Jeme lepšie potraviny? Ako kedy, ako kto

Čoraz častejšie sa pristihneme pri otázke, aké potraviny vlastne jeme. Nie sú lacné, od začiatku tohto roka zdraželi o sedem percent. Európou sa prehnali dva obrovské potravinové škandály a ľudia zareagovali svojsky. Nebolo krajiny, kde by sa neprebudilo potravinové vlastenectvo. Aj Slováci sa začali viac dožadovať doma vyrobených potravín.

11.10.2011 09:04
Peter Šimko Foto:
Peter Šimko hovorí, že rád nakupuje slovenské potraviny aj preto, lebo z daní, ktoré platia slovenskí potravinári a obchodníci, sa podporuje slovenská veda a výskum.
debata

Aké sú slovenské a aké potraviny nesúce označenie vyrobené v EÚ? Prečo pri niektorých potravinách nevie spotrebiteľ, kto a kde ich vlastne vyrobil? O reálnej kvalite potravín, pozadí ich výroby, distribučných tokoch a marketingu hovoríme s námestníkom riaditeľa Výskumného ústavu potravinárskeho Petrom Šimkom.

Dnes často počuť, že slovenské potraviny sú veľmi dobré, chutnejšie a bezpečnejšie ako konkurenčné z dovozu. Aká je ich skutočná kvalita v porovnaní so zahraničnými?

Na to nie je jednoduchá odpoveď. Triezve hodnotenie by nemalo podliehať momentálnym trendom a náladám. Vo všeobecnosti nemožno tvrdiť, že Slovensko má lepšie alebo horšie výrobky ako zahraničie. Kvalita potravín totiž závisí od mnohých faktorov. Hovoriť, že z večera na ráno kvalita potravín stúpla na Slovensku o 200 percent, je presne také isté, ako keby sme povedali, že doteraz sme vlastne nevyrábali kvalitné výrobky. To, pochopiteľne, nie je pravda.

Ako je to teda s kvalitou súčasných potravín?

Vyrobiť potraviny spĺňajúce podmienky súčasnej legislatívy nie je problém. Ak máte spoľahlivých dodávateľov surovín, dobré technológie, plus prídavné látky, výrobcovia ktorých vám pošlú aj receptúry, niekedy stačí skutočne len zamiešať, zabaliť a poslať do obchodu.

Je takýto výrobok naozaj kvalitný? Čo je to vlastne kvalita, ktorou sa oháňa výrobca, obchodník a túži po nej spotrebiteľ?

Kvalita je súbor znakov, ktoré charakterizujú danú potravinu. Ak ich výrobok má, je chutný, výživný, jednoducho optimálne splní ľudské potreby. Pravda, kvalita aj čosi stojí. Aké sú však možnosti slovenského spotrebiteľa s priemerným zárobkom okolo 750 eur mesačne? A aké dvoch tretín Slovákov, ktorí nezarábajú ani tých 750 eur? Vždy, keď hovoríme o kvalite jedla, musíme sa pozerať najmä na ekonomické možnosti spotrebiteľov, pretože práve ony rozhodujú o výbere tých či oných potravín do nákupného košíka.

Vedia obchodníci, kto je ich zákazník?

Poznajú ho veľmi dobre. Keď nadnárodné reťazce pred desiatimi rokmi vstupovali na Slovensko, mali nášho spotrebiteľa prečítaného od A po Z a jeho ekonomickým možnostiam prispôsobili obchodnú stratégiu. Spočíva na predaji lacnejších potravín, pretože kúpna sila Slovákov je oveľa nižšia ako u Nemcov, Rakúšanov alebo aj Čechov. Preto sa nemožno čudovať, že slovenský košík s potravinami neobsahuje to, čo nemecký či rakúsky.

Aké potraviny nakupujú slovenskí spotrebitelia?

Najlepšie to vedia reťazce. To, čo láka ľudí do obchodov a robí obraty, zreteľne prezrádzajú letáky pozývajúce ľudí na potraviny za akciové ceny. Pravú sviečkovicu, samozrejme, v akcii nenájdete. Do akcií sa tlačia produkty, ktoré oslovujú dominantné vrstvy obyvateľstva. Reťazec nechce predať dve škatule mlieka, jedno kurča, jeden pár párkov, ale rovno celý kamión.

Ak je výrobok o 20–30, ba aj o 40 percent lacnejší, je naozaj hodnotný?

Kvalitné potraviny možno vyrobiť len z kvalitných surovín, ale tie aj čosi stoja. Tu sa začína zápas o výslednú kvalitu. Ak výrobca nakúpi suroviny druhej triedy, nikdy z nich nevyrobí plnohodnotný kvalitný výrobok. Nikdy ním nebude mäsový výrobok, ak kvalitnú svalovinu nahradí sója, modifikovaný škrob, alebo ak sa do mäsa vstreknú rôzne hydrokoloidné roztoky, zväčšujúce jeho objem.

Keby ste si mali vybrať medzi slovenským hydinovým a bravčovým mäsom a zahraničným. Ktoré by ste uprednostnili?

To je dosť zamotané, pretože mäso dnes prúdi po celej Európe. Príde napríklad kamión s mäsom z Dánska či z Nemecka do Česka. Tam mäso prebalia. Na Slovensko už prichádza ako české, pretože ho zabalili v českej baliarni. Alebo si kúpite salámu slovenskej značky, ale vyrobili ju z dovezeného mäsa z Nemecka. V Poľsku prebaľovali nemecké vajcia a na Slovensku už šli ako poľské. To sa bežne stávalo počas nedávnej dioxínovej aféry. Ak chcete naozaj zodpovedne odpovedať na otázku, či slovenské, alebo zahraničné mäso, musel by byť garantovaný pôvod mäsa konkurujúcich si výrobcov a obchodníkov. Hoci naliehavo hovoríme o vystopovaní pôvodu potravín až po chovateľa či pestovateľa, v spotrebiteľskej praxi to nie je také jednoduché.

Dokáže spotrebiteľ vystopovať pôvod mäsa? Môže sa kupujúci spoľahnúť na slovenský obal?

Spotrebiteľ to nedokáže zistiť. Keď sa mäso privezie z jednej krajiny, kde ho prebalia a odvezú do inej, už sa spotrebiteľovi jeho pôvod stráca. Reťazec to vie vystopovať, ale veľmi sa tým nechváli. Alebo, naopak, využije vlasteneckú spotrebiteľskú vlnu a maďarské jablká či holandské rajčiny predá ako slovenské.

Prečo sa ani po dvochpotravinových škandáloch nedarí zmeniť legislatívu, aby každá potravina bola dôsledne označená?

To nie je otázka pre vedcov, ale skôr pre poslancov, politikov, vládu a jej ministrov, aby sa viac dožadovali zmeny v Európskom parlamente a Európskej komisii.

Nepochybne je to otázka politická a je aj vecou sily hlasov jednotlivých krajín. Niektoré štáty sú významnými exportérmi potravín. Nevyhovuje im súčasný stav označovania?

Máloktorá politika je taká komplikovaná ako európska poľnohospodársko–potravinárska politika. Nie je spravodlivá a objektívna. Premietajú sa v nej ekonomické a politické záujmy. Lobistický tlak je obrovský. Ak ma niečo prekvapuje, tak to, že 450 miliónov európskych spotrebiteľov v zjednotenej únii nedokáže „prevalcovať“ niekoľko desaťtisíc obchodníkov a ich lobistov, ktorí nemajú záujem, aby sa zviditeľňovali toky potravín z miesta výroby až na pulty obchodov.

V čom nie je prístup Bruselu spravodlivý a objektívny?

Spomeniem jeden paradox. Keď sme vstupovali do Európskej únie, prestali sme na potravinách označovať dátum ich výroby, pretože im to prekážalo. Pritom dátum výroby bol skvelý indikátor kvality potraviny. Teraz sa vyznačuje len dátum spotreby.

Aký je v tom rozdiel?

Zdanlivo nijaký. Napohľad máte istotu, dokedy je potravina zdravotne bezchybná. Avšak kvalita potraviny predsa nie je hodnota, ktorá sa mení skokom. Neotrávite sa potravinou, ktorej doba spotreby práve uplynula, keď sa neotrávite ešte deň predtým, ako táto doba uplynula, ale na druhej strane potravina v okamihu výroby je rozhodne kvalitnejšia ako na konci lehoty spotreby. Nuž a toto Európska únia zmenila. Zvíťazilo nie občianske spotrebiteľské hľadisko, ale biznis, snaha predávať potraviny do posledného možného okamihu.

Obchod s potravinami sa liberalizuje, padajú clá, trhy sú otvorené ako nikdy predtým. Komu by napadlo, že raz budeme jesť v septembri brazílske jablká a celoročne nielen poľskú, ale aj brazílsku kuracinu. Čo prináša táto nevídaná sloboda pohybu tovaru?

Riziká. Po Európskej únii sa presúvajú hore dole desiatky tisíc ton potravín, o ktorých spotrebitelia poriadne nevedia, odkiaľ sú, a to Brusel netrápi. Nie je to paradox? Vyhovuje to pár tisícom obchodníkov, producentom, dílerom, ktorí nemajú záujem na tom, aby spotrebitelia presne vedeli, odkiaľ tovar pochádza. A keď prepukne škandál s dioxínmi či s baktériou E–coli, pohotovo sa udiera na národnú strunu. Už nielen slovenskí výrobcovia, ale aj obchodníci kričia: Kupujte slovenské výrobky. Nuž si ich kúpite, ale pri niektorých z nich nebudete mať istotu, že výrobok vyrobili na Slovensku. Môže pochádzať odinakiaľ.

Prečo?

Pretože sa môže stať, že na Slovensku bol produkt iba prebalený a nesie obal slovenskej prevádzky. A ešte vám navrávajú, že podporujete slovenských potravinárov a poľnohospodárov, pritom v slovenskom obale sa schováva cudzia práca, zamestnanosť, jednoducho pridaná hodnota z úplne inej krajiny. Tu je pes zakopaný.

Pri ktorých produktoch si môžeme byť absolútne istí pôvodom slovenských potravín?

Samozrejme tam, kde poznáme slovenských výrobcov, o ktorých vieme, že spracúvajú slovenské suroviny. Je to pomerne jasné pri čerstvom ovocí a zelenine, najmä ak si produkty kúpite priamo v sade, firemnej predajni alebo v preverenom obchode. Jasný je aj pôvod mlieka, jogurtov. Ale už spomínané mäso a celý rad iných produktov, nemá vždy celkom jasný slovenský pôvod. Možno až 50 percent hydiny nepochádza zo Slovenska.

Vidíte rozdiel medzi slovenskou a povedzme brazílskou či poľskou kuracinou?

Nepochybne je medzi nimi rozdiel, ale upozorním, že kvalita ako taká nie je predmetom legislatívy vyúsťujúcej do sankcionovania importérov. Kľúčová je bezpečnosť, resp. zdravotná neškodnosť. Pokiaľ je výrobok bezpečný,nemožno voči nemu nič namietať, Čiže ak sa niekto rozhodne kúpiť celý tanker kurčiat z Brazílie a tie sú zdravotne a hygienicky v poriadku, zaplatí sa dovozné clo pri vstupe do Európskej únie, nemožno vzniesť námietky proti ich dovozu.

Viete o potravinách viac než obyčajný spotrebiteľ. Ktoré si vyberáte?

Rád nakupujem dobré slovenské výrobky. Jednak ich poznám a som aspoň taký patriot, akým sa cíti Rakúšan, Nemec, Talian či Francúz. Slovenské potraviny nakupujem rád aj preto, lebo z daní, ktoré platia slovenskí potravinári a obchodníci, sa podporuje slovenská veda a výskum. Som vedecký pracovník a dobre viem, že pokiaľ nebudeme rozvíjať vlastnú výrobu – a nielen potravín – nebude mať štát príjmy, a teda nebude platená ani veda.

Na berlínskej výstave Grüne Woche sa pýtali návštevníkov (B)Isst du bilig? – Si lacný, ješ lacno? Akoby chceli povedať ľuďom, nemalo by vám byť jedno, čo a za koľko jete. Uvedomujeme si to?

Väzba medzi cenou a kvalitou jedla bola je a bude. Ale na Slovensku veľa ľudí nemá inú šancu ako jesť lacno. Ak zarobíte 400 alebo 500 eur mesačne, máte deti a platíte plyn, elektrinu, nájomné, nemáte pri nákupe potravín príliš na výber.

Mal by štát robiť aktívnu výživovú politiku napríklad aj prostredníctvom zdaňovania tzv. nezdravých potravín, ako sa to pokúšajú robiť Maďari a najnovšie Dáni, ktorí zaviedli daň na výrobky obsahujúce nasýtené mastné kyseliny?

Ide o špeciálnu represívnu daň, ktorá by mala zdaniť potraviny, ktoré sú príčinou vzniku civilizačných ochorení. Skôr by som uvítal, keby sa zaviedla znížená sadzba pre zdravé potraviny. Tá by stimulovala spotrebiteľov ku kúpe potravín, ktoré predstavujú základ zdravej výživy.

Vieme jednoznačne povedať, ktorá potravina je zdravá a ktorá nezdravá?

Nič nie je čiernobiele, ani potraviny. Každá totiž začína byť nezdravá od určitého stupňa. Pripusťme, že by sa zaviedla represívna daň na bravčový bôčik. Nechápem, prečo by ju mali platiť ľudia, ktorí do roka skonzumujú desať deko bôčika a vôbec im to neuškodí. Lenže tzv. nezdravé potraviny, ako je spomínaný bôčik, sú spravidla najlacnejšie. Možno by bolo dôležitejšie pripomínať ľuďom, čo jedia, ako žijú, či sa pohybujú, keď už radi jedia bôčik. To po prvé. A po druhé, až reálne ceny ukážu, či sa spotrebitelia „zlých potravín“ vzdajú a začnú kupovať zdravé potraviny. Je to experiment, ktorý odhalí, či daňové znevýhodnenie bolo správne, ale podľa mňa je vždy lepšie ísť cestou stimulácie ako represie.

A ktoré potraviny sú podľa vás hodné daňového zvýhodnenia?

Táto otázka tiež nie je jednoduchá. Máme predsa potraviny ako napríklad chlieb a mlieko, ktoré tvoria základ sociálneho stravovacieho koša. Sú tu potraviny dennej spotreby. Na Slovensku máme vládu, ktorá nepripúšťa diskusiu na túto tému, pretože keď ide o dane, neuznáva výnimky. Je to však celkom určite záležitosť na diskusiu kvalifi kovaných odborníkov z oblasti práva, financií, výživy a výroby potravín. Keby sa takíto odborníci zišli a mali mandát hovoriť o týchto veciach, určite by sa k niečomu pozitívnemu aj dopracovali.

Viete, čo sa hovorí o súčasnom jedle? Vraj prišlo o nevinnosť, poctivosť. Naozaj?

No ako sa to vezme.

Vraj, čo je vyrobené tradičným postupom, je dobré, chutnejšie, voňavejšie, chrumkavejšie atď., a čo moderným, je priemyselné, tuctové…

O tradičných potravinách sa rozpráva v celej Európe. Všade visia ich emblémy. Osobne vyhľadávam slovenské potraviny nesúce označenie zaručene tradičná špecialita a ochotne si priplatím za ne aj o 20 percent viac. Na Slovensku je týchto výrobkov zatiaľ málo, zato v Rakúsku či Taliansku sú ich plné regály. Rád si kupujem slovenské špeciality, pretože skutočne garantujú, že sú vyrobené osvedčenou, generáciami preverenou technológiou, ale za súčasných hygienických podmienok.

Takže stratilo jedlo nevinnosť? Prišlo o ňu?

Svojím spôsobom áno, ibaže nezabúdajme, ak máme na mysli podvody, že sa podvádzalo už veľmi dávno. Voda sa liala do vína už pred dvetisíc rokmi. Ale pokiaľ ide o mäso, pred dvesto rokmi ľudia nepoznali dusitany, polyfosfáty, modifi kované škroby. Nedisponovali súčasnými znalosťami a technológiami, aj preto možnosti znižovania kvality potravín, resp. ich falšovania, boli podstatne limitované.

Technológie a znalosti sú jedno, lenže dnes zákon pripúšťa, že do mäsových výrobkov môžete pridávať škrob. Je to v poriadku?

No ako sa to vezme. Je to dvojsečná zbraň. Výrobok, ktorý sa tvári, že je párkom či šunkou, vás neotrávi, ale ani si na ňom nepochutíte. Chápem výrobcov a obchodníkov, ktorí hovoria, že keby predávali čistú šunku, veľa Slovákov si ju nekúpi, lebo majú málo peňazí. V poriadku, ale robte aj výrobok, ktorý je dva–tri razy drahší, ale bez škrobu. Lenže niektorí z nich dajú škrob a iné prídavky aj do kvalitného výrobku. Považujem to za neprípustné praktiky, pretože pokiaľ chcem poctivú mäsovú šunku, akú vyrábali kedysi – bez škrobu a ďalších nežiaducich aditív, mal by som mať príležitosť si ju skutočne aj kúpiť

Vraví sa, že príležitosť robí zlodeja. Stále novšie prostriedky a technológie umožňujú zlepšovať potraviny. Kde je hranica medzi zlepšovaním a falšovaním?

Podvodníci boli aj budú. V minulosti boli obmedzení vývojom poznania, a tak sa falšovalo na úrovni doby. Mäsiari mohli pridať do mäsa soľ, lenže dnes je tristo druhov modifi kovaných škrobov, hydrokoloidy najrôznejšieho typu na báze polysacharidov, ktoré umožňujú, aby výrobok napučal, a tak zadržiaval vodu, to znamená, zvýšil svoju hmotnosť, a tak obchodníci miesto mäsa predávajú vodu – ale za cenu mäsa. Niektorí skúšajú, čo to dá, idúc až na samú hranu. Z tohto pohľadu naozaj potraviny prichádzajú o nevinnosť, pretože sa topia v mori prídavných látok.

Spotrebitelia nedôverujú výrobcom, ale sami ich nútia, aby potraviny mali dlhšiu trvanlivosť, boli na pohľad páčivé. A tak im moderná výroba servíruje mlieko, ktoré vydrží týždne v chladničke, ružové mäsko zlepšené polyfosfátmi. Kto chce kam, pomôžme mu tam?

Je na tom čosi pravdy. Keď som bol ešte malý chlapec, mama mi dala kanvičku a predavačka mi do nej naliala dva či tri litre čerstvého mlieka. Keď sme ho nedali do studenej komory, do večera bolo z neho chutné kyslé mlieko. Kto je dnes ochotný ísť každý deň do obchodu a večer sa tešiť na kyslé mlieko? Chceme mať nielen čerstvé, ale aj trvanlivé potraviny, musia byť atraktívne a dlho si udržať chuť. Lenže všetko má svoje hranice. Nemôžem očakávať od trvanlivého mlieka, že bude rovnaké ako čerstvé. Do chladničky nahádžeme potraviny na týždeň i dva. Ak chceme, aby dlho vydržali, musia sa do potravín pridať konzervačné látky. Platíme daň za pohodlný spôsob života. Za to, že nemáme čas chodiť každé ráno či deň do obchodu. Taká je realita.

V čom sú potraviny dneška lepšie ako potraviny spred polstoročia či storočia?

Akokoľvek to niekomu znie paradoxne, moderné potraviny sú zdravotne bezpečnejšie, pretože úroveň hygieny a ochrany zdravia spotrebiteľa sa výrazne zvýšila. Bez ohľadu na to, že z času na čas prepukajú potravinové škandály. Počet nákaz podľa štatistík rastie, ale počet úmrtí klesá. Je tu evidentný posun k bezpečnejšiemu stolu, ale príroda, ako ukazuje posledný výskyt smrtiacej baktérie E–coli, nespí.

Čaká nás nejaké nepríjemné prekvapenie?

Ak niekto aj v potravinárstve hovorí, že už je všetko vyskúmané, ide o krutý omyl, pretože variabilita génov v mikrobiálnej ríši je obrovská. Príroda jednoducho vo svojich laboratóriách pripravuje nové prekvapenia. Na tento mikrobiálny aspekt kvality potravín nemôžeme zabúdať.

A ktorý by ste ešte dali do pozornosti?

Študentom hovorím a opakujem: kvalitnú potravinu vyrobíte len z kvalitných potravín, ale nekvalitnú potravinu možno tiež vyrobiť aj z kvalitných surovín, keď nepoznáte technológie, neovládate ich a neviete ich používať.

Odborníci upozorňujú spotrebiteľov, aby pozorne čítali etikety informujúce o zložení výrobkov. Na čo by ste upriamili ich pozornosť vy?

Aby sme sa viac pozreli na to, ako žijeme. Keď som bol vo Francúzsku, bol som nervózny z toho, že domáci dve hodiny sedia na obede. U nás sa náhlivo za pätnásť minút naobedujeme, ani sa veľmi nezaujímame, čo jeme. Zaženieme pocit hladu a rýchlo sa vraciame na pracovisko. Na Slovensku nemá síce tradíciu stredomorská siesta, ale nikdy nebolo zvykom jesť ozlomkrk. Zastavme sa trochu pri jedle a zamyslime sa nad tým, čo jeme. Viac o tom medzi sebou hovorme a vytvoríme v spoločnosti klímu vyšších nárokov na potraviny.

Jeme lepšie potraviny ako pred dvadsiatimi rokmi?

Máme určite širšiu ponuku potravín, viac predajní, nakupujeme pohodlnejšie, nepochybne aj kultúrnejšie a podľa toho, ako vyzerá väčšina súčasníkov, aj jeme viac. Ale či jeme lepšie potraviny? Žiaľ, priemerná úroveň kvality viacerých potravín klesla. Mnohé prísne potravinárske normy, ktoré sa museli bezpodmienečne dodržiavať, sa odstránili. Za 20 rokov obrovsky pokročil vývoj aditív – prídavných látok, boli schválené ďalšie éčka.

Prekážajú vám nové prídavky v potravinách?

Niektoré prídavné látky, napr. už spomenuté hydrokoloidy, čo sú v podstate polysacharidy, ovplyvňujú negatívne potravinu po senzorickej aj výživovej stránke. Je to ako keby ste si kúpili kvalitnú voňavku a aby jej bolo viac, pridáte do nej vodu. Každému je jasné, že táto voňavka už tak voňať nebude. To isté je s mäsom, ak do kilogramu pridá niekto tri kilogramy hydrokoloidov, no tak to mäso zriedi a už nebude mať pôvodnú vôňu ani konzistenciu, a, samozrejme, ani nutričné vlastnosti. Potravinárstvo a nové technológie nesmú slúžiť biznisu, ktorý „vylepšený“ produkt vydáva za kvalitný výrobok.

Slovenský potravinový kódex je stále v mnohých ohľadoch prísnejší ako bruselská potravinová legislatíva. Ale už vraj dlho nebude.

Potravinový kódex v súčasnej podobe znevýhodňuje slovenských potravinárov oproti zahraničným, ktorí vyrábajú podľa mäkšej legislatívy. Preto silnejú snahy odstrániť z kódexu všetky „nezrovnalosti“. Výsledkom takejto „štandardizácie“ bude to, že aj slovenskí potravinári budú znižovať kvalitu na minimálnu, európskym právom tolerovanú úroveň. Niektoré európske rozhodnutia vyložene nadbiehajú obchodu s potravinami a nie spotrebiteľom. Už nemusí byť povinné balenie múky, cukru či soli do 1 kg vrecúšok, ale stačí 900–gramové balenie. To možno kvalifi kovať ako snahu uviesť spotrebiteľa do omylu, pretože celý život kupuje 1 liter alebo 1 kilogram. Dlho potrvá, pokiaľ príde na to, že má medzi regálmi študovať nielen zloženie, ale aj hmotnosti a objemy.

Prečo?

Spotrebitelia stále považujú 900–gramové balenie za kilogramové. Ide o starý trik, ktorý sa už dlho aplikuje pri masle, namiesto 250 gramov je 200–gramová alebo aj 185– gramová maslová kocka. Aká prešibanosť! Graficky obal spracujú tak, že veľkými písmenami na ňom navodia dojem pôvodnej veľkosti. Tieto ťahy sa mi nepáčia. Imitujú pôvodný obal, pritom ponúkajú nižšiu gramáž za pôvodnú cenu. Je to nefér, najmä voči starším ľudom, ktorí sú zvyknutí nakupovať „naslepo“ a ešte sú aj objektívne znevýhodnení v dôsledku pokročilého veku. Ale obchod zasa tvrdí, že sa prispôsobuje požiadavkám zákazníkov. Ja osobne som však takúto požiadavku ešte od nikoho nepočul.

Viete, čo podľa jedného zo spotrebiteľských prieskumov najviac trápi Nemcov? Obávajú sa zvyškov pesticídov v ovocí, zelenine či obilninách, konzervačných látok v mäse, dioxínov, GMO potravín, ale podľa odborníkov je skutočným a väčším rizikom to, že sa prejedajú. Nepodobajú sa im aj Slováci?

Nie sme iní ako ostatní európski spotrebitelia. Tučnieme. Pozrime sa na filmy zo 60. rokov, ľudia v nich sú chudší ako o polstoročie neskôr.

Zaokrúhľujeme sa. Čím to je?

Zmenou štýlu života, masovo prestávame chodiť pešo. Moja mama chodievala do školy 10 kilometrov tam a desať naspäť pešo. My vozíme deti autom do školy a ak sa nepozeráme do počítačov, tak celkom isto do televízorov. Prestali sme sa hýbať a viac jeme. To je principiálne zle.

Má spotrebiteľ v rukách výživu alebo je len rukojemníkom ponuky?

Hm. Informácie o výžive sú na podstatne vyššej úrovni ako pred 20 rokmi. Dnes aj vďaka internetu si ľudia nájdu potrebné poznatky. Tí, ktorí chcú. Dobre sa stravovať znamená, cieľavedome sa samovzdelávať, aj to je súčasť modernej životosprávy. V ústave sme vyvinuli napríklad počítačový program, pomocou ktorého zistíte, či ste jedli zdravo, alebo nezdravo. Zadáte zložky a množstvo skonzumovanej potravy, činnosť, ktorú robíte a zistíte, či ste v zelenom poli – v norme, alebo, naopak, v červenom a je najvyšší čas zmeniť svoje stravovacie návyky.

Zaradili by ste do osnov základnej školy ako jeden z predmetov základy správnej výživy?

Nepochybne áno. Ak dnes rezort pôdohospodárstva podporuje Značku kvality, mohol by svoje úsilie spojiť s rezortom zdravotníctva a permanentne viesť občanov k zdravej výžive. Ide jednak o zdravie obyvateľstva, jednak o ekonomiku. Uhol pohľadu na potraviny by mali zmeniť aj médiá. Obrovský priestor v nich často dostávajú potravinoví extrémisti. Tak ako je škodlivý náboženský, politický, národnostný či rasový extrémizmus, takisto škodí spoločnosti aj nutričný extrémizmus.

Peter Šimko (1957)

Pochádza z Prievidze, je absolventom Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Na univerzite pôsobil štrnásť rokov ako odborný asistent, neskôr docent.

Od roku 1996 pôsobí vo Výskumnom ústave potravinárskom, kde má ako námestník riaditeľa na starosti vedu a výskum, a trikrát bol aj jeho dočasným riaditeľom.

Venuje sa výskumu fyzikálno–chemických interakcií, ktoré prebiehajú medzi obalom a potravinou, s cieľom odstraňovať z potravín karcinogénne látky.

Je predsedom medzinárodnej redakčnej rady časopisu Food and Nutrition Research, ktorý sa zaraďuje medzi renomované svetové vedecké časopisy v oblasti potravín.

Je členom vedeckých rád viacerých univerzít, autor mnohých vedeckých publikácií a kníh.

Slovensko zastupoval vo výbore pre potravinové kontaminanty a aditíva (JECFA) pri FAO – Svetovej organizácii pre poľnohospodárstvo a výživu.

Prednáša na Chemickej fakulte VUT v Brne predmety potravinárske technológie, princípy ochrany a konzervácie potravín, balenie potravín a chémia potravín.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba