Inštitúciu už osem rokov vedie Ivo Štassel. Už v 80. rokoch sa podieľal na obnove historického jadra hlavného mesta a postupne vkladá do tohto zložitého puzzle políčko za políčkom. Obdivuje antickú kapitolu histórie Bratislavy, ale najviac mu búši srdce pri dotyku s architektúrou 13. storočia, keď sa prevažne drevená osada pri Dunaji menila na kamenné mesto.
Archeológovia z vašej inštitúcie našli pri vykopávkach počas rekonštrukcie Hradu od pravekých, vyše šesťtisíc rokov starých nástrojov až po zbrane z prvej svetovej vojny. Aj zahraniční odborníci vtedy tvrdili, že Bratislava prežívala i svoju antickú dobu, že išlo o centrum moci, aké v prvom storočí pred naším letopočtom nemalo v strednej Európe obdobu. S odstupom času, keď utrieďujete množstvo nálezov už s chladnou hlavou, nezdajú sa vám tieto vyjadrenia prehnané?
Vôbec nie. To, čo sme objavili, sa viazalo na architektúru starovekého Ríma. S plnou vážnosťou môžem povedať, že zvyšky stavieb a predmety okolo nich sú prejavom antickej kultúry. Nešlo o nejaké napodobneniny, takých sa v strednej Európe nájde dosť, ale o originály. O výrobky skutočných Rimanov. Pravdupovediac, Kelti nemali remeslá na veľmi vysokej úrovni. Aj pokiaľ išlo o mince, ktoré sa razili v Bratislave, kopírovali staroveké grécke vzory. Podľa antických vzorov vyrábali keramiku a iné drobné predmety, ale tie boli na porovnateľne nižšej úrovni ako originály.
Takže poklad zlatých statérov a strieborných tetradrachiem nebol až takou senzáciou?
Ale iste bol, lenže mincí tohto typu sa našlo v Bratislave a v jej širšom okolí stovky. Už ich dôverne poznáme, podľa porovnávacích tabuliek ich zaraďujeme s presnosťou výroby na desaťročia do laténskeho obdobia, teda do mladej doby železnej. Je veľmi milé, keď sa nich prihovárajú mená našich starých známych – Biateca a Nonnosa, pravdepodobne kniežat, alebo konzulov, ktorých si Kelti podľa vzoru Rimanov volili na dva-tri roky do čela svojho kmeňa. Senzácia je skôr to, že nám tieto biateky, pochádzajúce z 50. až 40. rokov prvého storočia pred Kristom, pomohli datovať konštrukcie domu, do ktorých boli vtlačené.
Takže ten dom preslávil Bratislavu pred troma rokmi v odborných kruhoch?
Aj ten dom. Kelti nevedeli poriadne stavať murované domy. Tak ako Slovania aj oni pritom viac-menej používali iba drevo a hlinu, prípadne kamene. A zrazu sme objavili takú kvalitnú dlážku, omietky a murivo, že sme si najprv mysleli, že sú to zvyšky objektu z 15. storočia. Lenže ani na sklonku stredoveku stavebníctvo svojou kvalitou nedobehlo antický Rím. Až podľa okolitých nálezov a ďalších súvislostí sme dospeli k záveru, že ide o 1 500 rokov staršiu stavbu. Tú sotva budovali Kelti, ale murári, ktorí sem prišli z Itálie nepochybne na pozvanie veľmi bohatých ľudí. Vládnuca keltská vrstva nebola iba majetná, ale mala aj čulé obchodné a diplomatické vzťahy. Dohodnúť príchod takých odborníkov z veľkej diaľky (vtedy ešte Rimania neboli opevnení na Dunaji), si vyžadovalo istý čas a dobré kontakty. Aj to dokazuje, že bratislavské hradisko bolo dôležitým mocenským a hospodárskym bodom. Tadiaľto viedla Jantárová cesta. Jej vetvy sa síce v priebehu storočí menili, no tým, že cez geologický skalný prah pri Vodnej veže bol oddávna známy brod cez Dunaj, tak išlo o strategicky významné miesto. Na tejto „starovekej diaľnici“ zo Stredomoria k Baltu boli stanice, kde sa zastavovali obchodníci s karavánami a prinášali prosperitu aj okolitému obyvateľstvu.
A čo ostatné nálezy, ktoré potvrdzujú, že Bratislava bola aj antická?
Sú to črepiny amfor, v ktorých k nám dovážali víno a olej z územia dnešného Talianska. Taký typ nádob sa vyrábal iba niekoľko desaťročí a jedine na Apeninskom polostrove. Pred historikmi teraz stojí vážna úloha, aby na základe objaveného materiálu, ale aj dobových správ o pohyboch národov poskladali mozaiku, ktorá by pomohla vylúštiť, k čomu vtedy v priestore Bratislavy došlo. Nesporne tu existovalo keltské osídlenie, ktoré obchodovalo s Rimanmi i Grékmi, a boli tu aj obchodné a vojenské prieniky s germánskymi kmeňmi a Dákmi.
Bratislava bola údajne metropolou keltských Bójov. Naozaj išlo o prvý národ žijúci na území nášho hlavného mesta, ktorého skutočný názov poznáme?
Keltských kmeňov prechádzalo Slovenskom niekoľko, ale dá sa povedať, že dlhšie usadení v Bratislave boli aj Bójovia. Kelti najmä v starších časoch boli predovšetkým bojovníci, ktorí sa so svojimi zbraňami a rodinami presúvali doslova za svojou prácou. Obyčajne sa nechali prenajímať silnejšími vladármi, ale viedli aj bitky medzi sebou, najmä keď došlo k vysokej koncentrácii obyvateľstva a pôda už nedávala každému dostatok obživy. Vtedy sa jeden kmeň zbalil a prešiel niekoľko stoviek kilometrov ďalej. Neskôr sa už začali viac venovať remeselníctvu a roľníctvu, no bojovnosť im ostala v žilách. Prechádzali hore-dole Európou, bojovali aj v armáde Alexandra Veľkého a tak sa zatúlali až na Malú Áziu, kde pôsobili dve-tri storočia na území, nazvanom po nich – Galatia.
A kedy teda prišli k nám?
Bójov vytlačili Germáni z Čiech (odtiaľ názov Bohémia) cez Moravu na Slovensko začiatkom prvého storočia pred Kristom. V Bratislave už vtedy žil nejaký iný keltský kmeň, ale Bójovia boli na vyššej úrovni. Zahustili zástavbu a priniesli nové výrobné prostriedky a technológie. Krátko po ich príchode do Bratislavy tu už registrujeme väčšie oppidum, čiže veľké hradisko s akropolou na hradnom návrší. Žiaľ, tento sľubný nástup netrval dlho. Okolo roku 30 pred Kristom došlo k vážnym potýčkam s Dákmi, ktorí sem tiahli z dnešného Rumunska. Na prelome letopočtov nastúpila intervencia Rimanov, ktorí vedeli veľa vyťažiť zo súperenia tzv. barbarských kmeňov. S niektorými uzatvárali dohody, s inými bojovali a tak rozširovali vlastné teritórium. Na južnom brehu Dunaja postavili Limes romanus, líniu opevnení, pri ktorej vznikali osady a mestá, ktoré dodnes dominujú tejto oblasti – Viedeň a Budapešť.
A, samozrejme, aj bratislavské Rusovce – na zvyškoch rímskeho vojenského tábora s mestečkom Geruláta. Aký to bol pocit, keď ste zistili, že dokonalé konštrukcie objavené na Hrade sú staré dvadsaťjeden storočí?
Nestáva sa to každý deň, ale práve také nálezy sú korením nášho bádania. Niekto sa ho môže dožiť už na začiatku svojej vedeckej kariéry, iný až na konci. No gro archeologického výskumu predstavuje trpezlivá, mravčia práca. Na Hrade nás čakala nepredstaviteľná fuška. Museli sme sa prispôsobiť stavbárom, ktorí tam pracovali dvanásť hodín denne sedem dní v týždni. My sme, samozrejme, nemohli nechať stroje a ľudí len tak bez dozoru. Celú letnú sezónu v roku 2009 sme museli nasadiť nebývalé tempo a neustále striedanie, na voľný víkend, či dovolenku sa nedalo ani pomyslieť. No čakala nás odmena. Čo sa týka kvality a rozsahu nálezov, išlo o objavy, ktoré môžeme označiť za životné. Bratislava sa tým zaradila medzi centrá starovekej Európy v čase, keď ešte neexistoval Paríž, či Londýn. Bol by som rád, keby si to celá slovenská verejnosť uvedomila, prospelo by to k prehĺbeniu nášho sebavedomia.
Hádam to prospeje aj svedomiu politikov, ktorí rozhodujú o peniazoch venovaných na historický prieskum. Keď rozprávate o oppide, predstavujte si, ako by vyzeralo? Čo by sme pred 21 storočiami videli z hradného kopca?
Určite by to neboli domy zoradené v uliciach. Časť podzemia Starého Mesta sme zmapovali, vieme sa aj analogicky z iných oppíd dovtípiť, ako to naše vyzeralo. Vieme, čo všetko tu Kelti vyrábali. Zástavba nebola ustá. Skôr išlo o pozvoľne rozmiestnené samostatne hospodáriace dvorce, kde žili veľké rodiny. Celé osídlenie pôsobilo ľahkým, vzdušným dojmom. Budovy prízemné, maximálne dvojpodlažné, pomedzi ne rástli stromy, kríky. Pohľad z hradného vrchu mohol pripomínať more zelene, v ktorej sa strácali ostrovčeky jednotlivých usadlostí. Stúpal z nich dym, hučal dobytok, brechali psy.
To by sa asi súčasným environmentalistom veľmi páčilo.
Iste, bola tam ekologická väzba. Pravda, len do určitej miery. Lebo keby videli, ako sa tam narábalo s odpadom, asi by až takí nadšení neboli. Všetko sa vyhadzovalo len tak von. Ale ani stredovek sa nemal čím pochváliť. U nás do 15. storočia mestá nemali kanalizáciu. Splašky sa vylievali rovno na ulicu. Odpadové jamy boli vykopané na jednotlivých parcelách, no tam končil najmä tvrdý odpad, kosti, rozbitá keramika, poškodené kovové predmety. Až keď katastrofálna hygiena prekročila hranicu únosnosti, začali sa radní páni zamýšľať, čo s tým. Splašky sa potom odvádzali popod uličnú dlažbu do Dunaja, na Hlavnom námestí sme našli zvyšky kanalizácie z 15.storočia.
Vráťme sa do staroveku. Čo by sme našli v laténskej dobe na akropole?
Výskum potvrdil, že tam stálo niekoľko dvorcov, v rámci každého obytná budova. Na opačnom konci parcely umiestňovali hospodársky objekt, kde sa chovali zvieratá, bola tam menšia dielňa, príbytky pre služobníctvo. Celú akropolu, ktorá bola rozsiahlejšia ako terajší Hrad, obopínal mohutný val. V tejto časti žila vládnuca vrstva, bohatší ľudia, obchodníci, vojenskí velitelia. Boli tu aj výrobné jednotky, ale s iba s tzv. čistou prevádzkou, z ktorej nehrozil smrad či požiar. Za valmi sa rozbiehalo remeselnícke mestečko, kde sme našli hrnčiarske a taviace pece na kov, dielňu na spracovanie koží, či mincovňu. Počas nedávneho prieskumu Apponyiho paláca sme objavili nádhernú dvojpodlažnú pec na vypaľovanie keramiky. Našla sa z nej síce iba spodná časť , ale na základe identických nálezov z Francúzska ju vieme zrekonštruovať. Mestečko tvorilo nesúvislú zástavbu od Hradného vrchu až k Dunaju na juhu, k Úradu vlády SR na východe a cez dnešné vilové štvrte nad Palisádami až po Malé Karpaty na severe. Bolo teda podstate rozsiahlejšie ako stredoveké mesto. Pravdepodobne nebolo opevnené, ale keď sa blížilo nebezpečenstvo, tak sa iste ľudia schovali vnútri oppida.
Koľko obyvateľov mohlo mať celé oppidum?
Vzhľadom na riedke osídlenie sa to ťažko odhaduje. Možno niekoľko tisíc ľudí v čase najväčšieho rozkvetu. Na vtedajšie podmienky to bolo veľa, lebo bežné osady mali nanajvýš pár stoviek obyvateľov.
O živote ľudí veľa prezradia hroby. Naozaj ste ešte v Bratislave nenašli keltské pohrebisko?
Neustále ho hľadáme. Objavili sme množstvo cintorínov, ale až z obdobia sťahovania národov, potom z 8., 9., či 13. storočia, no keltské nám stále chýba. Je to však iba otázka času. Ako keď hráte piškvorky. Strieľate, strieľate, stále vedľa, ale raz sa napokon predsa len trafíte do cieľa. Kelti neboli typ národa, ktorý sa riadil podľa nejakých pravidiel v urbanizme. Takže sa nedá vydedukovať na základe pohrebísk z iných ich sídiel, kde bolo to bratislavské.
V rímskych análoch sa o Biatecovi nič nedozvedáme, ani o neskorších miestnych vládcoch, keď už Rimania dorazili k Dunaju. Je možné, že sa v tejto súvislosti ešte v starých archívoch, či knižniciach niečo objaví?
Nie je to vylúčené. Najskôr môže ísť o zmienky v písomnej pozostalosti senátora, obchodníka či vojaka, ktorí našimi krajmi prešli a potom napísali niekomu list o svojich najnovších skúsenostiach. Ale to sú veci, ktoré sa ťažko bádajú. Vedec by musel poznať topografiu, súvislosti medzi starovekými a súčasnými zemepisnými názvami. Pritom sa pre nás mimoriadne cenný list môže dostať do rúk odborníkovi na antickú Hispániu, ktorému stredoeurópske reálie máločo hovoria. Pri nedostatku historických záznamov nastupuje archeológia. Na Slovensku sa aj niečo neobyčajné vykope, nastolí sa nová téma pre vedeckú interpretáciu, no jej výsledky niekedy prídu až po dlhých rokoch.
Foto: Ivan Majerský
Bójovia po porážke Dákmi akoby zmizli z dejín Slovenska. Čo sa s nimi stalo?
Doterajšie predstavy o tom, že vo vojne bolo pobité do nohy všetko obyvateľstvo, sú mylné. Víťaz anektoval územie, no nemal záujem likvidovať domorodcov, lebo mu zabezpečovali príjmy. Aj drsnému uzurpátorovi moci bolo jasné, že ak chce v novej krajine prežiť, nemôže ju večne rabovať. Nechal obyčajne povraždiť iba vládnucu a vojenskú elitu. Kelti boli vo všeobecnosti veľmi adaptabilní. Vieme, že tu ešte niekoľko storočí dožívali. Prejavilo sa to vo viacerých zemepisných názvoch, ktoré prevzali Germáni i Slovania. Bójovia postupne asimilovali s väčšinovým etnikom. Aj najnovšie archeologické vykopávky dokazujú, že sa v Bratislave nikdy nevytvorilo kultúrne vákuum. Vždy tu ostalo nejaké obyvateľstvo, hoci načas bez mocenskej štruktúry.
Pád Západorímskej ríše v poslednej tretine 5. storočia sprevádzalo sťahovanie národov. Keď na záver tejto chaotickej kapitoly histórie prišli do Bratislavy Slovania, koho tu našli?
Z obdobia 6. a 7. storočia sme tu okrem nálezov po Slovanoch nachádzali aj stopy po bývalých keltských a germánskych etnikách. Postupne sa premiešali. Najlepšie sa to dá pozorovať na pohrebiskách. Ťažko sa dá povedať, či niekto bol čistý Germán, Kelt, Slovan, alebo Avar. Z hľadiska ranostredovekej histórie ide o teoretické pojmy. Už aj preto, lebo potom nasledovala éra masového poslovančovania obyvateľstva a vzápätí pomaďarčovania. Vplyvom kolonizácií z 13. až 17. storočia sa v jednotlivých oblastiach zase ľud ponemčoval. Po vypuknutí osmanských vojen sa od juhu šírila vlna chorvátskych utečencov. Takže kto je dnes stopercentný Slovák?
Hádam Ján Slota. A prvých Slovanov vítali na Hrade ešte nejaké zvyšky antických stavieb?
Na pôvodnom keltskom, alebo ešte staršom vale postavili Slovania palisády. No zaručene tu ešte stáli aj viaceré murované stavby. A nepochybne ich Slovania využili pre svoje potreby. Daktoré rozobrali a ich materiál použili na vlastné budovy. Pri prieskume v 60. rokoch minulého storočia tu profesorka Tatiana Štefanovičová našla veľkomoravskú sakrálnu stavbu, tzv. trojloďovú baziliku. Bolo jasné, že materiál sem premiestnili z inej veľkej, podstatne staršej budovy. Naši predkovia často využívali i pôvodné základy keltských a rímskych stavieb so zvyškami múrov, ktoré mohli vtedy čnieť nad úrovňou terénu až do výšky jedného metra. Slovania dovtedy žili v zemľankách, zapustených do zeme. To, čo na bratislavskej akropole našli, hoci v ruinách, im ponúkalo omnoho vyšší štandard.
Čo sa stane s objaveným antickým murivom? Podarí sa nález vystavovať, alebo sa iba odborne zasype?
Bude jedným z najvýznamnejších muzeálnych exponátov na Hrade a to na svojom pôvodnom mieste. Keď sme našli zvyšky vily pri vykopávkach bývalej zimnej jazdiarne z 18. storočia, investor i štátni pamiatkari promptne reagovali. Jazdiareň sa má obnoviť s tým, že bude slúžiť ako sieň na rozličné spoločenské podujatia. Architekt na základe našich odporúčaní navrhol zmenu pôvodného projektu, v jednej časti si turisti budú môcť vychutnať pohľad na antiku, stovky kilometrov severovýchodne od Álp. Pravda, teraz už ide „iba“ o to, aby sa na to našli peniaze.
Čo sa vám podarilo na Hrade objaviť po mimoriadne úspešnej letnej sezóne roku 2009?
Nič. Po voľbách v polovici roka 2010 Kancelária Národnej rady SR financovanie archeologického výskumu zastavila. Napriek opatrným sľubom sa v tom ani vlani nič nezmenilo. A radostne to nevyzerá ani v tomto roku. Chceli by sme dokončiť aspoň jeden úsek severnej terasy v lokalite Pod gaštanmi – tzv. rímsku stavbu II. Preto sme podali žiadosť o grant na ministerstve kultúry. Druhá žiadosť poputovala na Európsku úniu. Tu je naším partnerom Univerzita vo Viedni, ktorá sa stala garantom nášho úsilia v rámci stredoeurópskeho projektu, podporujúceho výskum a prezentáciu objektov na dunajskom Limes romanus. V marci, či apríli sa dozvieme, či sa na nás obráti šťastie. Doteraz nenašiel štát peniaze ani na dokončenie prác v hradnom paláci, vrátane priestorov, kde má vzniknúť reprezentačná expozícia dejín Slovenska.
Koľko by ste potrebovali na dokončenie archeologického prieskumu?
Závisí to od toho, čo investor – Národná rada SR – chce dosiahnuť. Ak budeme hovoriť iba o rímskej „dvojke“, tak pod 50-tisíc eur to nepôjde. Objavené nálezy nestačí iba zdokumentovať klasickým spôsobom, ale tak, aby sa dali precízne použiť aj v trojrozmernej vizualizácii. Celá stavba je zasypaná, najprv teda treba sondy odokryť, vyčistiť a po skončení výskumu znovu odborne zakryť. Pokiaľ ide o celú severnú terasu, generálny dodávateľ Váhostav po zastavení financovania rekonštrukcie Hradu stiahol všetky stroje i ľudí. Je jasné, že keby mala pokračovať stavba v pôvodne plánovanom rozsahu i s podzemnými garážami, tak by si to vyžiadalo ďalšie náklady.
Keby nebolo hospodárskej krízy a mimoriadne šetrných opatrení predsedu parlamentu Richarda Sulíka, z čoho by sme sa mohli už túto jar tešiť v severnej časti hradného areálu?
Zadanie bolo jasné: obnoviť barokovú záhradu, ktorú nechala Mária Terézia vybudovať v 60. rokoch 18. storočia. Zachovali sa situačné plány hlavného architekta Uhorskej kráľovskej stavebnej komory Franza Antona Hillebrandta. Išlo o systém štyroch postupne klesajúcich terás spojených schodišťami a opornými múrikmi. Na najspodnejšej pri severných hradbách bola fontána, objavili sme tam zásek na prívod vody.
Takže niečo podobné, len v menšom, ako v Schlosshofe na neďalekom Moravskom poli v Rakúsku?
Áno, aj tam reagovali na postupne zvažovaný terén k rieke Morave. Baroková prestavba cisárskej vidieckej rezidencie sa tiež diala v časoch Márie Terézie. V Bratislave sa však vyskytol problém, na ktorý sme aj my narazili. Skoro celý Žigmundov palác z prvej polovice 15. storočia postavili z kameňa, ktorý ťažili práve na severnej terase. Vznikol tak veľký zásek do skalnatého svahu, ktorý potom za Márie Terézie museli zasypať obrovskými navážkami zeminy. Rozdiel úrovní najvyššej a najnižšej terasy dal vtedajším záhradným architektom návod, koľko terás a schodísk tam musí byť, aby sa tam mohli dámy v črievičkách a krinolínach pohodlne poprechádzať. Napriek tomu sa zachovala správa, že cisárovná záhradou ani raz pešo neprešla. V tom čase už mala istý vek, trápil ju záduch a reuma, vyhýbala sa fyzickej námahe.
Ako súčasní architekti hodnotia tereziánsku prestavbu Bratislavského hradu?
Mala európsky štandard so všetkými náležitosťami. Žiaľ, záhrada a ostatné súčasti prestavby doplatili na rozhodnutie Jozefa II., ktorý nechal všetky centrálne úrady z Bratislavy odsťahovať. A s nim odišlo aj vnútorné zariadenie Hradu a zbierka umeleckých obrazov, ktorú založil vojvoda Albert Saský a neskôr sa stala slávna Albertina. Do Viedne pocestovali aj drevené, umelecky zdobené obloženia stien a okien z paláca. To ich však zachránilo pred zničením počas veľkého požiaru Bratislavského hradu v roku 1811 a následným drancovaním. Vďaka tomu, že sa zachovali, naši umelci mohli teraz urobiť ich kópie a tak sa aspoň symbolicky vracajú do nášho hlavného mesta.
Vaša organizácia nemá pod palcom iba archeologické náleziská, ale z odborného hľadiska všetky pamätihodnosti Bratislavy. Máte osobne obľúbené nejaké obdobie jeho rozvoja?
Keď som pracoval na mestskej správe ako radový výskumník, tak ma veľmi lákala Bratislava 13. storočia. Bolo to prelomové obdobie, keď sa z formy akéhosi predmestského osídlenia pretvorila na skutočné mesto. Druhého decembra 1291 jej uhorský kráľ Ondrej III. udelil rozsiahle privilégiá, ale v podstate išlo už o potvrdenie daného stavu, do ktorého dospeli Bratislavčania vlastným pričinením. Spontánny prechod z drevenej osady do kamenného mesta je mimoriadne zaujímavý pre bádateľa. Priamo do očí bijúci je nárast kvality tunajšej architektúry. S kolegami sme skúmali zvyšky dvojpriestorových domčekov z druhej polovice 13. storočia, keď sa už v oblasti Hlavného námestia vypínali honosné domy s obrannými vežami. V historickom jadre mesta to bola naozaj vzrušujúca práca. Niekedy sme si mysleli, že skúmame len štandardný meštiansky dom z 19. storočia a zrazu, keď som hlbšie zasekol kladivkom, padla omietka a pod ňou zažiarilo kamenné murivo spred siedmich storočí.
Foto: Ivan Majerský
Po rekonštrukcii v 80. rokoch boli obrysy stredovekej veže nad rožnou budovou oproti Starej radnice zvýraznené, ale pri nedávnej obnove ju znovu schovali pod jednotné priečelie. Nie je to škoda?
Sú dva prístupy súčasných architektov. Jedni nechcú analyticky prezentovať historické detaily, lebo sa ich stavba môže vizuálne rozbíjať. Keď sa niečo objaví, znovu to dajú zamurovať. Iní zase majú radi takéto okienka do histórie. Dajú preč mladšie omietky, zakonzervujú a zvýraznia zaujímavšie staršie úrovne. Potom ten detail dodáva budove, ale i celej ulici a mestu ohromnú autentickosť, priťahuje turistov a študentov.
Vy iste máte radšej ten druhý typ architektov… A pokiaľ ide o interiér, tam si dajú viac povedať? Napríklad, že odkrytý gotický oblúk dodáva priestoru nenapodobiteľné čaro, čo môže investor využiť v cestovnom ruchu?
Za socializmu sa s nikým nedebatovalo. Metodika obnovy hovorila jednoznačne. Potom to schválil nejaký orgán, bude to takto a hotovo. Objavilo sa čosi, čo má historickú i estetickú hodnotu, tak sa to bude prezentovať. Bodka! Projektant dostal rozhodnutie na stôl a podľa toho musel postupovať. Po zmene vlastníckych vzťahov už nesmieme nikomu diktovať. My môžeme investorovi akurát navrhnúť, aby zohľadnil náš názor. Obyčajne prvé, čo sa nás spýta: “No dobre a koľko by ma to stálo navyše ? Mesto, či štát mi to preplatí? Nie?! Tak čo potom odo mňa žiadate?!“ Tak sa zväčša končí každá debata. My sme radi, keď dodržia zákon, cenný nález odborným spôsobom prekryjú a zachovajú pre nasledujúce generácie. Často však nerozhodujú iba peniaze, ale uvedomenie vlastníka stavby, jeho vzťah k histórii. Niektorí nemajú peniaze, no zaumienia si, že oslovia nejakého sponzora, aby pomohol. Nejaký artefakt dajú zamurovať a keď sa im neskôr darí, tak sa k nemu vrátia.
Kríza vám nielen na Hrade, ale aj dole v meste zamiešala karty?
Jednoznačne sa prejavila útlmom v stavebnej činnosti. Pred krízou si každý rok u nás objednávali desiatky výskumov. Väčšinu sme museli odmietať, lebo by sme to nezvládali časovo a kapacitne. Potom to bolo zrazu iba pol tucta ročne, vlani ešte menej. To neznamená, že sa v Starom Meste vôbec nič nerobí, ale aj to málo investičných akcií rozchytajú agresívnejší reštaurátori zo súkromných firiem. Sú na tejto práci existenčne závislí, tak si dávajú veľký pozor, aby im nejaká ponuka neušla.
A aký bonus investorom môžete ponúknuť váš ústav?
Ešte stále u nás pracuje veľa odborníkov spred novembra 1989. V rámci pomerne veľkorysej obnovy historického jadra Bratislavy v 80. rokoch sme spracovávali jeden mestský objekt za druhým. Vtedy sme robili všetko, návrhy na rekonštrukciu, archeologické a umelecko-historické výskumy, metodiku, dozor nad stavebnými prácami. Keď sa teraz niečo robí v centre, tak už predpokladám na základe predchádzajúcich prieskumov susedných budov, že tadiaľ bude prechádzať stredoveký múr, prastará cesta či kanalizácia. Ako keď skladáte puzzle a chýba vám pár políčok, tak už dopredu viete, čo môžete očakávať. Napríklad pri nedávnom výskume vedľa bývalého Kostola klarisiek, kde sa budovalo zázemie pre výstavnú a koncertnú sieň, sme zaznamenali nádherný objav keltského valu, ktorý bol súčasťou opevnenie akropoly na hradnom návrší. Počas výskumu lokality medzi Ventúrskou a Kapitulskou ulicou sme našli priekopu toho istého valu. Dnes vieme diagnostikovať, kadiaľ prebiehal a už s napätím čakám, kedy si niekto objedná rekonštrukciu budovy na predpokladanej trase, aby sme mohli potvrdiť existenciu tohto valu.
V poslednom čase sa v Bratislave, ale aj v Nitre a iných mestách veľa hovorí o záchrane technických pamiatok. Zväčša nemajú veľké šťastie, developéri valcujú jednu za druhou. Aké s tým máte skúsenosti?
Robíme, čo je v našich silách. Nepripravujeme odborné stanoviská, to je úlohou štátnej správy, ale podieľame sa na výskumoch, metodicky usmerňujeme investorov, môžeme im vypracovať návrhy. My sme sa technickým pamiatkam venovali už začiatkom 80. rokov. Rad-radom sme ich pasportovali a tie najvýznamnejšie sme navrhovali na zápis do zoznamu štátnych pamiatok. Keď mesto posunulo naše návrhy do pripomienkového medzirezortného konania, jednotlivé ministerstvá to striktne odmietali. Všetci tvrdili, že ide o živé objekty, v ktorých sa vyrába, poskytuje sa zdravotná starostlivosť, alebo slúžia vojaci, a tak nie je možné uvažovať s obmedzujúcimi faktormi. Keď tieto budovy získali súkromní vlastníci, tak sme sa ich usilovali aspoň individuálne presviedčať, aby zohľadnili, že ide o pamiatkovo hodnotné objekty. Ale v podstate tak isto nás odmietali a začiatkom tohto storočia sa celé priemyselné areály likvidovali. Mnohé spory sa končia súdnymi žalobami. Dnes nežiadame, aby sa zachovali všetky objekty, vytipujeme tie najhodnotnejšie. Ak však už má investor v rukách kladné písomné vyjadrenie štátnych orgánov, že nejde o registrovanú pamiatku, tak je pred zákonom čistý a môže si uskutočniť svoj zámer. Platí to napríklad aj o bývalej Cvernovke. Vždy sa takýto proces stáva súčasťou súboja medzi tými, čo chcú na sto percent zachrániť staré objekty, a tými, čo ich chcú inovovať, či rovno zbúrať.
V akom štádiu je Kamenné námestie s budovou bývalého Priora a hotela Kyjev?
Už roky prebieha snaha nových majiteľov dať tomuto areálu inú podobu. Po nástupe nového vedenia mesta prebiehajú konkrétnejšie rozhovory. Vypracovala sa hmotno-priestorová štúdia, ktorú teraz posudzujú štátni pamiatkari, odborníci na magistráte i v Starom Meste. Na základe pripomienok sa pripraví kompletné stanovisko, podľa ktorého spracovatelia štúdiu dopracujú. Sú tu dve hraničné možnosti: Buď sa celý súbor objektov zasanuje a presadí sa novostavba, ktorá bude zaoberať i blok od Rajskej ulice až po Námestie SNP. Alebo sa všetko ponechá, akurát sa pristúpi ku kozmetickým úpravám a zaplnia sa preluky. Celé to však speje ku kompromisnému variantu, kde sa ponechajú určité budovy, na ktorých sa všetci dohodnú, a zlikviduje sa to, na čom väčšina trvá. Potom sa priestor prebuduje tak, že sa dotvorí pôvodný mestský blok domov ohraničený jestvujúcimi ulicami. Či sa to niekomu páči, alebo nie, terajšia zástavba na Kamennom námestí vniesla do centra Starého Mesta cudziu štruktúru. Podľa pôvodného zámeru sa mali zlikvidovať aj ďalšie bloky starších stavieb a široká trieda mala pokračovať hádam až k starému Aviónu. Neskôr však prevýšilo pamiatkarské hľadisko a túto časť mesta vyhlásili za pamiatkovú zónu. Konečné rozhodnutie sa kryštalizuje, ale kým sa pristúpi k výstavbe, prebehne ešte pekných pár rokov.
Verím, že pritom prídu na svoje aj archeológovia. Hovorili sme o sťahovaní národov. Posledných osem desaťročí Bratislavu okrem masívneho prílevu vidieckeho obyvateľstva skôr charakterizuje sťahovanie sôch. Ako to posudzujete?
Každá doba okrem bežných pomníkov osobnostiam, ktorých prínos je nespochybniteľný, inštaluje sochy aj ľuďom, ktorí sú dobovo nadmieru preferovaní. Keď sa zmenilo politické hodnotenie Stalina, tak z večer do rána jeho pomník zmizol z centra Bratislavy. Podľa niektorých je už aj význam SNP prekonaný, a tak navrhujú na ústrednom námestí postaviť niečo iné. Podľa mňa určité vytipované pomníky by sa mali presúvať z centra do ostatných štvrtí, či do depozitov. Čas totiž môže ukázať, že ocenenie príslušného človeka či udalosti bolo prehnané, či úplné pomýlené. A nie je hanba, ani keď sa pomník presídli kvôli námietke výtvarného, či estetického charakteru. Napríklad masívnu sochu divadelníka Andreja Bagara na Hviezdoslavovom námestí umiestnili dosť nešťastne, autor ju nevhodne zakomponoval do úzkeho priestoru, pôsobila tam rušivo. Správne sa rozhodlo, že ju presťahujú do Dúbravky na námestie, ktoré nesie umelcovo meno. Tam má dostatočný priestor a preto tam pôsobí omnoho vhodnejšie. A existujú aj ideologické hľadiská. Socha komunistického funkcionára Mareka Čulena pred Úradom vlády SR je anachronizmom. Mala by sa premiestniť, no určite nie zničiť. Možno by nebolo zlé vytvoriť niekde skanzen pomníkov, aký majú napríklad v Budapešti, kde sa z toho stala turistická atrakcia.
Presadzuje sa tiež nešťastná rošáda súsoší štúrovcov a Márie Terézie…
Je to výsledok debaty, ktorá sa začala veľmi nešťastne a tak aj skončí. Investor ju zle načasoval a s hotovým zámerom vyšiel predtým, ako to prekonzultoval na príslušných miestach. Keď okolo roku 2000 vtedajší primátor Jozef Moravčík uvažoval o inštalácii kópie pomníka uhorskej kráľovnej na mieste, kde kedysi stál korunovačný vŕšok, s tým, že sa socha štúrovcov premiestni na iné vhodné miesto, tak jeho zámer nevzbudil mimoriadnu pozornosť. Robilo sa to korektným spôsobom. Návrh vtedy prešiel etapou skúmania, predkladania stanovísk, no nenašiel sa dostatočný počet sponzorov. Tento postup sa teraz nedodržal. Určité skupiny ľudí vniesli do problematiky politický kontext a už sa to stalo nepriechodné. Mesto urobilo, čo v tejto situácii mohlo najlepšie urobiť – povedalo projektu nie. Možno sa o desať, dvadsať rokov niekto k tejto myšlienke zase vráti.
Napriek tomu by si Mária Terézia niekde pomník zaslúžila. Ako sa k tomu stavia váš ústav?
My sme túto myšlienku vždy podporovali. Mária Terézia bez ohľadu na to, či bola Habsburgyňa, má zásluhu na rozvoji nášho mesta. Ani nie tak ako politička, ale ako osoba, ktorá mala Bratislavu úprimne rada. Často sem cestovala. Prosperitu mesta nepovzbudzovala iba papierovými výnosmi, ale najmä reálnou snahou pomôcť. Z Hradu urobila svoju uhorskú rezidenciu, hoci sľúbila uhorským stavovom, že dá postaviť nový kráľovský palác na Budíne. Aj ho tam začala budovať, ale pretože si k Pešti nevytvorila dobrý vzťah, tak stavba nasledovala pomaly a cisárovná preferovala rekonštrukciu paláca na bratislavskom návrší. Je však pravda, že na sklonku svojej vlády sa pre zdravotné problémy radšej zdržiavala dole v meste u uršuliniek alebo notredamiek, kde mala pohodlné zázemie a prijímala tam návštevy. V každom prípade by jej Bratislava mala vzdať hold formou pomníka, ale už nie kontroverzne na Námestí Ľudovíta Štúra. Kedysi existovalo južne pod Hradom Tereziánske Mesto. Preto by sa v rámci plánovaného oživenia Vydrice a Zuckermandla mohlo vytipovať nejaké námestíčko, kde by stála socha slávnej panovníčky. Ale nie replika starej, treba dať šancu súčasným umelcom.
| Ivo Štassel (53) |
|---|
| *** Dejiny architektúry** bola oblasť, na ktorú sa špecializoval počas štúdia na Katedre estetiky a vedy o výtvarnom umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v rokoch 1977 až 1981, po návrate z vojenčiny v roku 1983 získal titul doktor filozofie. |
*** Historické jadro Bratislavy** ho očarilo, už keď sa ako študent so svojím pedagógom profesorom Jiřím Kostkom zúčastňoval na pamiatkových výskumoch stredovekých domov a potom pokračoval ako odborný pracovník oddelenia architektonického výskumu na Mestskej správe pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody.
*** Bohaté vedomosti o pamiatkovom** fonde Bratislavy plne využil po reorganizácii mestských príspevkových inštitúcií v Mestskom ústave ochrany pamiatok, kde sa okrem výskumných úloh venoval aj metodike pamiatkovej obnovy a riadiacej činnosti. Od roku 2004 zastáva funkciu riaditeľa ústavu.
*** Mestský ústav ochrany pamiatok** v Bratislave (MÚOP) vznikol v roku 1991 rozdelením Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (založenej v roku 1968), pričom sa zameral na výskumné, metodické a odborné aktivity.
*** Druhá nová organizácia Paming** zabezpečovala obnovu pamiatok, údržbu pomníkov, vojnových hrobov a fontán. V posledných rokoch sa činnosť MÚOP pod vedením PhDr. Iva Štassela vyprofilovala na oblasť pamätihodností, pomníkov, pasportizácie cintorínov a pokračuje sa aj v archeologickom, urbanisticko-historickom a architektonickom bádaní mesta.
Na Hrade sme začali a tu aj náš rozhovor skončíme. Prečo si neuctiť pamiatku Márie Terézie tým, že sa obnoví najkrajší rokokový palác v Bratislave – Tereziánum, ktorý, vážne poškodený po požiari v roku 1811 strhli? Jeho podrobné architektonické plány i viaceré dobové zobrazenia predsa existujú.
Nevidel by som v tom až taký problém. Palác nebol veľmi veľký, na východnej terase siahal po dnešný asfaltový chodník. Pôvodne sa s ním pri rekonštrukcii Hradu čiastočne počítalo. Aj v odbornej obci sa o tom vážne diskutovalo. Časť chcela nechať iba zachovaný hlavný palác, iní preferovali všetky prístavby z tereziánskej prestavby vojenskej pevnosti na reprezentačné sídlo. Teda vrátiť celý areál do podoby, keď Hrad stál v maximálnom rozsahu a kráse, aby vypovedal o význame kráľovsko-cisárskeho sídla pre celú monarchiu. Napokon sa dohodol kompromis: necháme na budúce generácie, či raz Tereziánum znovu vybudujú a vdýchnu mu život.
Pri súčasnej rekonštrukcii Hradu sa nevyužili aj ďalšie možnosti, ktoré sa ponúkajú na jeho zatraktívnenie. Napríklad okrem vonkajšieho opevnenia je celý hranatý. Pritom pri Korunnej veži stojí asi do výšky jedného metra murivo, ktoré naznačuje, že tu kedysi stála okrúhla bašta. Prečo sa stena nepotiahla vyššie – po čestný balkón?
Pri prestavbe sa muselo zvážiť, čo a do akej miery z predchádzajúcich etáp obnoviť. Po renesančnej úprave Hradu pred južným priečelím stálo delostrelecké opevnenie s dvoma bastiónmi. Tie sa však už pri barokovej prestavbe neobnovili. Ten na západnej terase pod Korunnou vežou bol naznačený aspoň múrikom. Elipsovité základy druhého bastiónu pred juhovýchodnom rohom paláca sú zasypané hlboko v zemi. Podobne pred tereziánskou prestavbou sa zdôrazňoval pevnostný charakter Hradu a tak všetky fasády pokryli kvádrikovaním. Z nich sa ponechala iba malá časť, aby ľudia mohli mať predstavu, ako palác pred polovicou 18. storočia vyzeral. Dlho sa diskutovalo aj o tom, či ponechať omietkový plášť pieskovohnedý, čo bolo charakteristické viac pre vojenské pevnosti. Napokon sa sondami zistilo, že ju práve za Márie Terézie premaľovali na bielo so sivým nádychom, aby sa zvýraznila európska noblesa paláca. Prvé mesiace niektorí ľudia kvôli tej svetlej farbe frflali, ale to bolo skôr zo zvyku. Keby sme si kládli iba minimalistické ciele, tak nikdy nevzkriesime odlesk slávy, ktorý zažívala Bratislava v 18. storočí.