Hlinka, ktorého meno nesú mnohé slovenské ulice i námestia a ktorého portrét je na tisíckorunáčke, však v spoločnom štáte Čechov a Slovákov radikálne presadzoval silnejšie postavenie pre Slovensko. Krátko po osamostatnení Československa v októbri 1918 inicioval Hlinka obnovenie Slovenskej ľudovej strany a ako jej predseda začal presadzovať jej hlavný cieľ – autonómiu Slovenska v rámci Československej republiky.
Opieral sa pritom o ustanovenia takzvanej Pittsburskej dohody z mája 1918, ktorá Slovákom v novom štáte sľubovala vlastnú administratívu, snem i súdy a úradný jazyk slovenčinu. Podľa českej vlády dohoda nebola právne záväzná, pretože išlo len o lokálnu dohodu amerických Čechov a Slovákov. Navyše o postavení Slovenska mali podľa nej rozhodnúť až volení predstavitelia, teda Národné zhromaždenie, ktorého bol Hlinka taktiež členom.
Vnútropolitickú búrku vyvolal Hlinka na jeseň 1919, keď sa s požiadavkou na slovenskú autonómiu vydal na mierovú konferenciu do Paríža, a to bez akéhokoľvek poverenia a s falošnými cestovnými dokladmi. Za provokatívnu misiu, ktorú v Paríži nebrali príliš vážne, si Hlinka vyslúžil obvinenie z vlastizrady a päťmesačnú internáciu. Pred súd sa však nakoniec postaviť nemusel, podporovala ho totiž veľká časť slovenskej verejnej mienky, takže vláda nakoniec našla dôvod na jeho prepustenie – poslaneckú imunitu.
Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v obci Černová, dnes súčasť Ružomberka. Vyštudoval vyššie gymnázium v Levoči a v roku 1883 nastúpil do seminára v Spišskej Kapitule (v súčasnosti časť Spišského Podhradia). Šesť rokov po tom bol vysvätený za kňaza a po niekoľkých pôsobiskách, kde sa už vtedy snažil zlepšiť sociálne postavenie farníkov napríklad založením úverového a potravinového spolku, zakotvil v roku 1905 na fare v Ružomberku.
Okrem cirkevných povinností Hlinka písal do Katolíckych novín a časopisu Hlas, v Ružomberku bol členom mestského zastupiteľstva a spoluzakladal Slovenskú ľudovú stranu (SĽS, od roku 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana, HSĽS). Jeho prejavy za práva Slovákov v roku 1906 súd označil za urážku maďarského národa a Hlinku odsúdil na dva roky väzenia. Ešte predtým bol pre politickú angažovanosť spišským biskupom suspendovaný z kňazského úradu, čo ale Vatikán neposvätil a suspendácia musela byť v roku 1909 zrušená.
Jeho osobu nielen na Slovensku, ale aj vo svete, však zviditeľnili aj tragické udalosti v jeho rodnej obci Černovej. Podnetom brutálneho zásahu, pri ktorom 27. októbra 1907 zomrelo 15 veriacich, bol spor o vysviacku nového kostola v obci. Veriacim sa nepodarilo presadiť, aby kostol vysvätil ich rodák Hlinka.
V roku 1918 Hlinka významne prispel k rozhodnutiu slovenských politikov orientovať sa na česko-slovenské spojenectvo. Slávna je jeho veta: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo.“
Už za svojho života sa stal Hlinka, ktorý sa netajil antikomunistickým presvedčením, národným symbolom. „Ja tu nie som len Andrej Hlinka, ja tu som národ,“ hlásal na demonštráciách. Po jeho smrti v lete 1938 si Hlinkovo meno prisvojili mnohé, i neslávne známe, organizácie, napríklad Hlinkove gardy. A zatiaľ čo po roku 1948 bolo meno tohto pravicového kňaza vyslovované s dešpektom, vlani parlament prijal zákon o Hlinkových zásluhách.
Legendu menom Hlinka umocňuje i záhadný osud jeho pozostatkov. V roku 1967 sa zistilo, že jeho nabalzamované telo, ktoré ešte v roku 1949 určite spočívalo v bratislavskom Dóme svätého Martina, zmizlo. Doterajšie pátrania boli neúspešné, a tak v roku 2003 previezli z Bratislavy späť do Ružomberku len prázdnu rakvu. V mauzóleu v Ružomberku spočinulo Hlinkovo telo už v roku 1938, na jar 1945 bolo ale premiestené do Bratislavy kvôli obavám z bombardovania tohto pútneho miesta.