník, ktorý napísali páni Dušan Kováč a Ivan Kamenec, moji kritici, sa uvádzajú podobné tvrdenia. Chyba bola v tom, že keď som o tom hovoril v televízii, nedostal som otázku, čo hovorím na deportácie Židov. S tým nemôže nikto súhlasiť, to bolo neľudské.
Prečo stojíte na strane obhajcov prezidenta Jozefa Tisa?
Viem len od vysokopostaveného duchovného, ktorý sa to dozvedel od dôveryhodného človeka, že za Tisom boli židovskí rabíni a prosili ho, aby neodstupoval, pretože ak odstúpi, bude ešte horšie. Tiso zachraňoval, čo mohol.
Tiso však podľa niektorých historikov vedel o odsunoch Židov do koncentračných táborov a nezabránil im.
Keď sa to dozvedel od biskupa Buzalku, hneď pozastavil všetky deportácie. Ťažko povedať, či Tiso o usmrcovaní ľudí v koncentračných táboroch vedel. Toto treba celé ešte skúmať a hľadať materiály v archívoch.
Vy by ste ako konali?
Nikdy by som nedovolil nikomu siahnuť na život.
Neprekáža vám, že sa k Tisovi hlásia ultrapravicoví radikáli, často takí, ktorí o histórii nič nevedia?
To neschvaľujem. Aj keď o mne povedali, že som im dal požehnanie. Bol 14. marec. Išiel som si tento historický fakt pripomenúť – že Slováci konečne po stáročiach dostali svoju samostatnosť. Bolo tam veľa ľudí. Medzi poslucháčmi stáli aj ľudia v čiernom (zástupcovia Slovenskej pospolitosti, ktorá je dnes už zakázaná; pozn. red.). Na výzvu moderátora sa predstavili, kto sú. Na záver celého stretnutia ma moderátor vyzval, aby som sa pomodlil a dal všetkým prítomným požehnanie. Ja som vystrel ruky a požehnal som všetkým.
Nebola chyba, že ste išli celebrovať omšu za Tisa, keďže je to kontroverzná osobnosť?
Svätá omša sa slúži za každého človeka, za ktorého požiadajú odslúžiť.