Nemecký analytik už dávnejšie vo svojom článku „Nebojte sa euroskeptikov“ upozornil na zdanlivý rozpor medzi vysokou popularitou Európskej únie v prieskumoch verejnej mienky a očakávanými ziskami euroskeptických strán v nadchádzajúcich eurovoľbách.
Za popularitou Únie vidí Gros tri hlavné faktory: prekonanie migračnej krízy, dobrý stav európskej ekonomiky a zatiaľ najnižšiu mieru nezamestnanosti v tomto storočí.
„Euroskeptické politické zoskupenia vo Švédsku, v Taliansku a vo Francúzsku už v reakcii na túto skutočnosť upustili od svojich požiadaviek na vystúpenie z EÚ,“ dodal.
Gros však na druhej strane poukazuje na to, že „EÚ v posledných rokoch od národných štátov prevzala množstvo kompetencií, ako napríklad kontrolu nad bankovým systémom alebo ochranu svojich vonkajších hraníc – a teda nepriamo aj migráciu“.
Je podľa jeho názoru preto normálne, „ak si niektorí ľudia kladú otázku, či integrácia nenapreduje príliš rýchlo“, a napriek popularite Únie ako takej nesúhlasia s týmto vývojom. Gros v tejto súvislosti pripomenul, že podobnému problému „dlho čelili aj Spojené štáty“.
Rast euroskeptických strán preto analytik nevníma ako dôsledok všeobecnej nespokojnosti s EÚ alebo európskou ekonomikou. Ide podľa neho skôr o prirodzenú reakciu na súčasné tempo európskej integrácie.
„Politické hnutia, ktoré spochybňujú tempo, akým sa EÚ integruje, sú súčasťou zdravých demokratických procesov,“ uviedol Gros a dodal, že sú v tomto smere často „čestnejšie než zavedené strany“.
Tie sa podľa neho totiž – bez ohľadu na svoju proeurópsku rétoriku – samy často stavajú „tvrdo na odpor akémukoľvek presúvaniu právomocí od národného štátu na európsku úroveň“.
Prípadnú hrozbu euroskeptických strán pre Úniu zmierňuje aj to, že tieto zoskupenia nedokážu pre svoju vnútornú rozdrobenosť vystupovať ako jednotné hnutie, tvrdí Gros.
„Existujú tri hlavné skupiny (euroskeptických strán). Tie z juhu chcú viac financií z eurozóny prostredníctvom zdieľania dlhov a solidarity v otázke azylantov. Tie zo severu chcú menej peňazí pre juh, žiadne zdieľanie dlhu a prerozdeľovanie utečencov. Euroskeptické strany z východu sa v mnohom zhodujú so severnými zoskupeniami, avšak chcú viac peňazí z EÚ a nechcú prijímať utečencov. A preto sa euroskeptické strany nedokážu navzájom dohodnúť,“ priblížil Gros.
Skutočným testom bude podľa analytika obdobie po májových voľbách do EP, keď budú euroskeptické strany „musieť artikulovať alternatívnu a koherentnú víziu budúcej Európy i úlohy, ktorú by v nej mala zohrávať Únia“. Že k tomu skutočne dôjde, analytik vzhľadom na už spomínanú názorovú nejednotnosť euroskeptických strán nepredpokladá.
„Koniec koncov euroskeptické a ‚protieurópske‘ strany nie sú ničím novým. Obrovské množstvo kresiel mali už v prvom priamo volenom Európskom parlamente v roku 1979, keď bola EÚ ešte známa ako Európske hospodárske spoločenstvo (EHS)… Opozíciu vtedy tvorili najmä komunisti, ktorí Úniu vnímali ako stelesnenie liberalizácie,“ uzatvoril Gros.
