Stačilo, ak záujemca o dražbu vložil do sporiteľne 10 percent z vyvolávacej ceny. A bezprostredne pred začatím aukcie, už v dražobnej miestnosti, zaplatil ešte tisíckorunový poplatok. Vzápätí sa stával účastníkom dražby.
Licitovalo sa cez víkendové dni, aby najmä potravinové predajne mohli v pondelok zase fungovať. Už ako súkromné.
„Čo by ste urobili s nadobudnutými 10 000 korunami?“ pýtal sa Inštitút pre výskum verejnej mienky ľudí po celej republike. Až 40 percent oslovených by peniaze hneď minulo, 22 percent by ich odložilo na horšie časy a 13 percent nevedelo, čo s nimi. Zato každý štvrtý by ich investoval, trebárs aj v rámci takzvanej malej privatizácie.
V sobotu 26. januára 1991 si prvé dražby vyskúšala najprv Praha. Zvyšok spoločného štátu Čechov a Slovákov zatiaľ iba sledoval, čo sa v metropole udeje. A sledoval dosť pozorne, hoci udalosťou číslo jeden bola vtedy vojna v Perzskom zálive, prvá vojna v priamom prenose.
„Predajňu zeleniny v Prahe 3 predali za 580 000 korún, aj keď vyvolávacia cena bola iba 11 000,“ informovala Pravda. „A kožušníctvo v samom centre mesta zdvihol licitátor zo 129 000 postupne až na 3 650 000 korún!“
Ktorý občan si za socializmu mohol našetriť toľké peniaze? Víťazom tohto súboja bol však rakúsky Čech, istý pán Líška, ktorý z Československa emigroval v roku 1969.
Darmo niektoré médiá namietali, že ide o nespravodlivosť, neporovnateľné štartovacie pozície. Zákon to však pripúšťal a v druhom kole malej privatizácie umožňoval zúčastniť sa na dražbách už aj cudzím štátnym príslušníkom, ktorí nikdy neboli československými občanmi. (V prvom kole cudzinci tento zákaz obchádzali prostredníctvom nastrčených osôb.)
„Úlohou dražby je dostať cenu čo najvyššie,“ poučoval novinárov Charles Jelinek Francis, americký poradca českého ministra pre privatizáciu národného majetku Tomáša Ježka. Návrh ministerky obchodu Viery Štěpovej, aby všetky potravinárske predajne prenajímali bez aukcie, označil za nepochopiteľný.
Prečo sa Slováci neponáhľali
Ježek sa ani po rokoch nebráni označeniu za duchovného otca tohto druhu transformácie. Ale keď médiá poukazujú na jej nedostatky a chyby, odkáže kritikov na svojho bývalého námestníka Jaroslava Muroňa, ktorý ako právnik koncipoval zákony o malej i veľkej privatizácii.
V roku 1992 prepukla s týmto Muroňom veľká aféra, mal vraj prijať úplatok 300-tisíc dolárov. Išlo o privatizáciu Juhočeských mliekarní, prípadu sa hneď ujala polícia, ale niekoľkoročné vyšetrovanie vyznelo do stratená.
Slováci rozbeh malej privatizácie skôr zdržiavali, viacerí ekonómovia zo združenia NEZES dokonca vyhlasovali, že „zo štátnych podnikov sa nemusí kreovať súkromné vlastníctvo, naopak, možno ich revolučne pretvárať na skutočne spoločenské vlastníctvo“.
Členom vedenia NEZES, blízkeho Vladimírovi Mečiarovi, bol aj vtedajší minister pre privatizáciu na Slovensku Augustín Marián Húska. Jeho ideový spolupútnik Gustáv Lesyk tvrdil, že zákon o malej privatizácii „je priam ideálny na legálne rozkrádanie národného majetku a jeho vyvlečenie do zahraničia“.
Ježek po dvadsiatich rokoch priznáva, že celá táto „veľká ozdravná operácia“, ako ju nazýva, sa pripravila nedostatočne a veľa sa počas nej improvizovalo. „Niečo sme potrebovali urobiť rýchlo, aby boli rýchle výsledky,“ dodáva exminister.
Nepriamo pritom obviňuje vtedajšieho prezidenta Václava Havla: „Kritizoval nás ekonómov, vraj čo nič nerobíme, on vraj počítal s tým, že sa už budú otvárať nejaké súkromné hostince.“
A tak sa všetko urýchlilo s neblahými dôsledkami. Už prvý deň sa udialo niekoľko prešľapov. Dražba pražskej reštaurácie Moskva sa musela anulovať, lebo sa prihlásil reštituent. V druhom prípade privatizačná komisia pripustila do dražby družstvo, výsledky aukcie boli neplatné.
Začali sa preteky: kto dá viac?
Na Slovensku sa prvé dražby v rámci malej privatizácie uskutočnili až o mesiac neskôr, v sobotu 23. februára 1991.
Mohlo sa však aj neskôr, lebo poslanci za KDH navrhovali počkať na reštitučný zákon, a najmä jeho aplikačnú časť, lebo len potom sa uvidí, čo dostanú späť pôvodní majitelia a čo sa môže rozpredať.
Predseda Združenia podnikateľov Ladislav Rohoška bol zase nespokojný s kvalitou prevádzok, určených na prvé dražby. „Často ide o zdevastované objekty, ktoré znemožňujú podnikať rentabilne,“ upozorňoval.
Napriek tomu sa začalo. V bratislavskom hoteli Kyjev dražili v tú sobotu malú predajničku tabaku (6 × 6 metrov) na rohu Hollého a Špitálskej ulice. Súboj dvoch favoritov vyhrala napokon bývala športová plavkyňa Jarmila Šebeňová. „Mám s pretekmi skúsenosti, a to podľa mňa rozhodlo,“ povedala celá šťastná novinárom.
S odstupom dvadsiatich rokov to vidí všetko trocha ináč. Veď vyvolávacia cena bola 6 000 korún, a Šebeňová ju vtedy vytiahla na 220-násobok. Licitátor odklepol predajňu za 1 milión 320-tisíc korún! „Naozaj som nevedela prehrávať a hnala som sa za vidinou víťazstva nehľadiac na peniaze,“ spomína. „Nebola som však žiadna milionárka, dnes už môžem prezradiť, že mi finančne pomáhali Švajčiari, ale aj im sa videla suma prehnaná, odmietli toľko platiť, a tak som si musela požičať dvestotisíc korún. Vtedy to bol obrovský peniaz.“
Pani Jarmila zriadila vo vydražených priestoroch výrobňu a predajňu zmrzliny, ale obchody nešli. Keď už toho mala plné zuby, prenajala prevádzku istému Albáncovi, ktorý ju premenil na kaviarničku.
Po niekoľkých rokoch vyšiel zákon, umožňujúci si priestory odkúpiť, magistrát však Šebeňovej žiadosť zamietol. Veď prenajímala prenajaté, a to sa vraj nesmelo. Odvtedy, viac ako desať rokov, zívala bývalá trafika prázdnotou. „Nemám na to všetko dobré spomienky,“ uzatvára pani Jarmila.
Podľa zistení českého ekonóma Lukáša Kovandu až 65 percent objektov vydražených v procese malej privatizácie zmenilo medzitým majiteľa. Najčastejšiu príčinou boli majetkovoprávne problémy. Priestory sa prenajímali najprv na dva roky a po novele zákona na päť rokov. Hlásili sa reštituenti, zvyšovalo sa nájomné, zmluvy sa často vypovedali pre insolventnosť nájomcu, ale aj z iných dôvodov.
Vráťme sa však ešte k dražbám. Od začiatku ich sprevádzali viaceré nejasnosti. Často chýbala základná informovanosť o ich konaní. To využívali rôzne skupiny, aby dosiahli takzvanú holandskú dražbu. Nikto z tohto spolku neponúkol za predajňu či iný dražený objekt ani jeho vyvolávaciu cenu. Cena sa potom znižovala aj na pätinu pôvodnej sumy.
Vznikalo podozrenie, že takéto skupinky majú spojencov v okresných privatizačných komisiách, ktoré na mnohých miestach vznikali podľa straníckeho princípu.
Špinavé peniaze je lepšie preprať
Prijatiu zákona o malej privatizácií v októbri 1990 predchádzalo spoločné stretnutie všetkých troch vlád (dvoch národných a federálnej), ktoré sa konalo v Kroměříži. Búrlivá diskusia sa strhla niekoľkokrát. Raz aj o návrhu, aby zamestnanci predajní mali na ne predkupné právo. Návrh neprešiel iba tesným rozdielom hlasov. Niektorí ekonómovia, napríklad Peter Stanek, varovali, že súkromníci budú chcieť zamestnávať len svojich príbuzných: „Rodina plus nikto viac.“
Ešte začiatkom januára 1991 sa dožadovala Slovenská rada VPN zmeny v zákone, ktorá by obmedzila podiel na privatizácii „príslušníkov strany zodpovednej za marazmus minulých desaťročí“. Václav Havel mal zase obavy, že „atraktívne objekty skúpia rôzni podozriví boháči (komunistická nomenklatúra, veksláci a podobne) a tie menej atraktívne zostanú na krku štátu“.
Veľa sa diskutovalo o tom, ako zabrániť praniu špinavých peňazí cez dražby. Nielen Václav Klaus, ale aj Vladimír Mečiar vtedy upokojovali verejnosť. „Pôvod nadobudnutia peňazí sa nedá skúmať,“ povedal slovenský premiér v rozhovore pre Pravdu. „Tým, že sa uvedú do obehu a začnú pracovať, konečne budú zdanené a začnú dávať úžitok aj pre spoločnosť. A získa sa nad nimi určitá kontrola.“
Malá privatizácia sa volala tak najmä preto, že jej mali podliehať výlučne malé podniky. Ale čoskoro sa prejavila tendencia dražiť aj podniky určené pôvodne na veľkú privatizáciu.
V apríli 1991 vydražili v Banskej Bystrici pivovar Urpín za 330 miliónov korún. Boli sme na tejto dražbe a zblízka sledovali súboj bývalého mäsiara Pavla Čupku s jeho najväčším rivalom Karolom Konárikom. Spievajúci podnikateľ to vzdal a tvrdil, že každá koruna nad 200 miliónov už prevyšuje skutočnú hodnotu tohto pivovaru.
Posledné aukcie v rámci malej privatizácie sa konali koncom roku 1993. Príjmy z nej presiahli 31 miliárd korún, jedna prevádzková jednotka sa predávala zhruba za milión korún. Množstvo úverov však účastníci dražieb nesplatili, zostali na krku všetkých daňových poplatníkov.
Ježek si to uvedomuje, napriek tomu je „strašne rád“, že sa malá privatizácia konala, lebo „ekonomická reforma tým vstúpila do každého mestečka, do každej dediny“.
Mohlo sa začať s rozpredajom národného majetku vo veľkom. A dokonať majetkový prevrat, o ktorom na novembrových námestiach v roku 1989 nepadla ani zmienka.