Jedni odišli hneď, ďalší ešte váhali. „Mnohí si spočiatku mysleli, že nebudú musieť emigrovať, ak dodržia pravidlá novej moci a odídu z verejného života, o túto ilúziu však rýchlo prišli,“ upozorňuje historik Jan Pešek zo Slovenskej akadémie vied. Jozef Lettrich, predseda Slovenskej národnej rady, zistil hneď, koľko udrelo. Po stretnutí s prezidentom Edvardom Benešom vyhlásil: „Prezident zachraňuje už len seba, nie situáciu.“ A 26. februára rezignoval na funkciu. Potom odstúpil aj z postu šéfa DS. Na druhý deň podala Štátna bezpečnosť naňho trestné oznámenie. Dôvod? Údajne ju ohováral!
O dva týždne nato Lettrich aj so svojím bratom, dôstojníkom československej armády, nelegálne prekročil štátne hranice s Rakúskom. Dostali sa tam pod rúškom tmy cez rieku Morava. V ten istý deň, 11. marca, ušli do Rakúska aj ďalší prominentní politici Fedor Hodža (syn niekdajšieho premiéra Milana Hodžu) a Rudolf Fraštacký. Tí si zvolili prechod cez Petržalku.
Dva dni predtým priniesla denná tlač vyhlásenie ministerstva vnútra, v ktorom sa uvádzalo: „V súčasnosti sa niektoré osoby pokúšajú z politických dôvodov ilegálne opustiť Československo, aby v zahraničí pracovali proti štátu. Akékoľvek napomáhanie k úteku takýmto osobám sa bude trestať podľa paragrafu 2 zákona na ochranu republiky.“
Kým do februárového prevratu bolo nepovolené prekročenie hraníc len pasovým priestupkom, po utvorení monopolu moci sa začalo stíhať ako zločin prípravy úkladov. Páchateľovi hrozilo až päť rokov väzenia. Ešte prísnejšie tresty sa vymeriavali za pomoc pri ilegálnom prekračovaní hraníc. Napríklad dvoch dôstojníkov, ktorí pomohli utiecť bratom Lettrichovcom, odsúdili na 15 a 20 rokov straty slobody.
Moskva poradila pritvrdiť
Ministerstvo vnútra už 8. marca 1948 zaviedlo sledovanie bývalých prominentných politikov. Na Slovensku sa z nich pod drobnohľadom ŠtB ocitli takmer tri desiatky osôb. Podľa zistení českého historika Karla Kaplana však vedenie KSČ nebolo zajedno v názore, či bývalých politikov strážiť, alebo radšej nechať odísť do exilu. „Klement Gottwald, s ktorým súhlasila väčšina čelných funkcionárov KSČ, zastával spočiatku protikladné stanovisko – na jednej strane bol za voľný odchod bývalých politikov za hranice, na druhej strane odporúčal sledovať ich,“ tvrdí Kaplan na základe štúdia archívnych dokumentov.
Prax voľnejšieho odchodu do politickej emigrácie trvala od februára do júla 1948, keď ju kritizovala Moskva. Valerián Zorin, bývalý veľvyslanec v Prahe a potom druhý muž sovietskej diplomacie, odkázal Gottwaldovi, že by mal pritvrdiť. Možno k tomu prispel aj skupinový útek troch vedúcich činiteľov DS Blahu, Beharku a Pavlova 5. júna 1948. Využili futbalové stretnutie Maďarsko – ČSR v Budapešti. Slovenské médiá mali odvtedy zakázané informovať o odchode bývalých politikov do exilu.
Známemu spisovateľovi a publicistovi Imrichovi Kružliakovi (93) sa útek podaril. V roku 1946 viedol volebný štáb DS, ktorá vyhrala parlamentné voľby na Slovensku s veľkým náskokom pred KSS. Počas jesennej politickej krízy v roku 1947 ho ŠtB zatkla s ďalšími stovkami údajných protištátnych sprisahancov a podrobila brutálnemu vyšetrovaniu. Eštebáci mu rozkopali obličku, vybili zuby, rozmliaždili prsty. V lete 1948 ho síce zo žalára prepustili, no iba do chystaného súdneho procesu. Kružliak sa rozhodol emigrovať. „Nebyť skúsenosti s komunistickým väzením, Slovensko by som nikdy neopustil, ale nemyslel som si, že to potrvá až 40 rokov,“ povedal v rozhovore pre Pravdu.
Železná opona spadla
Kružliak mal šťastie v nešťastí, lebo koncom roka 1948 sa začal sprísňovať režim na hraniciach s Rakúskom a Nemeckom. Ešte to nebolo zadrôtované a zamínované územie, jeho stráženie sa však navidomoči posilnilo. Podľa odhadov Peška emigrovalo zo Slovenska po Februári 1948 zhruba 1 500 osôb, z nich veľká väčšina do roku 1950. Ďalší odchádzali cez západné hranice v Čechách. Kým spočiatku sa väčšina pokusov skončila úspešne, neskôr sa podaril už len každý piaty útek.
ŠtB inštruovaná sovietskymi poradcami nastražovala čoraz rafinovanejšie pasce. Najznámejšou sa stala akcia nazvaná Kamene, ktorú spustili už v máji 1948. Provokatéri nadväzovali styky s predpokladanými záujemcami o útek do cudziny a ponúkali im svoje služby. V pohraničí, a niekedy aj vo vnútrozemí, sa uskutočnil predstieraný „prechod hraníc“. V úlohe amerických alebo západonemeckých úradníkov vystupovali príslušníci ŠtB. V ich sieti takto skončili mnohí utečenci.
„Priepustnosť“ hraníc sa postupne znižovala a prevádzači pýtali čoraz viac. Koncom februára to bolo okolo 20-tisíc korún, koncom decembra aj trojnásobok tejto sumy. Povereníctvo vnútra zakázalo v lete 1949 „akékoľvek plávanie a kúpanie osôb v riekach Dunaj a Morava“. Už v máji toho istého roku sa začala na bratislavskom predmostí výstavba prekážok z ostnatého drôtu. Neskôr narazila na nedostatok drôtu, ale ten sa rýchlo prekonal. Od apríla 1950 sa na hraniciach s Rakúskom zriadilo hraničné pásmo. Niekde siahalo až šesť kilometrov do vnútrozemia. Bývať v ňom mohli len osoby „oddané ľudovodemokratickému režimu“. Hranice sa priam hermeticky uzavreli. Železná opona spadla.