Presný počet obetí sa ani za 65 rokov, ktoré uplynuli od masakru, nepodarilo zistiť. A už sa asi nikdy nezistí. „Každý deň po popravách sa popol z vápennej pece vyberal a vysypal do neďalekého Hrona,“ vysvetľuje historik Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea SNP. „Údaj 450 sa zhoduje so záznamami vo väzenskej knihe sedriálnej väznice v Banskej Bystrici, odkiaľ zaistencov denne odvážali do vápenky.“ Vie sa však, že mnohých zavraždených v Nemeckej nikde nezaevidovali.
Prinajmenšom 450, v skutočnosti ich však bolo oveľa viac – tak zvážil aj senát Krajského súdu v Bratislave, pred ktorým v apríli 1958 prebiehal oneskorený proces s pätnástimi bývalými príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Aj oni sa zúčastnili na vraždení v Nemeckej.
„Velitelia nám tvrdili, že popravujeme úhlavných nepriateľov slovenského štátu, ktorí proti nemu bojovali so zbraňou v ruke,“ bránili sa niektorí obžalovaní. „Prečo ste potom strieľali aj deti, dokonca nemluvňatá, vari aj ony patrili medzi tých bojovníkov?“ pýtal sa prokurátor.
Gardisti sa nedali zahanbiť
O tomto procese podrobne referoval Gavril Gryzlov, v tých časoch obľúbený reportér z denníka Smena. Vápenku v Nemeckej nazval štyridsiatou siedmou pecou Osvienčimu.
„Ale kým každá tamojšia pec spálila najmenej tri obete za 20 minút, nemčianska dokázala za rovnaký čas spopolniť celý jeden transport z Bystrice, a to bolo zvyčajne 40 osôb,“ písal Gryzlov.
Zaistencov zo „sedrie“ v Banskej Bystrici odvážali predtým na likvidáciu do Kremničky. Tam ich strieľali nad protitankovou priekopou, ktorá sa tak stávala masovým hrobom.
Začiatkom januára 1945 však prišla tuhá zima a sneh zavial cestu. Nákladné auto so zaistencami sa vrátilo, bolo treba hľadať niečo iné. Rozhodnutie padlo na Nemeckú.
V čase procesu s gardistami ešte žili očití svedkovia týchto popráv. Napríklad Július Mésároš, zamestnanec vápenky zo susednej Ráztoky. Novinárom porozprával, čo sa tam dialo krátko pred popravami:
S každým nákladným autom z Bystrice prišlo spravidla päť esesákov a päť gardistov. Tí rozostavili stráže okolo vápenky, aby sa nikto nepovolaný nedostal dnu. Potom pripravili sudy s asfaltom, ktoré podvečer hádzali do vápna, aby prekryli zápach šíriaci sa zo spálených tiel. „Kapitán SS Deffner stál pri peci s pištoľou v ruke a dvaja esesáci mu vodili obete,“ vypovedal na procese obžalovaný Rudolf Potrok. „Každý človek si musel kľaknúť, Deffner ho strelil do tyla a sotil do plameňov. Keď sa Deffner unavil, podal pištoľ Knapekovi, ten zastrelil zo dvadsať osôb. A toho vystriedal Čudek,“ uviedol Mésároš.
To už boli gardisti. Každý mal nejakú hodnosť, dnes pôsobia ich názvy dosť komicky: nadzbrojník či skupiník, v zabíjaní sa však vyrovnali dôstojníkom SS z Einsatzkommanda 14, elitnej protipartizánskej jednotky.
Medzi popravenými bola napríklad Helena Schwarczová, ktorá sa previnila tým, že bola manželkou partizána Ladislava Schwarcza, ktorý skončil v Mathausene… Pred očami svokra Viliama Schwarcza ju najprv znásilnili a potom zastrelili. Vnúča živé hodili do pece, až potom zabili aj starého otca.
Vraždenie neustalo ani v nedeľu
Zachoval sa zápisník gardistu Schmidta, v ktorom si začiatkom januára 1945 zaznamenával deň po dni hlavné udalosti.
V sobotu 6. januára viezli z Bystrice do Nemeckej aj piatich francúzskych partizánov, ktorí predtým ušli z koncentračných táborov a pripojili sa k slovenským povstalcom. Podľa výpovede Potroka traja im po ceste vyskočili z auta, a tak ich postrieľali na úteku. Jednému sa podarilo skočiť do vĺn Hrona, gardistická guľka ho však dostihla aj tam.
Vražedný stroj sa nezastavil ani v nedeľu, ktorá pripadla na 7. januára. V ten deň popravili siedmich členov anglo-americkej vojenskej misie, medzi nimi spravodajských dôstojníkov Roberta Groatga a Hugera Schirlinga.
Vo štvrtok 11. januára naposledy odišlo z Nemeckej do Bystrice prázdne nákladné auto. Členovia popravnej čaty dostali na záver odmenu od kapitána Vojtecha Košovského – poverenca Hlinkovej gardy pre pohronskú župu. Po 400 až 600 korún, všetkých zároveň povýšili.
O trinásť rokov neskôr vyfasovali štyria z nich trest smrti a ďalší dlhodobé tresty odňatia slobody. Odsúdených na absolútny trest popravili 14. júla 1958. V tom istom roku vyrástol pri Nemeckej, na mieste bývalej vápenky, pomník obetiam fašistických represálií, pripomínajúci plameň pece.