K nehode došlo po tom, čo vodič multikáry vezúcej štrk nedal prednosť Langošovmu autu, ktoré išlo po hlavnej ceste. Langoš podľahol zraneniam na mieste nehody, šoféra nákladného auta previezli so zraneniami do nemocnice.
Havária sa stala na rovnom úseku cesty asi 500 metrov pred obcou Drienovec na križovatke pri výjazde z cesty vedúcej k neďalekému kameňolomu.
Autá sa pravdepodobne zrazili vo vysokej rýchlosti, o čom svedčí aj to, že predná časť jeho Škody Octavia bola úplne zdemolovaná. „Spredu ani nebolo možné poznať, o akú značku auta ide,“ povedal muž, ktorý bol priamo na mieste nehody.
Polícia sa však k bližším okolnostiam nehody zatiaľ odmietla vyjadriť. Podľa hovorkyne Jany Demjanovičovej musia odborníci vykonať rôzne expertízy, ktorých výsledok podľa nej vo štvrtok určite nebude známy.
Ján Langoš cestoval do Košíc na súdne konanie.
Langoš v minulosti prežil dve vážne dopravné nehody. V roku 1994 utrpel viacnásobné zlomeniny, keď auto, v ktorom cestoval, havarovalo na mokrej ceste pri Prešove. O necelé tri roky neskôr utrpel zranenie hrudníka, keď jeho auto narazilo do zvodidiel na ceste medzi Nitrou a Bratislavou.
Bývalý československý federálny minister vnútra a disident tragicky zomrel iba dva dni po tom, čo sa v aute zabil bývalý minister kultúry František Tóth.
Ján Langoš by sa 2. augusta dožil 60 rokov.
Životopis Jána Langoša
Ján Langoš sa narodil 2. augusta 1946 v Banskej Bystrici. Štúdium v odbore fyzika pevných látok na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave ukončil v roku 1969. Po absolutóriu pracoval na Správe diaľkových káblov v Bratislave a v Tesle Piešťany. Neskôr prešiel na pôdu SAV do Ústavu technickej kybernetiky v Bratislave.
Od konca sedemdesiatych rokov redigoval samizdatové časopisy, napríklad Kontakt, Altamira a časopisu K. Spolu s Jánom Čarnogurským vydával slovenský politický mesačník Bratislavské listy.
Ján Langoš ako vedúci predstaviteľ Koordinačného centra VPN sa stal po voľbách v rokoch 1990 až 1992 poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia. Od januára 1990 bol kooptovaným poslancom SNR za VPN a stal sa členom jej komisie pre občiansku kontrolu výkonu trestu odňatia slobody.
V roku 1994 KDH ponúklo miesta na kandidátke predstaviteľom menších pravicových zoskupení. Ponuku prijala Stála konferencia občianskeho inštitútu, jej nominant Ján Langoš sa tak dostal do parlamentu. Poslancom bol aj nasledujúce volebné obdobie do roku 2002. Bol členom výboru NR SR pre životné prostredie a ochranu prírody, členom výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť a členom Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva.
Po zmene politického režimu štátu pôsobil Ján Langoš od júna 1990 do júla 1992 ako minister vnútra ČSFR. V roku 1992 zriadil v Prahe úrad, ktorý sa v prvej fáze venoval zločinom bývalej Štátnej bezpečnosti. Po zániku Česko-Slovenska český minister vnútra a bývalý Langošov námestník Jan Ruml rozšíril pôsobnosť úradu na všetky zločiny spáchané v období komunistického režimu. Na Slovensku vznikol podobný úrad až po prijatí ním navrhovaného zákona o Ústave pamäti národa. Poslanci schválili Jána Langoša do funkcie predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa 25. apríla 2003.
Patril medzi zakladateľov a hlavných predstaviteľov Stálej konferencie Občianskeho inštitútu (SKOI), ktorej bol najprv hovorcom, neskôr, do augusta 1995 predsedom. V auguste 1995 vstúpil do Demokratickej strany, ktorej predsedom bol do júna 1998. V roku 1998 sa stal členom Slovenskej demokratickej koalície (SDK), kde zastával funkciu podpredsedu. Začiatkom februára 1999, po uzákonení dvojitého členstva pre členov konzervatívno-liberálnej platformy SDK, ktorí boli v nej zastúpení za DS, sa Ján Langoš vrátil do DS a odvtedy bol znova jej členom. Na kongrese DS dňa 27. marca 1999 ho zvolili za predsedu DS a v tejto funkcii pôsobil do 17. februára 2001.
Ján Langoš bol ženatý a mal dve deti.