V Prahe vtedy prebiehal politický monsterproces s takzvaným vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym. Na lavici obžalovaných sedeli štrnásti bývalí vysokí stranícki a štátni funkcionári. Bol medzi nimi aj exminister zahraničia Vladimír Clementis.
Pre jedenástich z nich vrátane Clementisa žiadal prokurátor trest smrti, pre ďalších troch doživotie. Súd však denne zaplavovali tisíce listov a rezolúcií z celej republiky, v ktorých jednotliví občania i celé kolektívy žiadali najvyšší trest – šibenicu – pre všetkých štrnástich obžalovaných!
Ľudia sa v rovnakom duchu vyjadrovali aj pre médiá. Denník Rudé právo priniesol 25.novembra 1952 reportáž z podniku Kovosmalt Trnava. „Žiadam najvyšší trest pre Slánskeho a jeho bandu,“ povedal redaktorovi istý František Žák, úderník zo strediska 125.
A dôvod? „Títo agenti amerických imperialistov si ani nezaslúžili iný trest,“ znela odpoveď úderníka, „veď sa usilovali o život nášho milovaného prezidenta republiky súdruha Klementa Gottwalda.“
Nakoľko boli slová trnavského robotníka naučené či politickou vrchnosťou nanútené alebo naozaj úprimné, a nakoľko verne boli redaktorom zaznamenané, to už sa dnes nedozvieme.
Našiel sa druhý Morozov
Čo však prekvapuje ešte viac – hrdelný trest žiadali pre svojich blízkych aj viacerí príbuzní obžalovaných. Napríklad vtedy iba 16-ročný syn Ludvika Frejku, bývalého poradcu Klementa Gottwalda a vedúceho pracovníka jeho prezidentskej kancelárie.
„Žiadam pre svojho otca najťažší trest – trest smrti,“ písal Tomáš Frejka v liste súdu, ktorý potom prečítal aj v celoštátnom vysielaní rozhlasu. „Vidím až teraz, že tento tvor, ktorého nemožno nazvať človekom, pretože nemal v sebe ani kúsok citu a ľudskej dôstojnosti, bol mojím najväčším a najurputnejším nepriateľom.“
Ako si tu nespomenúť na sovietsky vzor, na hrdinského Pavlika Morozova, ktorý sa nerozpakoval udať tajnej polícii otca „kulaka“? Kresťanskej morálke s jej prikázaním „cti otca svojho i matku svoju“ zvonil umieračik už aj v Československu…
Manželka ďalšieho obžalovaného Artura Londona, bývalého Clementisovho námestníka, nielenže požiadala o rozvod, ale napísala list Gottwaldovi s prosbou, aby manžela súdili „spravodlivo, ale prísne“.
Frejku popravili. London však dostal ,,iba" doživotie, čo časť verejnosti pobúrilo. Delegácia baníkov z Mostu sa rozhodla tlmočiť svoje rozhorčenie priamo na ústredí komunistickej strany v Prahe. Dožadovala sa tam potrestania prokurátora i sudcov za neprípustnú zmierlivosť voči „zradcom“ a „sprisahancom“.
Ďalšie pracovné kolektívy po celej krajine však privítali aj tých 11 hrdelných rozsudkov. A na odplatu zintenzívnili svoje budovateľské úsilie.
„Pri príležitosti odsúdenia zradcov skupina našich dojičiek sa zaväzuje zvýšiť dojivosť všetkých kráv z terajších 9,7 na 10,2 litra mlieka,“ napísali z hospodárstva Nový Dvor-Budmerice.
A robotníci zo strediska č.222 v bratislavskej Kablovke sa rozhodli dokončiť zákazku pre sovietskeho odberateľa – na ktorej práve pracovali – nie do 12., ale už do 4.¤decembra 1952 (to už budú odsúdení „zradcovia“ aj popravení).
Pri čítaní týchto a podobných „čestných hlásení“ človek naozaj nevie, či sa má smiať, alebo plakať.
Keď sa rúbe les…
Ale čo také strašné napáchali obžalovaní, že sa ich zriekali najbližší príbuzní a dlhoroční priatelia? Hlavný žalobca Štátneho súdu v Prahe Josef Urválek im kládol za vinu vari všetky najväčšie zločiny tých čias – rozvracanie republiky, vlastizradu, hospodárske sabotáže, špionáž pre cudzie mocnosti a, áno, aj zámer zvrhnúť vedenie štátu a „skrátiť život prezidenta republiky“ Gottwalda.
Jedenásti išli za to na šibenicu, o jedenásť rokov neskôr však všetkých do jedného rehabilitovali – občiansky aj politicky.
Ako je potom možné, že pri súdnom pojednávaní obžalovaní zhodne priznávali vinu? Ba čo viac, vo svojich výpovediach pred súdnym tribunálom podrobne osvetľovali svoju trestnú činnosť, jej pohnútky i dôsledky!
„Vedel som, že v prípade uchopenia moci by bolo nevyhnutné zbaviť sa Klementa Gottwalda,“ vypovedal Slánský, donedávna generálny tajomník ÚV KSČ, čiže druhý muž v strane (vyššie bol už len predseda). A pokračoval: „Priznávam, že som ponechával pri prezidentovi republiky ako jeho lekára slobodomurára Dr. Haškovca a tajil som to pred prezidentom, že Haškovec je nepriateľ. Mohol som použiť Haškovca na odstránenie prezidenta v záujme plného uchopenia moci.“
Aj preto uverili dokonca najbližší príbuzní obžalovaných. „V rozhlase som počula svojho muža, ako vypovedá o svojej vine,“ spomínala neskôr Lise Londonová, pôvodom Francúzka, a až do svojej smrti (zomrela koncom marca tohto roku v Paríži) presvedčená komunistka. „Priznal sa! Ako som mala poznať, že ho prinútili? Jednoducho, uverila som sudcom…“
Alexander Bachnár, ktorý v čase pohonu na „zradcov“ musel odísť z redakcie vtedajšej Pravdy, si myslí, že súdny človek nemohol tomuto divadlu uveriť. „Stačilo si porovnať text obžaloby s výpoveďami obžalovaných,“ pripomína. „Veď často doslova opakovali to, čo čítal hlavný žalobca. Predsa už to nútilo človeka aspoň zapochybovať.“
Takých však bolo málo. Najširšia verejnosť vtedy naozaj nemohla vedieť o zložitom pozadí pražského monsterprocesu. Ľudia, ktorí zažili zblízka moskovské procesy z druhej polovice 30.rokov, však mohli aspoň tušiť, že ide o starostlivo pripravené a režírované súdne divadlo.
Podľa českého historika Karla Kaplana bol proces so Slánskym a spol. vo svojej podstate „sovietskym procesom“, hoci sa konal v Prahe. Jeho príprava totiž prebiehala v réžii sovietskych poradcov, najprv Vladimíra Bojarského, neskôr Alexeja Besčasnova. Tí boli hlavní, ďalších asi dvadsať im pomáhalo.
„Za Bojarského dosahovala krutosť výsluchov najvyšší stupeň,“ uvádzalo sa v správe rehabilitačnej komisie z roku 1968. „Na radu a za osobnej mimoriadnej aktivity poradcov zo ZSSR boli ľudia podrobovaní nepretržitým výsluchom, ktoré sprevádzalo beštiálne bitie. Vyšetrovaní boli týraní hladom a mučení smädom…“
Pri mučení vraj postupovali gestapáckymi metódami. A zároveň opakovali: „Priznaj sa, je to v záujme strany a ľudu.“ Z väzňov doslova vytĺkli „správne“ výpovede a priznania, ktoré sa museli naučiť naspamäť. Poradcom to však nestačilo. Scenár sa museli naspamäť naučiť aj sudcovia, prokurátori a obhajcovia!
Pre každý prípad tie výpovede nahrali na magnetofónovú pásku a záznam si v predstihu vypočuli členovia politbyra KSČ. Pri jednom takomto sedení sa mal Gottwald prerieknuť: „Dáme jedenásť špagátov a tri doživotia.“ Aspoň tak to neskôr členom rehabilitačnej komisie porozprával očitý svedok Viliam Široký, v čase procesu najvyššie postavený Slovák a nástupca Clementisa na čele rezortu diplomacie.
Nič sa neponechalo na náhodu. Vyšetrovatelia a poradcovia nacvičili s obžalovanými aj požadovanú gestikuláciu a mimiku, ba dokonca dĺžku odmĺk pri výpovediach. Každý z nich vedel, že len čo sa odchýli od predpísanej výpovede, okamžite mu vypnú mikrofón.
Aj napriek týmto opatreniam rozhlas vysielal dianie v súdnej sále s 15-minútovým oneskorením, pritom každý vstup do vysielania avizoval ako priamy prenos. Istota je guľomet, povedali si Veľkí manipulátori.
Slánský, ktorý mal svojho času v ústredí KSČ na starosti aj štátnu bezpečnosť, pridobre vedel (z dlhoročného pobytu v ZSSR) o spôsoboch vyšetrovania zabijakov z GPU či KGB. Preto tak zdvorilo a opakovane odmietal ponúkanú pomoc sovietskych poradcov. Na naliehanie Moskvy – a jej „piatej kolóny“ v Prahe – ich však povolil pozvať, ale iba dvoch. Nakoniec to, pravda, vzdal, a tak prišli aj ostatní, ktorí mu jeho „drahoty“ čoskoro spočítali.
Čo však zase neznamená, že za všetko mohli sovietski poradcovia. Na nich sa totiž neskôr odvolávali domáci organizátori a inscenátori procesov. Výsluchy obžalovaných predsa prebiehali vo väznici ŠtB v pražskej Ruzyni. A šéfom vyšetrovateľov bol svojou brutalitou povestný Bohumil Doubek.
Od Bojarského prevzal Doubek aj hlavnú zásadu: Keď sa rúbe les, tak lietajú triesky. Opakoval si ju vždy, keď si dovolil zapochybovať o vine vyšetrovaného.
Cieľ: zastrašiť
Toto bol vlastne posledný zo série podobných procesov, ktoré prebehli koncom 40. a začiatkom 50.rokov minulého storočia v metropolách vtedajších „ľudových demokracií“ – satelitov Sovietskeho zväzu. Mali oslabiť a zastrašiť tamojšie politické vedenia. Povedané Kaplanovými slovami, v ich pozadí bolo varovanie: „Buď budete poslúchať, alebo skončíte rovnako!“ Akákoľvek úchylka sa považovala za nebezpečnú a trestuhodnú.
Procesy mali zároveň potvrdzovať Stalinovu teóriu o zostrovaní triedneho boja. Triedny nepriateľ sa tentoraz zahniezdil na najvyšších poschodiach komunistickej strany. O to rozhodnejšie s ním bolo treba zúčtovať, exemplárne ho potrestať.
Takýto proces už mala za sebou Sofia s kauzou Trajčo Kostov (bývalý generálny tajomník Bulharskej KS) i Budapešť, kde súdili „zradcov a zapredancov“ na čele s maďarským exministrom zahraničia Lászlóom Rajkom.
Na naliehanie jeho straníckeho šéfa Mátyása Rákosiho i osobne Josifa Stalina potom dva roky hľadali „československého Rajka“. Najprv ním mal byť Otto Šling, krajský šéf strany v Brne, neskôr Clementis, s ktorým však počítali aj ako s hlavným obžalovaným v paralelne vedenom procese proti buržoáznym nacionalistom. Jeho príprava sa však vliekla, lebo Gustáv Husák odmietal podpísať „priznanie“ napriek všetkým tortúram.
Medzitým sa menila koncepcia pražského monsterprocesu. „Pre Moskvu nemal slovenský nacionalizmus v tom čase veľký význam,“ vysvetľuje Kaplan, „nezaujímali ju ani vnútorné rozpory straníckych funkcionárov v jednotlivých spojeneckých krajinách. Moskva potrebovala niečo protisovietske.“
Spomedzi Slovákov sa do tejto hry najviac hodil práve Clementis so svojou minulosťou, veď v auguste 1939 kritizoval v jednom článku Stalinov pakt s Hitlerom. Na také niečo sa nezabúdalo!
Ak už nacionalizmus, tak potom židovský. Stalin potreboval v roku 1952 odsúdiť predovšetkým sionizmus. Po roztržke s Izraelom, ktorý Moskva a jej satelity pomáhali pred štyrmi rokmi zakladať i vyzbrojovať (Československo spomedzi nich asi najviac), kremeľský vodca stavil na iného koňa – na arabské krajiny. Izrael sa totiž začal čoraz viac prikláňať k USA a vôbec smerom na Západ. Arabov však bolo treba nejako ubezpečiť, že sovietsky blok to so zmenou zahraničnopolitickej orientácie myslí vážne. Proces so sionistami ,,zakuklenými" v centrálach komunistickej moci by v tejto situácii prišiel veľmi vhod.
Preto v pražskom procese až 11 zo 14 obžalovaných mali židovský pôvod, čo sa pri čítaní obžaloby a rozsudkov dávalo aj zreteľne najavo. Šling bol síce Žid, ale hľadal sa niekto vyššie postavený. Voľba padla nakoniec na generálneho tajomníka Slánskeho. Údajne v tom mala prsty aj spravodajská služba Spojených štátov CIA, ktorá druhej strane podstrčila list podvrh, akože adresovaný práve Slánskemu…
V tom čase už Slánský niesol zodpovednosť za zinscenované procesy s nekomunistami. Stačí spomenúť aspoň súdny proces s aktivistami národnosocialistickej strany („vodcami záškodníckeho sprisahania proti republike“), ktorý sa konal na jar 1950. Skončil sa štyrmi rozsudkami smrti . Prvýkrát v dejinách ČSR vtedy popravili za špionáž aj ženu, Miladu Horáková. Celé obvinenie bolo, samozrejme, vyfabrikované.
Rozsudky smrti pre vysokých komunistických funkcionárov však znamenali aj čosi navyše – odteraz si už nik nemohol byť istý životom, a to nielen mimo štátostrany, ale ani priamo v nej.
Popol na ceste
Slánskeho, Clementisa a ďalších deviatich odsúdených v tomto monsterprocese popravili ráno 3.decembra 1952.
„Nikdy som nebol špiónom,“ to boli posledné slová Šlinga. Slánský odchádzal z tohto sveta s pokorou: „Mám, čo som si zaslúžil.“
Ich pozostatky boli spopolnené, nesmeli sa však pochovať.
Lide Clementisovej, vdove po exministrovi, veľkom slovenskom intelektuálovi, odovzdali len dve manželove fajky a tabak. Na balíček s jeho vyznamenaniami musela čakať až do roku 1963.
Popol nasypali dvaja príslušníci justičnej stráže do vreca od zemiakov. Dostali rozkaz zaviezť ho na sever za Prahu a tam zakopať niekde v poli. Všetko však bolo zaviate snehom, a tak sa rozhodli popol vysypať na vedľajšiu, málo frekventovanú cestu. Kde presne, to sa nevie.