Všetko je to však zložitejšie. A Saakašvili to sám dobre vie. Je to až také zložité, že bez zúfalého pokusu zjednodušiť situáciu by Južné Osetsko a ďalší odštiepenecký región Abcházsko, ktoré si Moskva zabetónovala vo svojej sfére vplyvu, sotva niekedy mohol vrátiť pod krídla Tbilisi. Situáciu zjednodušil tak, že sa na chvíľu zahral na Vladimira Putina. Spustil operáciu na „obnovenie ústavného poriadku“ v odštiepeneckej provincii. Dokonca ju aj označil rovnako, ako ruský premiér nazýval vojenskú inváziu v roku 1999 v Čečensku.
Takže Československo 1968, alebo Čečensko 1999? Aj, aj.
Pre každého niečo. Vo vojnách má spravidla každá strana svoju pravdu. A hoci každé porovnanie kríva, kto chce, ten si v Saakašviliho dobrodružstve nájde aj prvky srbskej „protiteroristickej operácie“ v Kosove. Veď na mestá a dediny dal hlava–nehlava páliť aj Grady, ničivé moderné obdoby kaťuší.
Saakašvili hral vabank. Vedel, že je dosť silný na to, aby trpasličí útvar separatistov zvalcoval. A vedel aj to, že svojím krokom vyprovokuje k vojenskému zákroku Rusko, ktoré je už nad jeho sily. Ale kto zo Západu sa začne s čoraz sebavedomejšou Moskvou ťahať za prsty?
David podráždil Goliáša a minuli sa mu kamienky do praku.