Mediálne podporovaná hystéria, ktorú vyvolal na tamojšej a čiastočne európskej politickej scéne zámerom vyhlásiť referendum o ďalšej finančnej pomoci, vzbudzuje otázku. A to, či je skutočne tým „pomätencom“ ohrozujúcim členstvo Grécka v eurozóne, na akého ho jeho odporcovia a niektoré médiá pasujú, alebo prefíkaným šachovým hráčom.
Keď Papandreu nastolil otázku referenda, vyvolal v gréckej politickej sfére náhly strach. Z EÚ prvýkrát zaznelo, že Európanom na prítomnosti Grécka v eurozóne nezáleží. Grécke opozičné strany, ktoré celé mesiace brojil proti razantným úsporným opatreniam vlády a niesli sa na vlne masových demonštrácií a štrajkov, zrazu Papandrea obvinili, že chce ohroziť postavenie v EÚ.
Búrili sa aj jeho socialisti, v ktorých poslaneckých radoch sa vždy našiel niekto, kto postupom času kvôli uťahovaniu opaskov a s tým súvisiacou klesajúcou podporou verejnej mienky opustil vládnu väčšinu v parlamente, čo došlo až tak ďaleko, že teraz ju už nemá kabinet istú vôbec.
Pre grécku vládu sa stalo neúnosným pokračovať v tŕnistej ceste za stále silnejšieho odporu politikov a občanov, ktorí veria tvrdeniam vodcu opozičných konzervatívcov Antonisa Samarasa, že on by vyjednal priaznivejšie podmienky zahraničnej pomoci. Teraz Samaras otočil, označil schválené opatrenia za nevyhnutnosť a tak sa zdá, že pôžičky sprevádzané nepopulárnymi krokmi, nad ktorými chce EÚ prísne dohliadať, už jeho Nová demokracia nebude spochybňovať.
Vývoj v Grécku naznačuje, že sa Papandreu sa inšpiroval ľsťou starovekého aténskeho vodcu Themistokla, ktorý niekoľko sto rokov pred naším letopočtom vyhral bitku pri Salamíne proti mohutnej perzskej presile. Do bitky sa vtedy gréckym spojencom veľmi nechcelo, stmelilo ich až to, že sa ocitli v obkľúčení, ktoré Themistokles zariadil tak, že perzského kráľa k tomuto manévru sám naviedol.
Grékom sa tiež nechcelo plniť podmienky finančnej pomoci za cenu vlastného výrazného uskromnenia, keď mali pocit, že sa to v eurozóne nejako vyvrbí.
Môžeme sa len dohadovať o tom, o čom všetkom pred summitom G20 v Cannes Papandreou s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou a francúzskym prezidentom Nicolasom Sarkozym hovoril. Vyhrážky gréckeho vyhodenia z eurozóny sa mu však tak trochu hodia. Aj keď veľa osočovania sa ušlo práve jemu, grécki politici sa zjednotili v jednom: o euro prísť nechcú, rovnako ako podľa prieskumov verejnej mienky 70 percent Grékov. Tých Grékov, z ktorých 60 percent by však rado potopilo podmienky finančnej pomoci s naivnou nádejou, že môžu niečo ešte krajinám eurozóny vnucovať.
Oproti Themistoklovi má Papandreu jednu nevýhodu – zatiaľ čo staroveký Aténčan pocítil nevďak krajanov až niekoľko rokov po slávnom víťazstve nad Peržanmi, Papandrea neznáša veľká časť spoločnosti už teraz. Obdobie jeho premiérskej kariéry sa tak už kráti teraz, pravdepodobne na týždne. Ale podľa gréckych serverov tým zvýšil životaschopnosť socialistov ďalej vzdorovať konzervatívcom.
Vizitka Jorgosa Papandrea
+ Jorgos Papandreu sa narodil 16. júna 1952 v St. Paul v USA (v štáte Minnesota) ako najstarší syn niekdajšieho premiéra a zakladateľa Panhelénského socialistického hnutia (PASOK) Andreasa Papandrea a Američanky Margaret Chantovej. Aj jeho dedko Jorgos Andreas Papandreu bol v 40. a 60. rokoch gréckym premiérom. + Po štúdiách sociológie v USA, Švédsku a Londýne sa v dvadsiatich troch stal členom strany PASOK, v roku 1981 bol prvýkrát zvolený do parlamentu. Členom ústredného výboru PASOK-u sa stal v roku 1984, vo februári 2004 bol zvolený za predsedu strany. O tri roky neskôr bol v tejto funkcii presvedčivo potvrdený aj napriek druhej volebnej porážke strany v parlamentných voľbách.
- Prvé skúsenosti na vládnej úrovni získal v júni 1988 ako minister školstva. Druhýkrát túto funkciu zastával v kabinete svojho otca v rokoch 1994 až 1996.
+ V roku 2009 jeho opozičný PASOK zvíťazil v júnových voľbách do Európskeho parlamentu a presvedčivo si viedol aj v predčasných parlamentných voľbách 4. októbra (viac ako 43 percent hlasov). Jednofarebnú vládu vedenú Papandreom schválil grécky parlament 19. októbra 2009. Až do septembra 2010 zastával Papandreu tiež funkciu ministra zahraničia. + Na čele gréckej diplomacie stál Papandreu už v rokoch 1999 až 2004 za vlády Kostasa Simitisa. V januári 2000 uskutočnil historickú oficiálnu návštevu Turecka, s ktorým má Grécko tradične napäté vzťahy pre sporné spoločné hranice a otázke Cypru. Bol prvým gréckym ministrom zahraničia v Turecku od roku 1962. V máji 1999 sa preslávil nie príliš úspešnou iniciatívou na ukončenie bombardovania Juhoslávie, ktorú navrhol spolu so svojím vtedajším českým rezortným kolegom Janom Kavanom. + S riešením hospodárskej krízy sa Papandreu stretával od začiatku svojej vlády. Len jeden deň po tom, čo jeho kabinet získal dôveru, vyšlo najavo, že rozpočtový deficit Grécka má dosiahnuť 12,5 percenta HDP, čo bol takmer dvojnásobok pôvodne očakávaného deficitu. Kvôli tvrdým úsporným opatreniam čelila jeho vláda masovým protestom. Zároveň na ňu silnel tlak zo zahraničia, najmä EÚ a MMF, aby prijala ešte razantnejšie protikrízové opatrenia. + Tento rok v júni Papandreu ponúkol opozícii vytvorenie spoločnej vlády, ako ústupok prejavil ochotu vzdať sa kresla predsedu vlády, rokovania sa však skončili bez výsledku. V pondelok premiér prekvapivo oznámil, že kvôli ďalšej finančnej pomoci od eurozóny vypíše referendum, čo neskôr spochybnil. + Papandreu je ženatý, so súčasnou ženou má dospelú dcéru Margaritu-Elenu, z predchádzajúceho manželstva má syna Andreasa. Z cudzích jazykov hovorí Papandreu po anglicky a švédsky.