„Je absurdné predpokladať, že ja alebo vláda sme mohli použiť nejaké kúzelnícke triky,“ ohradil sa Haarde, ktorý celý proces označuje za frašku. „Ako asi mali vyzerať?“ citoval z prvého pojednávania špeciálneho tribunálu islandský denník DV. Podľa Haardeho neexistoval nijaký zákon, ktorý by obmedzoval veľkosť bánk či dokonca viazal výšku ich vkladov na hrubý domáci produkt krajiny.
Islandskí politici minulý rok len veľmi tesne schválili, že Haarde sa bude musieť zodpovedať nielen politicky, ale aj trestnoprávne. Hoci špeciálny tribunál na súdenie členov vlády vznikol na Islande už v roku 1905, vôbec po prvý raz sa Landsdómur stretol až teraz, v Haardeho prípade. Pôvodne sa rátalo s tým, že pred tribunál sa postavia aj ďalší traja politici, poslanci však napokon rozhodli, že zodpovedať sa z obvinenia nečinnosti vlády bude len jej bývalý predseda.
Deregulácia bankového sektora začiatkom tisícročia pre islandské banky znamenala obdobie obrovského rozmachu. Finančný sektor so sebou ťahal hore aj islandskú ekonomiku. Najväčšie bankové domy však neskôr začali svoju rozpínavosť financovať zadlžovaním a neprehľadnými obchodmi medzi sebou navzájom.
V roku 2008 bublina praskla. Ukázalo sa, že trojica najväčších bánk má dlh vo výške deväťnásobku ročného HDP Islandu. S krátkodobým refinancovaním dlhu bankám Glitnir, Landsbanki a Kaupthing navyše nemohla pomôcť ani islandská centrálna banka, pretože komerčné inštitúcie ju dávno prerástli. Ich dlhy boli omnoho vyššie, ako mala národná banka oficiálnych rezerv. Trojica bánk sa zrútila v priebehu niekoľkých dní. Hodnota islandskej koruny sa prepadla, väčšina obyvateľov prišla o svoje úspory a nasledoval prudký nárast nezamestnanosti.
Island si narobil problémy aj v zahraničí. Jedna z bánk totiž ponúkala možnosť vkladu s veľmi výhodnými úrokmi v rámci produktu Icesave občanom Veľkej Británie a Holandska. Po prasknutí bubliny Reykjavík odškodnil všetkých islandských vkladateľov. Britskí a holandskí investori by o svoje peniaze prišli, zasiahli však ich vlády, ktoré im odškodné vyplatili. Londýn a Haag doteraz žiadajú, aby im Island peniaze plus úroky vrátil. Medzinárodný konflikt dokonca zašiel tak ďaleko, že Británia použila zákon o boji proti terorizmu na zmrazenie majetku islandských bánk v Spojenom kráľovstve.
Islandská vláda s vyrovnaním záväzkov pôvodne súhlasila, no prezident Ólafur Ragnar Grímsson zákon odmietol podpísať. Islanďania v referende potom splatenie dlhov za podmienok, žiadaných Britániou a Holandskom, takmer jednomyseľne odmietli s odôvodnením, že za špekulácie bankárov nemôžu platiť bežní občania. Minulý rok v ďalšom referende odmietli splatenie aj po druhýkrát, hoci tentoraz sa počítalo s priaznivejšími podmienkami. Minulý mesiac prišla islandská vláda s ďalším návrhom, ako sa s Britmi a Holanďanmi porátať. Návrh čaká na podpis prezidenta či prípadné ďalšie referendum.
Hnev davov napokon Haardeho vyhnal z premiérskeho kresla. Tisíce demonštrantov, vyzbrojených hrncami a panvicami, obsadili koncom roku 2008 námestie pred Altingom, najstarším nepretržite funkčným parlamentom na svete. „Kastrólová revolúcia“ nepoľavila až do rezignácie vlády a vypísania volieb na jar nasledujúceho roku.
Finančná kríza na Islande viedla k politickým zmenám, ktoré za svoj vzor pokladajú mnohé ďalšie hnutia nespokojných vo svete. Mýtické rozmery dosiahla najmä takzvaná internetová ústava, ktorá má dať ľuďom väčšiu moc. Obyvatelia tristotisícového Islandu v referende len vyberali členov komisie, ktorá sa na návrhu novej ústavy mala podieľať.
Pre nezrovnalosti v hlasovaní bolo hlasovanie zrušené, hoci vybratých členov neskôr politici do komisie predsa len vymenovali. K návrhu ústavy, ktorý ešte bude musieť prejsť všetkými potrebnými legislatívnymi krokmi, sa Islanďania mohli nezáväzne vyjadrovať prostredníctvom sociálnych sietí.