Fyzik rieši rovnice bezpečia

Profesor Štefan Luby po odchode z postu predsedu Slovenskej akadémie vied pred tromi rokmi sa znovu naplno venuje nielen výskumu multivrstiev a nanotechnológiám.

16.03.2012 07:00
Štefan Luby Foto:
Štefan Luby nedávno prednášal na 7. ročníku Trenčianskeho robotického dňa.
debata (12)

Predmetom dlhodobého záujmu známeho fyzika a manažéra vedy sú však aj strategické otázky civilnej bezpečnosti. „Lepšie je báť sa, ako sa zľaknúť,“ hovorí na okraj potreby postaviť sa zoči-voči hrozbám budúcnosti.

Ste autorom nedávno vypracovanej štúdie o stratégii civilnej bezpečnosti v Európe a na Slovensku. Takmer každému napadne, čo má s tým spoločné fyzik?

Keď sa stretnem s nestorom slovenskej fyziky a svojím učiteľom profesorom Júliusom Krempaským, fandíme si a utvrdzujeme sa v téze, že „fyzici môžu robiť všetko“. Prinajmenšom tí, ktorí sa pri štúdiu neulievali, ale takí spravidla školu ani neskončia. Fyzika nás učí porozumieť problémom, analyzovať ich, pričom môže ísť aj o také odťažité systémy, ako sú biologické entity alebo finančné trhy.

Ale to by sa azda dalo povedať aj o matematikoch?

Nie celkom, úlohou fyzika je sformulovať rovnicu, ktorá jav opíše, potom pomôže matematik, ktorý ju vyrieši. Fyzika, osobitne fyzika pevných látok a optika, sú základom elektroniky, počítačov, moderných materiálov, nanotechnológií, laserov a podobne. Rozvoj mikroelektroniky v druhej polovici 20. storočia sa opieral o desať Nobelových cien za fyziku, počínajúc tranzistorom a integrovaným obvodom až po optické vlákna, CCD kamery a grafén. A tak nečudo, že sa fyzici prostredníctvom týchto výdobytkov zapájajú aj do riešenia úloh bezpečnosti. Navyše sú v tomto ohľade veľmi aktívni.

Úzky okruh ľudí vie, že otázkami civilnej bezpečnosti sa zaoberáte dlhodobo a že nejaký čas ste pôsobili aj v poradnom bezpečnostnom výbore v Bruseli. Ako to vlastne bolo?

Na ohrozenia civilnej bezpečnosti, ktoré sa dramaticky prejavili teroristickými útokmi na Svetové obchodné centrum v New Yorku a neskôr na vlaky v Madride, zareagovala skupina 27 európskych osobností. Kde boli tie časy, keď prezident George Bush ml. mohol pri správe v Kongrese konštatovať, že jediným nedostatkom predošlého roku bolo, že priveľa nosil červenú kravatu. Situácia sa medzitým vyhrotila.

Kto bol v tej skupine?

Napríklad Javier Solana a vtedajší komisár EÚ pre výskum Philippe Busquin. Skupina vypracovala správu, ktorá vytýčila obrysy tejto problematiky na európskom kontinente. Vychádzala aj z prieskumu verejnej mienky, ktorý ukázal, že Európa má najväčšie obavy z medzinárodného terorizmu. Spomínam si, že organizovaný zločin skončil na druhom mieste.

A konvenčná vojna?

Konvenčná vojna obsadila spomedzi ponúkaných možností poslednú, ôsmu priečku. Prieskum priniesol ďalší dôležitý poznatok: obyvateľstvo pomerne dobre toleruje nebezpečenstvá plynúce z priemyselných, jadrových či dopravných havárií, hoci tu vznikajú väčšie škody na životoch, zdraví a majetku. Skupina poukázala na to, že zdrojom nových ohrození je globalizácia, štátne hranice sú čoraz priepustnejšie a Európa musí mobilizovať svoj technologický potenciál.

To naozaj postačí?

Nebude to garanciou bezpečnosti, ale miera rizík sa zníži. Treba pritom rešpektovať liberálnu a otvorenú spoločnosť a potrebnú mieru súkromia, čo nároky a náklady zvyšuje. Vieme, ako neradi sa podrobujeme prehliadkam na letiskách. V Bruseli majú detektory kovových predmetov nastavené tak citlivo, že som kolegom odporúčal pred cestou nejesť špenát a nepiť minerálku s iónmi železa. Ale nové technológie tento problém elegantne vyriešia.

Už ste naznačili, že od činnosti spomínanej skupiny sa odvinulo ďalšie smerovanie bezpečnostného výskumu v Európskej únii. Akým spôsobom?

Skupina odporúčala vytvoriť európsky výskumný program ako súčasť 7. rámcového programu EÚ a financovať ho na úrovni 1,8 miliardy eur ročne.

To by zrejme bolo viac ako dosť?

Výpočet vychádzal z toho, že USA vyčleňujú podobnú sumu. Brusel nakoniec uvoľnil iba zlomok tejto sumy, 1,3 miliardy, ale nie na jeden rok – na celých sedem rokov, ale zdôraznil, že bezpečnosť obyvateľov je v prvom rade zodpovednosťou národných vlád, a to je dosť pochopiteľné. Nie sme zatiaľ federatívny európsky megaštát.

Až potom vznikol Európsky poradný výbor pre bezpečnostný výskum (ESRAB)?

Áno, to sa už písal rok 2005. Výbor sa schádzal dva roky, pretože na takéto obdobie bol zriadený. A ja som sa doň dostal, lebo som sa s touto problematikou zaoberal aj predtým a prednášal som o nej. Výbor sformuloval témy, ktoré sa premietli do 7. rámcového programu pre výskum a technologický rozvoj EÚ. Práca v tomto výbore bola príťažlivá, lebo to, čo sme vytvorili, Európska komisia realizovala.

Inokedy to tak nebýva?

Ako kedy, práca v bezpečnostnom výbore sa však veľmi líšila od dratia nohavíc v mnohých našich poradných výboroch a think-tankoch, kde to dopadá, ako sa hovorí na východe – „poradzme še, že by z teho nic nebulo“.

Sformulovali ste hlavné témy pre výskum. Ktoré?

Napríklad bezpečnosť občanov i bezpečnosť infraštruktúry, inteligentná kontrola hraníc, obnovenie bezpečnosti v čase krízy a tak ďalej. Čo je však dôležité, ESRAB požadoval, aby výsledky výskumu smerovali do rýchlych inovácií, aby sa aplikovali aj pri prírodných a priemyselných katastrofách a aby výskum interdisciplinárne integroval matematiku, fyziku, chémiu, biológiu, informačné technológie, ale aj spoločenské vedy

Ozrejmime si aspoň v stručnosti, čím sa výskum civilnej bezpečnosti odlišuje od vojenského výskumu a na čo sa teda sústreďuje.

Z predošlých odpovedí azda vyplynulo, že tu hovoríme o bezpečnosti v širšom spoločenskom význame, v angličtine používame termín security. Bezpečnosť v bežnom živote, v práci, technická bezpečnosť sa označuje safety. V slovenčine nemáme dva výrazy a preto vznikajú nedorozumenia. Bezpečnostný výskum tohto vyššieho rangu má naozaj niečo spoločné s vojenským výskumom, hovoríme o civilno-vojenskej synergii. Týka sa to najmä senzoriky, kyberbezpečnosti, ochranných odevov, ale aj iných vecí.

Bezpečnostný výskum sa však nezaoberá zbraňami?

To nie a nepodlieha utajovaniu, s výnimkou niekoľkých jednotlivých prípadov spomedzi doteraz financovaných asi 200 projektov 7. rámcového programu.

Ale zdá sa, že v niektorých smeroch sa bezpečnostný a vojenský výskum musia navzájom prelínať alebo aspoň dopĺňať?

Zo strany Európskej obrannej agentúry sa prejavili tlaky, aby došlo k užšiemu prepojeniu bezpečnostného a vojenského výskumu, ale postoje v Európskej komisii i v Programovom výbore bezpečnosti 7. rámcového programu EÚ, kde teraz pôsobím, sú rezervované. Európsky výskum ešte stále trpí snahou o vytváranie veľkých aglomerácií, sietí a pod., čo je však nirvána koordinátorov, administrátorov a plánovačov. Ani nový program Európy, Horizon 2020, zatiaľ nenaznačuje, že by sa malo niečo zmeniť. Tam, kde máme prekryvy, treba z toho samozrejme obojstranne ťažiť.

Nedávno sme zažili dva týždne „sibírskej zimy“ s krutými mrazmi a záľahou snehu, výpadkami dodávok vody alebo elektriny, po nich prišli ľadové povodne. Nie sú tieto zlyhania „kritickej infraštruktúry“ skôr vecou dôkladnejšej prípravy na zimu ako programu bezpečnosti či obrany?

Problémy vznikajúce v ostatných rokoch pôsobením extrémov počasia, čo súvisí s klimatickou zmenou, sú rangu civilnej, čiže vnútornej bezpečnosti. Každý však vie, že keď zmrzne voda na ľad, zväčší svoj objem a trhá fľaše alebo potrubia. Na to netreba žiaden výskum iba dôsledné preventívne opatrenia. Mnoho škôd vzniká ich zanedbaním. Z výskumu bezpečnosti sa v tejto oblasti dajú využiť poznatky o zvládaní kríz komunikáciou, o krízovom manažmente, čím sa, mimochodom, na vysokej profesionálnej úrovni zaoberá Žilinská univerzita.

Na Slovensku sa však nezriedka – a nielen počas tuhej zimy – podobné krízy riešia nasadzovaním armády.

Nasadenie armády je potrebné, keď iné zložky zlyhajú alebo si nevedia rady. Každá kríza je zároveň zdrojom poučenia. Napríklad útok na „dvojičky“ v New Yorku odhalil, že v krajine, ktorá venuje na zdravotníctvo 16 percent hrubého produktu, nemali v nemocniciach dostatočný priestor na príchod sanitiek, dosť výťahov, že všade cirkuluje ten istý vzduch a podobne.

Slováci majú trpké skúsenosti s plnením vládneho programu protipovodňových opatrení alebo s výstavbou varovného systému pred záplavami. Problémy s nimi sa opakujú takmer rok čo rok. Myslíte si, že prijatím programu bezpečnostného výskumu a národnej stratégie by sa čosi zmenilo v tejto oblasti k lepšiemu?

Som o tom presvedčený. My zatiaľ vnímame viac ohrozenia, ktoré majú príčiny v prírodných katastrofách a z výskumu v 7. rámcovom programe môžeme čerpať najmä v téme „pokrízový manažment“, pre ktorú sa vyhlásil veľký demonštračný projekt. Ešte užitočnejšia je však prevencia a budovanie varovných systémov, kde európsky výskum poskytuje dobre vypracované metodiky. Dôležitá je štandardizácia, lebo prírodné katastrofy nerešpektujú hranice a systémy treba prepájať.

Štandardizácia v akom zmysle?

To sú už špeciálne otázky. Potrebujeme štandardy technickej interoperability, výmenu informácií medzi zariadeniami, syntaxové štandardy, formáty dát, kódovanie, podávanie správ, ale sémantické štandardy, aby sme si porozumeli. Hovoríme stále o o jednom demonštračnom projekte, ale aj výstupy z ďalších štyroch sú pre nás dôležité, Týkajú sa kontroly hraníc, logistiky a bezpečnosti zásobovacích reťazcov, napr. kontajnerovej dopravy, bezpečnosti hromadnej dopravy, najmä mestskej, a CBRNE.

Vysvetlime, prosím, čitateľom túto skratku.

Vyjadruje ohrozenia chemické, biologické, radiačné, nukleárne, ale v praxi najmä ohrozenia z explozívnych a neraz po domácky vyrobených bômb.

Česká republika má svoj program bezpečnostného výskumu do roku 2015 (od roku 2010). Má ho už aj Slovensko?

Národné programy bezpečnosti v našom výbore v Bruseli dosiaľ predstavili Nemecko, Rumunsko, Fínsko a Nórsko, ale majú ich aj v iných krajinách. Sú to krajiny, ktoré sa nachádzajú na hraniciach EÚ alebo majú z minulosti zlé skúsenosti s medzinárodným terorizmom zakotveným v náboženskom fundamentalizme, s pravicovými či ľavicovými extrémami, napríklad v minulosti atentátmi tzv. Červených gárd. Z Bruselu centrálne financovaný výskum nepostihne osobitosti každého štátu, aj keď sa z neho dá, ako som už uviedol, čerpať. Národný program bezpečnosti na Slovensku potrebujeme a občas ľutujem, že sa na naň nevynakladá aspoň taká suma, ako na dávno vyhynuté jaštery.

Slovensko sa tiež nachádza na hraniciach únie…

Veď práve, našu pozíciu z hľadiska bezpečnosti treba vidieť v zornom uhle krajiny, ktorá je na periférii EÚ, občas vysiela vojenské kontingenty do problémových oblastí sveta a disponuje veľkými zásobami pitnej vody, o ktorú bude čoskoro veľký záujem.

Máte zrejme na mysli podzemné „jazero“ pitnej vody na Žitnom ostrove, najväčšiu zásobáreň v strednej Európe…

Isteže, a spomínam ju v súvislosti s napredovaním klimatickej zmeny. Podľa dokumentov Bezpečnostnej rady OSN zvýšenie teploty o 2 oC nad predindustriálnu hladinu spôsobí politickú, humanitárnu aj bezpečnostnú nestabilitu. Konkrétne riziká sú redukcia poľnohospodárskej pôdy, záplavy a suchá, hurikány, pokles disponibilnej pitnej vody o 30 percent v určitých oblastiach.

Pitná voda tam bude zrazu nad zlato?

Áno, a závažným dôsledkom klimatickej zmeny môžu byť demografické tlaky a imigračné toky do Európy, etnická radikalizácia. V južnej Ázii má byť postihnutých okolo jednej miliardy ľudí. Počet „klimatických“ utečencov môže podľa odhadov dosiahnuť 250 miliónov osôb. Treba sa pripravovať na všeličo, bez paniky, ale cieľavedome.

Ako sa na to pripravujú slovenské vlády a kľúčové ministerstvá? Presnejšie – ako sa to premieta do ich vzťahu k problematike bezpečnostného výskumu?

Počas môjho pôsobenia v tejto sfére som štyrikrát oslovil rozličné ministerstvá – vnútro, dopravu, školstvo. Ich predstavitelia prejavili aký-taký záujem, ale neboli prijaté opatrenia, pretože politika si vystačí so svojimi vlastnými krízami. Osobitne ľahostajný bol postoj Ministerstva školstva SR k organizovaniu činnosti podporných štruktúr 7. rámcového programu, ponechaných po celý rok 2011 samých na seba. Teraz sa ich, našťastie, ujala energicky bratislavská organizácia SOVVA.

Ako by ste charakterizovali postoj akadémie vied a ďalších vedeckovýskumných inštitúcií na Slovensku?

SAV zriadila v minulom roku Centrum excelentnosti strategických štúdií CESTA, v ktorom sa stratégii bezpečnosti venuje pozornosť. A v rámci tohto Centra vznikla aj moja štúdia, o niektorých poznatkoch ktorej sa teraz bavíme. Rozsah zapojenia do bruselského výskumu bezpečnosti charakterizujú zatiaľ údaje z roku 2010, novšie nemám. Slovenské inštitúcie čerpali vtedy v tejto téme najviac financií hneď po informačných technológiách. Máme účasť v desiatich projektoch, ďalších desať sa posudzuje práve teraz. Zapájajú sa Technická univerzita v Košiciach, Univerzita Komenského, Žilinská univerzita, Ústav informatiky SAV, ďalšie výskumné organizácie a firmy, napríklad. Ardaco.

V štúdii osobitne upozorňujete na samovražedný terorizmus, ktorý by podľa vás mal mať prioritu v bezpečnostnom výskume a preventívnych opatreniach aj na Slovensku. Prečo, veď u nás hádam nepredstavuje až takú veľkú hrozbu?

U nás sme sa zatiaľ s takýmito ohrozeniami stretli v menšej miere, aj keď v posledných dvoch rokoch sme zaznamenali atentát v Devínskej Novej Vsi, explóziu bomby v Košiciach na Ulici protifašistických bojovníkov, čo však nemalo s bojom proti fašizmu nič spoločné, obálku s bielym práškom doručenú do kancelárie primátora Banskej Bystrice a nejaké pokusy zlikvidované našťastie už v zárodku. Terorizmus však patrí medzi nebezpečné, takzvané asymetrické hrozby. Slovensko preto pritvrdilo v na túto tému orientovanej trestnej legislatíve a bolo by dobre, keby sa tento fenomén u nás nerozvinul. Nie je tu však namieste štandardné zľahčovanie situácie politikmi, ktorí spočiatku vydávajú pôvodcov útokov tohto typu za psychicky narušené osoby.

Ale možno vôbec samovražedným atentátom účinne čeliť?

Zastaviť samovražedných útočníkov technickými prostriedkami je takmer nemožné a ak, tak veľmi nákladné. Preto sa pozornosť venuje výskumu náboru teroristov a spôsobu formovania ich lojality metódami skupinového nátlaku. Prekaziť nábor je optimálne, ale nie jednoduché. Prieskumy ukazujú, že teroristami sa nestávajú ľudia, ktorí sú na pokraji spoločnosti, ako sa dlho myslelo. Naopak, patria do štandardnej distribúcie tak z hľadiska vzdelania, ako aj spoločenského a ekonomického statusu. Keby nemali čo stratiť, ich obeta by bola márna. Podobné závery vyplynuli už zo Sevillského vyhlásenia k násiliu z roku 1986 akceptovaného aj Generálnou konferenciou UNESCO. Vyvracia sa v ňom mýtus o tom, že ľudské sklony k agresii robia násilie nevyhnutným. Významné sú vzdelanie a prevencia. Ďalšie konferencie na základe nových poznatkov deklarovali, že agresivita nie je biologicky podmienená, ale súvisí so sociokultúrnymi faktormi.

Čiže čo vlastne platí na tento typ teroristov?

Niekedy v prevencii terorizmu pomôžu nielen technické, informačné technológie, ale rozpracovali sa aj nenákladné metódy, hoci zasahujúce do súkromia. Podľa knihy S. Levitta a S. Dubnera, ktorá sa nedávno objavila aj na našom trhu, na identifikáciu potenciálnych teroristov dobre slúžia údaje o účtoch a finančných operáciách. Poznatky sa zovšeobecnili tak, že terorista otvára účty vkladom v hotovosti, uprednostňuje veľkú banku, ako adresu uvádza P. O. Box, operácie robí pod limitom a v malých sumách, vklady a výbery nie sú pravidelné, nemá sporiaci účet, nevypisuje šeky, neuzatvára životnú poistku. Uplatnenie takejto analýzy v jednom konkrétnom prípade vytipovalo 30 podozrivých, z nich piati boli naozaj osoby zapletené do teroristických aktivít.

Spomedzi menších štátov EÚ zatiaľ do programu civilnej bezpečnosti najviac vložilo Nórsko. Čomu to pripisujete?
Nórsky program sa riešil v rokoch 2006 až 2011 nákladom 15 miliónov eur. Reagoval na ohrozenia vyplývajúce z medzinárodného terorizmu umocneného globalizáciou a klimatickými zmenami. Venoval sa aj analýzam dôsledkov extrémov počasia. Poukázal na negatívnu stránku outsourcingu – byrokratizáciu a oslabenie kontaktov, čo bezpečnosť ohrozuje. A v oblasti bezpečnosti je byrokracia vražedná.

Vražedná???
Samozrejme, majme, prosím, na pamäti, že k masakru v Srebrenici prispela skutočnosť, že žiadosť o posilnenie holandských bezpečnostných síl bola zamietnutá, pretože ju predložili na nesprávnom formulári! Vráťme sa však do Nórska. V boji proti terorizmu presadzujú Nóri „mäkšie“ prístupy, ako forsírujú USA. Patrí sem prevencia, odvracanie útokov pomocou informačných systémov, vytvorenie normatívnych bariér. Napríklad v Dánsku takto odvrátili päť pripravovaných útokov.

Ale práve v Nórsku sa vyskytol tragický prípad Breivik!

Áno, iróniou je, že program pri svojom zameraní na klasický medzinárodný terorizmus nedocenil nebezpečenstvo domáceho terorizmu. Útok Andersa Breivika stál 77 životov a mohlo ich byť viac, keby nebol pekný deň a ministerstvá v strede Osla neboli vyľudnené. Zlyhalo okamžité tiesňové volanie a príchod polície na ostrov Uttoya trval takmer hodinu. Poučenie je nepodceniť rastúce nebezpečenstvo domáceho ultrapravicového terorizmu podnecovaného globálnou krízou.

Aj na Slovensku pribúda priemyselných havárií, stačí pripomenúť výbuch v nováckom závode na likvidáciu munície pred piatimi rokmi. Zlyháva v podobných prípadoch častejšie človek alebo technika?

Tu ešte viac vystupuje do popredia zlyhanie takzvaného ľudského faktora. Veď haváriu reaktora v Černobyli zapríčinila chyba obsluhy a veľká talianska loď nedávno stroskotala v dôsledku dobrodružného nápadu svojho kapitána, idúceho tak v stopách Titanicu, aj keď s omnoho menším počtom obetí. Treba však predsa rozlišovať katastrofy, ktoré sa dajú ľahšie predvídať a ktoré ťažšie alebo takmer vôbec nie. Iná je možnosť predvídať výbuch vo fabrike, horšie je to v bani. V prípade zemetrasenia sme prakticky v rukách osudu, preto snaha súdiť nedávno talianskych seizmológov vyvolala vo vedeckej obci rozhorčenie.

Čo podľa vás robia alebo skôr nerobia zodpovedné inštitúcie, aby sa podobným nehodám včas a účinnejšie predchádzalo?

Inštitúcie musia na rizikové pozície dosadzovať skúsených ľudí, odborníkov, a nie priateľov a známych, lebo potom im už neostane nič iné, ako čerpať z výsledkov výskumu riešenia kríz, odstraňovania ich následkov a uvedenia spoločnosti do pôvodného stavu, ktoré im, samozrejme, môžeme poskytnúť.

Moderné informačné technológie na jednej strane umožňujú zvyšovať civilnú bezpečnosť, na druhej strane sú však veľmi zraniteľné a dajú sa aj ľahko zneužiť. Stačí spomenúť útoky hackerov a ďalšie trestné činy v rámci takzvanej kyberkriminality. Čo s tým?

Takéto projekty sa v 7. rámcovom programe EÚ riešia v téme informačné a komunikačné technológie, ale máme ich aj v téme bezpečnosť, v ktorej zatiaľ dominuje informatika. Príkladom je projekt FREESIC so slovenskou účasťou, ktorý vstúpil do záverečnej fázy rokovaní o podpore. Bezpečnej komunikácii sa venuje aj iný projekt, orientovaný na kyberbezpečnosť, ktorý teraz vstupuje do procesu. Mimochodom, na ostatnom programovom výbore nás informovali, že sa čas od podania po začiatok riešenia sa za ostatné roky skrátil v priemere zo 670 na 420 dní. Komisia to považuje za úspech. Keby takto pomaly konali aj teroristi, hádam by sme ten program ani nepotrebovali (smiech).

Ako hodnotíte dopyt po výsledkoch bezpečnostného výskumu u nás zo strany podnikateľov či investorov?

Európa v zhodnocovaní výskumu zaostáva za USA a Japonskom a Slovensko zaostáva za európskym priemerom. Preto v programe Horizon 2020 sa Brusel zameriava na dva piliere – spoločenské výzvy, kam patrí aj bezpečnosť, a priemyselné výzvy, ktoré sa opierajú o nanotechnológie, biotechnológie a informačné technológie. Dnes sme radi, ak na Slovensku môžeme uviesť aspoň „úspešné story“, ako o tom nedávno písal v Pravde predseda SAV J. Pastorek. V bezpečnostnom výskume môžeme zatiaľ uviesť firmu Ardaco. Táto súkromná firma sa zúčastňuje na dvoch projektoch a podala ďalšie štyri. Je tu ďalej Ústav informatiky SAV, spolu so spomínanou firmou dokončujú projekt Secricom o komunikácii v kríze, koordinovaný z Veľkej Británie. Európska komisia naň prispela sumou takmer 9 miliónov eur.

Bezpečnostným výskumom sa zaoberá aj Spoločné výskumné centrum EÚ (Joint Research Center). Pôsobia v ňom slovenskí vedci?

Centrum má sedem ústavov. Jeden z nich, Ústav pre ochranu a bezpečnosť občanov, sídli v Ispre v Taliansku a rieši široké, hádam až priveľmi široké portfólio tém: od navigačného systému pre zrakovo postihnutých ľudí cez softvér na odhaľovanie podvodných finančných operácií až povedzme po zamedzenie obchodu s jadrovým materiálom. Predstavitelia JRC navštívili už viackrát Slovensko a predstavili svoj program i možnosti zapojenia sa do práce ústavov cestou výberových konaní, čo je prístupová cesta aj do iných európskych štruktúr. Neviem, koľko dnes v JRC pôsobí Slovákov, ale viem, že možnosti zapájania sa do európskych programov a štruktúr využívame slabo.

Čo to znamená „slabo“?

Že v porovnaní so 6. rámcovým programom nám v 7. programe dokonca poklesol počet riešených projektov, čo sa najčastejšie vysvetľuje tým, že sme zamestnaní projektmi štrukturálnych fondov, ktorých čerpanie je momentálne vyššia priorita. Z vlastnej skúsenosti však viem, keďže v dvoch projektoch som sám zapojený, aká nezmyselná byrokracia tu vládne, najmä preto, že vo sfére centrálneho riadenia chýba potrebná kvalifikácia a tá sa kompenzuje extrémnou ostražitosťou a snahou všetko kontrolovať.

Súvisia dva projekty, do ktorých ste zapojený, s oblasťou výskumu, ktorej sa ako fyzik najviac venujete, teda s multivrstvami a nanotechnológiami? O čo v tých projektoch ide?

Zhodou okolností áno, a navyše jeden z týchto projektov má vyústenie v bezpečnosti. Sú to nanočasticové senzory plynov, medzi ktorými je dôležitý oxid dusičitý, ktorý svedčí o prítomnosti nitrátových výbušnín, ako je napríklad trinitrotoluén, keď ho v ovzduší nameriame. Extrémna citlivosť nanočasticových senzorov už konkuruje citlivosti čuchu vyhľadávacích psov, ktorí sú však nákladný prostriedok.

Ani v tomto rozhovore ste nezapreli povesť majstra bonmotov. Povedali ste predsa, že politika si vystačí s vlastnými krízami. Netreba potom bezpečnostný výskum zamerať aj na ochranu pred nezodpovednými politikmi?

Ste veľmi blízko, predstavte si, že do výzvy na podávanie projektov v našom programe v Bruseli v roku 2013 bola zakomponovaná téma „sociálna súdržnosť a narušená dôvera k politikom, ktorí sa utápajú v konfliktoch“. Vidieť, že to nie je len problém Slovenska. Dokonca sú krajiny, kde je to aj horšie, čo nás, samozrejme, nemôže uspokojiť. V búrlivej histórii Kórey 50. rokov som sa dočítal o Jun Po-Sonovi, „nevýraznom prezidentovi“, ktorého nikto nechcel zabiť.

Štefan Luby (70)

  • Známy slovenský fyzik a organizátor vedeckého výskumu.
    • V roku 1963 ukončil štúdia na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave.
    • Od roku 1964 pôsobí nepretržite v Slovenskej akadémii vied, najprv v jej Elektrotechnickom ústave a od roku 1983 vo Fyzikálnom ústave, do roku 1992 ako jeho riaditeľ.
    • V rokoch 1993 až 1995 bol podpredsedom a potom až do roku 2009 predsedom SAV.
    • Po skončení tejto funkcie pôsobí ako podpredseda Európskej akadémie vied a umení v Salzburgu.
    • V súčasnosti je aj úradujúcim predsedom združenia 53 európskych akadémií vied ALLEA so sídlom v Amsterdame.
    • Vo Fyzikálnom ústave SAV je riešiteľom projektov štrukturálnych fondov v oblasti nanotechnológií, napríklad nanočasticových senzorov.
    • Je autorom 320 vedeckých prác a ôsmich patentov. Napísal šesť kníh čŕt a portrétov pod spoločným názvom Moji intelektuáli.
    • V roku 2011 mu vyšli vo Vede, vydavateľstve SAV, dve knihy – zbierka aforizmov a bonmotov a voľné pokračovanie série Moji intelektuáli s názvom Legendy a inšpirácie.
    • Od roku 2005 je nositeľom Pribinovho kríža 1. triedy.

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba