Zvláštne memorandum pre Hitlera s návrhom novej štátnej hranice medzi Slovenskom a Protektorátom Čechy a Morava odovzdal v Berlíne Vojtech Tuka ministrovi zahraničných vecí Joachimovi von Ribbentropovi ešte koncom októbra 1940. Tuka v tom čase už bol nielen premiérom, ale zároveň aj šéfom slovenskej diplomacie (po odvolaní Ferdinanda Ďurčanského z vlády).
„Na protektorátnej strane hraníc žije pol milióna moravských Slovákov bez menšinových práv a vo svojej značnej väčšine si želajú pripojenie k Slovensku,“ dôvodil Tuka bez toho, aby sa opieral o nejaký seriózny výskum verejnej mienky, tobôž o plebiscit.
Keďže odpoveď z Berlína dlho neprichádzala, Tuka v polovici apríla 1941 pokus zopakoval prostredníctvom Černáka. Toho v polovici apríla 1941 prijal Ernst Weizsäcker, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí. Slovenský vyslanec mu zrejme odovzdal ďalšie dokumenty. Reakcia tentoraz nasledovala „už“ o sedem týždňov 9. júna a bola dostatočne razantná. Ale nepredbiehajme.
Ako si pohnevať führera
Prílohou memoranda boli aj dve mapy. Nová štátna hranica mala viesť po čiare vyznačujúcej „jazykovú hranicu slovensko-českú“. Slovenskému štátu by potom mali pripadnúť mestá Hodonín, Kyjov, Strážnice, Veselí nad Moravou, Uherský Brod, Uherské Hradiště, Otrokovice, Zlín, Hranice na Morave, Valašské Meziříčí, Vsetín a Bylnice.
To však nebolo ešte nič v porovnaní s druhou, alternatívnou mapou. Podľa historika Jana Rychlíka z Karlovej univerzity, ktorý dlhodobo skúma dejiny vzťahov Slovákov a Čechov, táto mapa musela priviesť Hitlera "do stavu zúrivosti, ak sa, pravda, dostala do jeho rúk. Zahrňovala totiž aj oblasti patriace nie do protektorátu, ale do Sudet, čiže bezprostredné územie Tretej ríše.
Nová hranica na mape č. 2 viedla po čiare Valtice – Poštorná – Chorvátska Nová Ves – Podivín – Sakvice, ďalej potom po čiare zhodnej s mapou č. 1 až ku Kroměřížu a odtiaľ cez Holešov – Bystřicu pod Hostýnom – Teplice nad Bečvou – Spálov – Odry. Tieto miesta boli tiež v Sudetách. Pomyselná nová hranica pokračovala po línii Věřovice – Rožnov pod Radhošťem – Horní Bečva a končila sa na slovensko-moravskej hranici v priestore cesty Makov – Veľké Karlovice.
Mapy sprevádzalo obsiahle zdôvodnenie, z ktorého odcitujme (doslova a do písmena) aspoň úvod, možno, že tak lepšie pochopíme osobitosti doby: „Vláda Slovenskej republiky predostiera žiadosť Vodcovi Ríše Veľkého Nemecka o pripojenie územia obývaného slovenskými kmeňmi na protektorátnej časti Moravy. Toto pripojenie by bolo prevedené podľa zásady "völkisch“, dľa ktorej Vodca nemeckého národa rieši usporiadanie národov a štátov v Strednej Európe."
Čiže argumentovalo sa nielen príbuznosťou jazyka, histórie, kultúry a etnografie moravských a bývalých uhorských Slovákov, ale aj princípom „völkisch“, ktorý staval zjednotené národné spoločenstvo nad všetko ostatné.
„Nové zameranie slovenského nacionalizmu žiada, aby Slováci po národnom uvedomení doma i za hranicami uvedomili si krvnú, duchovnú i kultúrnu spolupatričnosť všetkých Slovákov na svete.“ uviedol v rozhovore pre agentúru STK v máji 1941 jeden z vtedajších ideológov Alojz Miškovič. „Slovákov na Morave je vyše 600-tisíc. Bolo by neodpustiteľným hriechom, keby sme my, malý národ, toľkú národnú skupinu spustili zo zreteľa.“
Komentátor ľudáckeho denníka Slováka si však dovolil zájsť oveľa ďalej, keď napísal: „Stále prechovávame nádeje, že sa Slováci z Moravy dožijú radostného života v Slovenskej republike. Slovenská republika zväčší sa o vyše pol milióna obyvateľov a i o hodný kus územia, ktoré nám patrí dejinne aj národnostne.“
Na tomto mieste treba azda pripomenúť, že koncepcia „Veľkého Slovenska“ vychádzala z romantickej predstavy Veľkej Moravy ako prvého slovenského štátu. Jeho obyvatelia boli pôvodne Slováci (rečou dnešných nacionalistov „Starí Slováci“), ktorých neskôr násilne počeštili…
Podľa niektorých slovenských exilových historikov bolo memorandum prejavom nezávislosti a trúfalosti ľudáckej vlády. Napríklad Milan S. Ďurica ho označil za „neslýchaný pokus o vmiešovanie sa do vnútorných vecí Nemeckej ríše“ a za „jediný dokumentovaný prípad, keď sa cudzia vláda odvážila predložiť Hitlerovmu Nemecku svoj nárok na časť územia pod zvrchovanosťou jeho Ríše“. Ale bolo to naozaj tak?
Hra s českou kartou
Historici sa zhodujú v tom, že návrh memoranda vypracoval v septembri 1940 Henrich Bartek, správca Spoločnosti pre zahraničných Slovákov v Bratislave. Úradníci ministerstva zahraničných vecí dali potom dokumentu výslednú podobu.
Podľa Rychlíka si Bartek zrejme uvedomoval, že plán č. 2 je nereálny, a preto sa v memorande uvádza: „Slovenská vláda rešpektuje životné a priestorové záujmy Veľkého Nemecka – je uzrozumená s tým, aby tieto kraje ostali v rámci Nemeckej ríše, a to najmä priestor Sliezska a Hanej. Žiada sa však naproti tomu, aby nemecký národ a jeho Vodca po preskúmaní požiadavok prinavrátili Slovenskému štátu územie Valašska a najmä Moravského Slovenska.“
Aj v takomto prípade by sa však takzvaná ochranná zóna, ktorá vznikla na základe slovensko-nemeckej zmluvy z marca 1939, presúvala do novozískaných území. (Na vysvetlenie – zmluva dávala Nemecku právo budovať vojenské posádky v pásme od moravskej hranice po Karpaty). A práve tento aspekt navrhovanej zmeny mohol vyvolať zvýšenú pozornosť nemeckej strany. Bola totiž v rozpore s niektorými ustanoveniami platnej ochrannej zmluvy.
Nie je bez zaujímavosti, že na jar 1941 vznikal podobný návrh na anexiu juhovýchodnej časti Moravy aj v útrobách slovenského ministerstva národnej obrany, ktoré viedol generál Ferdinand Čatloš. Projekt počítal s posunutím nemeckej obrannej línie z Karpát na čiaru Moravská Ostrava – Drahanská vysočina a Pavlovské vrchy.
Podľa zistení vojenského historika Stanislava V. Chytku návrh spracoval pre ministra v niekoľkých verziách bývalý československý dôstojník Jakub Hluchý, rodák zo Slovácka. Chytka dokonca nevylučuje, že medzi písomnosťami, ktoré v apríli 1941 predložil Černák v Berlíne Weizsäckerovi, bolo už aj niečo z pôvodného návrhu J. Hluchého, napríklad „vojenské zhodnotenie“ prípadnej anexie územia, kde žijú moravskí Slováci.
Hluchý a po ňom aj Čatloš tvrdili, že Nemecku by posunutím obrany na spomínanú líniu nevznikla žiadna vojenská škoda, rozšírením územia by sa však zvýšila odolnosť Slovenského štátu po všetkých stránkach. A navyše: „Pripojenie moravských Slovákov ku Slovenskej republike by navždy oslabilo nádeje českých šovinistov a pre Nemecko by znamenalo silnejšie Slovensko, solídnejšieho partnera a pomocníka.“
Bratislava hrala s českou kartou v snahe zapáčiť sa Berlínu. Ibaže nemecké ministerstvo zahraničných vecí postúpilo slovenskú žiadosť na vyjadrenie Karlovi H. Frankovi, štátnemu tajomníkovi úradu ríšskeho protektora pre Čechy a Moravu. Ten zareagoval 9. júna 1941 a, samozrejme, veľmi odmietavo. Frank označil záležitosti vnútri protektorátu za vnútornú vec Nemeckej ríše a akékoľvek narážky na údajný útlak moravských Slovákov za neprípustné.
Už začiatkom jesene 1940 sa zastupujúci ríšsky protektor Reinhard Heydrich vyjadril, že „Čech nemá koniec koncov v tomto priestore čo hľadať“. Na dôvernej schôdzke zvolanej Frankom 9. októbra 1940 do Prahy padlo potom rozhodnutie sústrediť sa na systematické ponemčovanie obyvateľstva protektorátu.
„Záchrana“ obyvateľov hoci len časti Moravy jej pripojením k Slovenskému štátu neprichádzala za týchto okolností do úvahy…
Zišlo by sa nové územie
Osobitnú kapitolu predstavuje údajný záujem moravských Slovákov o začlenenie sa do Slovenského štátu. Je neodškriepiteľným faktom, že už 15. marca 1939, čiže deň po jeho vzniku vydala Moravsko-slovenská spoločnosť vyhlásenie, opakovane vysielané viedenským a bratislavským rozhlasom.
„Moravskí Slováci z kraja hodonínskeho, strážnického, kyjovského, hradištského i uherskobrodského rátajú sa k národu slovenskému ,“ hovorilo sa vo vyhlásení, „vítajú utvorenie suverénneho štátu slovenského, ktorého suverenitu uznávajú i nad krajom moravských Slovákov. Moravsko-slovenská spoločnosť pod predsedníctvom akademického maliara J. Uprku nariaďuje, aby vo všetkých obciach Moravského Slovácka utvorili miestne národné výbory a aby ihneď prevzali všetku výkonnú moc.“
Pod vyhlásením sa podpísali maliarov syn Jan Uprka a učiteľ z Dubnian Josef Vávra. Odvolali sa na autoritu majstra Joži Uprku, ktorý však v tom čase ležal v nemocnici a neskôr sa od vyhlásenia verejne dištancoval.
Vávra s Uprkom mladším a Janom Rybom napísali potom ešte list Adolfovi Hitlerovi s prosbou, aby podporil pripojenie Slovácka k Slovensku. Podľa zistení moravského historika Františka Mezihoráka však vyhlásenie ani li
st Hitlerovi nemali väčší ohlas. Naopak, miestna tlač uverejnila stanoviská proti akciám separatistov. Oni sami už o mesiac nato zmenili taktiku a začali agitovať za pripojenie Moravy k Východnej marke (Ostmark), ktorá vznikla na mieste Rakúska po Hitlerovom anšluse. Písali v tomto duchu aj list jej generálnemu guvernérovi Seyss-Inquartovi. Bezvýsledne.
V jeseni 1939 dali nemecké úrady pokyn četníckym staniciam a okresným úradom, aby zisťovali skutočný záujem moravských Slovákov o oddelenie. Prieskum ukázal, že väčšina obyvateľstva túto myšlienku odmieta.
Moravskí separatisti potom dali o sebe vedieť v súvislosti so Slovenskom ešte raz v júli 1941. Prihlásili sa predstaviteľovi nemeckej správy zlínskeho kraja so žiadosťou, že chcú bojovať na ruskom fronte po boku Nemcov. Ale keďže nevedia po nemecky, žiadajú protektora, aby im povolil vstup do slovenskej armády. Prvým ríšskym protektorom bol Konstantin von Neurath, ktorý žiadosť zamietol. Hitler totiž zakázal prítomnosť akýchkoľvek Čechov na fronte.
Proti spájaniu sa s moravskými Slovákmi bol údajne aj prezident Jozef Tiso. Vraj mal zlé skúsenosti s moravskými poslancami v pražskom parlamente za prvej ČSR. „Tvrdil, že boli väčšími českými šovinistami ako sami Česi,“ spomínal Čatloš.
Pripojenie časti Moravy presadzovalo najmä Tukovo radikálne krídlo v HSĽS, ktoré ťažko nieslo územné straty po Viedenskej arbitráži, keď Slovensko prišlo o viac ako 10-tisíc štvorcových kilometrov územia.
Určité územné zisky priniesla Slovensku vojenská podpora nemeckého ťaženia proti Poľsku v septembri 1939. A keď padli plány so Slováckom, upreli Tuka a spol. svoje pohľady na východ. Z Hitlerovho plánu Drang nach Osten mohlo predsa niečo kvapnúť aj Slovensku.