V takom prostredí študuje aj recitátor István Habodász, finalista súťaže Slovensko má talent. Človek, ktorý vniesol do slovensko-maďarských vzťahov vtip.
Mladík s čerstvo vyrastenou briadkou a so slabšou slovenčinou musí byť naozaj odvážny, keď predniesol počas živého televízneho vysielania slovenskú báseň. Valibuka od Sama Chalupku. Odvaha zato chýba jeho spolužiakom z Gymnázia Hansa Selyeho s vyučovacím jazykom maďarským. Aký je István človek, kamarát, čo má okrem básní ešte rád? „Nem, nem. Nemôžeme sa s vami zhovárať. Nikto nám nezakázal, ale nemôžeme. A István tu nie je,“ znela vari naučená odpoveď jeho spolužiakov z 1. B.
Podaktorí ani netušili, že je v nejakej súťaži. Slovenskú televíziu vôbec nepozerajú. A tí, čo ho predsa len videli, tvrdia, že jeho vystúpenie so slovensko-maďarskými vzťahmi nemalo nič spoločné. „V tejto súťaži je jedno, či je niekto Maďar, alebo Slovák. Je to o talente. A István ho má,“ povedal chlapec v okuliaroch. Meno nechcel prezradiť. Tak ako žiaden z ďalších oslovených študentov či zamestnancov školy…
Väčšina z nich nasadila po otázke – ako tu vychádzate, Maďari so Slovákmi – zvláštny výraz v tvári. Asi bola zbytočná. „Maturovala som tu. Pracujem v tejto škole vyše tridsať rokov a ako mnohí iní aj ja som si našla frajera z vedľajšieho gymnázia. Vtedy som vedela najlepšie po slovensky,“ prezradila jedna zo zamestnankýň školy. Nielen na chodbách gymnázia, ale aj v uliciach Komárna vie podľa nej po slovensky každý. Hoci… „Mladí Maďari ešte len budú vedieť a starí, keď zostávajú doma, zabúdajú.“
Budova Gymnázia Hansa Selyeho má sto rokov. Do tried sa vchádza cez vysokánske dvere, steny sú až po strop zaplnené maturitnými tablami, história tu dýcha aj zo starého schodiska. Práve sa na ňom zišli Istvánovi spolužiaci a sledovali učiteľa v bielom plášti, ako robil pokus s gravitáciou. V rukách držal guľôčky z rôznych materiálov. Jedna bola kovová a druhá zrejme drevená. Hodil ich z poschodia. Na zem dopadli obe rovnako.