Hitlerov telefonista o holokauste nepočul

Hitler bol podľa neho vynikajúci šéf. Po jeho boku prežil päť rokov. Bol pritom, keď sa pred šesťdesiatimi rokmi führer v bunkri lúčil s podriadenými a po samovražde videl jeho telo, ako ho nesú spáliť. "Chcel uniknúť osudu, aký stihol Benita Mussoliniho, ktorého chytili na úteku a obesili," povedal 87-ročný Rochus Misch, Hitlerov telesný strážca a telefonista.

30.04.2005 00:00
debata

Ste jedným z posledných ľudí, ktorí videli Adolfa Hitlera živého. Ako dlho ste pre neho pracovali?
Prežil som s ním päť rokov. Strávil som po Hitlerovom boku obdobie od apríla alebo mája 1940 až do jeho smrti 30. apríla 1945. V bunkri pod ríšskym kancelárstvom som bol až do 1. mája.

Videli ste teda aj mŕtvolu Adolfa Hitlera a jeho ženy Evy Braunovej po ich samovražde v bunkri? Aj to, ako ich telá zhoreli?
Okolo jedenástej predpoludním 30. apríla som führera videl živého naposledy. Bol som pritom, keď sa rozlúčil s Martinom Bormannom a Josephom Goebbelsom (s osobným tajomníkom a ministrom propagandy – pozn. red.), ako aj ďalšími ľuďmi, ktorí v bunkri boli. V bunkri som bol do posledných minút jeho života, ale výstrel, ktorým si Hitler vzal život, lebo Eva Braunová sa otrávila, som nepočul. Potom, keď niekto, dnes si už nepamätám, kto to bol, otvoril dvere do Hitlerových osobných miestností, som videl ich bezvládne telá. Bunker, v ktorom bola moja služobná miestnosť, bol asi šesť metrov od Hitlerových priestorov, ktoré obýval s Evou. Spomínam si, ako telá niesli hore, aby ich podpálili. Hitler to tak naplánoval. Chcel uniknúť osudu, aký stihol Benita Mussoliniho, ktorého chytili na úteku a obesili. Bol za to zodpovedný jeho pobočník Otto Günsche a tajomník Martin Bormann. Ja som tam hore nešiel.

Čo bolo náplňou vašej práce?
Predovšetkým som bol Hitlerovým telesným strážcom. Okrem toho som obsluhoval telefón, bral a prepájal hovory. Mojou úlohou bolo aj prijímať ľudí, ktorí prišli k Hitlerovi, zaviesť ich k nemu. Vykonával so kuriérske služby. Keď Hitler napísal list, odniesol som ho odoslať.

Bola to náročná služba?
Nie. Nebral som to tak. Boli to však tri alebo možno aj štyri úlohy zároveň. Službu pri telefónoch sme mali vždy dvaja. Spolu nás bolo šesť, po ôsmich hodinách sme sa striedali.

V praxi to znamenalo, že keď Hitler s niekým telefonoval, tak ste aj počúvali?
Samozrejme, mohli sme počúvať. Vždy sme nakrátko vstupovali do telefonátov, aby sme zistili, či je rozhovor jasný, alebo či v spojení niečo neškrípe, prípadne ho neruší.

Koľko času pred koncom vojny ste strávili v berlínskom bunkri?
Asi 150 dní. Hitler bunker často opúšťal, chodieval nocovať domov. Iba keď bol poplach pred leteckými náletmi, tak sa zdržiaval dolu. Aj tak však behal každú chvíľu do záhrady nadýchať sa čerstvého vzduchu.

Aký šéf bol Adolf Hitler?
Hitler bol vynikajúci šéf. Nebolo to nijaké monštrum, nijaký nadčlovek. Bol to celkom normálny človek, tak ako všetci ostatní. To, čo sa píše v knihách a ukazuje vo filmoch o jeho zúrivosti a kriku, je všetko prehnané. Keď prišlo k nejakým nedorozumeniam alebo nezrovnalostiam, tak zvyšoval hlas. Ale že by bol vrieskal? Veď to nemohol ani robiť – s celou generalitou, to by jednoducho nebolo išlo. Tam, so štábom wehrmachtu a generalitou, sa často hovorilo veľmi nahlas, to áno. Nerevalo sa tam však…

Lenže ako ide to, že bol dobrý šéf, dohromady s holokaustom, s tým, že milióny ľudí poslal na smrť? 
Od koho som sa to mal dozvedieť? My sme vedeli asi aj viac ako Hitler sám. Veď všetky správy, ktoré  sme dostávali, išli cez nás. My sme boli stále len medzi sebou, nie na verejnosti. Jeden jediný raz som čítal depešu o tom, ako Medzinárodný Červený kríž, teda jeho inšpektori, neustále kontrolujú koncentračné tábory. O tom sa teraz nehovorí. Ale o miliónoch ľudí… Nie, nevedel som o tom. Môže to tak byť. U nás sa však niečo také nikdy nespomenulo. O koncentračných táboroch nepadlo v rozhovoroch medzi zamestnancami, telefonistami, telesnými strážcami, pobočníkmi alebo Hitlerovými sekretárkami ani jedno slovo.

O zverstvách na Židoch ste sa dozvedeli až z novín?
Bol som v Rusku, tam ma väznili. (Rochus Misch sa 1. mája 1945 pokúsil utiecť tunelom podzemnej železnice, ale onedlho ho zajali sovietski vojaci a poslali do Moskvy – pozn. red.) Odtiaľ som sa vrátil do Nemecka až v roku 1954. Tri roky z toho ma Rusi držali v Moskve na Ľubianke, centrále KGB. Pri vypočúvaní ma aj mučili. Týrali ma pritom aj Židia, ale ani v Moskve nikdy nepadla nijaká zmienka o holokauste a koncentračných táboroch. Plukovník, Žid, ma bičoval, bil a všetko možné, ale tiež mi nič o tom nepovedal. O všetkom som sa dozvedel až po tom, čo som sa po deviatich rokoch vrátil z Ruska. Medzitým ma v roku 1946 dopravili na začatý norimberský proces. Nie ako obžalovaného, ale ako korunného svedka. Po piatich týždňoch dospeli spojenci k tomu, že už ma viac nepotrebujú.

Keď ste už vedeli, že k vyhladzovaniu Židov a iných naozaj došlo, bolo vám to ľúto?
Bol som zdesený. Bolo to veľmi zlé. Nemohol som tomu uveriť. V úzkom kruhu okolo Hitlera sa o tom nikdy nehovorilo. Čo vám mám povedať? Veď Hitler mal napríklad aj židovskú kuchárku. Pani Manziarlyová preňho predsa varila! (Constanze Manziarlyová z Innsbrucku bola v bunkri až do konca, varila mu diétne jedlá, keď už Hitler popri Parkinsonovej chorobe trpel aj žalúdočnými a črevnými problémami – pozn. red. ) A jeho prvý šofér Emil Maurice bol tiež Žid… O tom sa dnes nehovorí, to je všetko zakázané… Mal som s tým obrovské ťažkosti. Nikdy som o tom nič nepočul a zrazu takéto veci… Je to zlé. Bolo veľmi zlé, že sa to stalo. Ale či o tom vôbec vedel Hitler? To sa pýtam sám seba. Ale hovorím všetko tak, ako to bolo. Je možné, že Hitler sa to zo správ dozvedel. Alebo nie? To je otázka. My, jeho najbližší spolupracovníci, sme o tom nič nevedeli. 

Aká bola jeho dlhoročná priateľka a dvojdňová manželka Eva Braunová?
Eva Braunová bola priateľská, veľmi milá, športový typ… Vychádzal som s ňou veľmi dobre, ale nikdy som s ňou dlho nebol. Veď v Berlíne sa ani nezdržiavala. Keď prišiel Hitler do Berlína, tak prišla aj ona, ale len na tri – štyri dni.

debata chyba