Keby vojská odišli, zajtra je tam Taliban

Volá sa Kamela Nayibi, a hoci má len dvadsaťdva rokov, jej ambíciou je zmeniť tvár rodného Afganistanu. Rúca stereotypy o afganských ženách. Na Slovensko prišla v rámci projektu občianskeho združenia Človek v ohrození Twin School, ktorý prepája európske aj slovenské školy s afganskými.

19.10.2010 10:09
Kamela Nayibiová Foto:
Kamela Nayibiová, afgánska architektka.
debata (14)

Spolu s kolegom učiteľom sa chcú dozvedieť viac o systéme vzdelávania na Slovensku. Ktovie, akú mienku si Kamela odnesie o slovenskej pohostinnosti, keď hotel, v ktorom bývala, pokračoval v rekonštrukčných prácach aj v noci a v sobotu ráno bol v Bratislave problém nájsť otvorenú kaviareň. Prekvapilo ju to, v Afganistane totiž otvárajú kaviarne už ráno o siedmej.

Vo vašej krajine sa nedávno konali voľby. Zúčastnili ste sa na nich?
Áno. Dala som hlas svojej kandidátke. Ide o ženu, ktorá je veľmi vzdelaná, aktívna a je známa medzi ľuďmi. Chcela som tiež podporiť ženu v politike.

Kandidovala za nejakú stranu?
Nie, bola to nezávislá kandidátka, ktorú si vybrali ľudia.

Ako voľby prebiehali? Sprevádzali ich ozbrojené incidenty a boli aj mŕtvi.
Pochádzam z provincie Mazare Sharif. Na mieste, kde som bola voliť, sa vyskytla akurát hádka medzi kandidátmi. Problém bol v sfalšovaných voličských preukazoch, ktoré sa tam dostali z Pakistanu.

Viete odhadnúť volebný výsledok? Mal by byť známy až koncom októbra.
Áno, máme úrad, ktorý skúma všetky sťažnosti v súvislosti s priebehom volieb. Až keď budú všetky sťažnosti prešetrené, budú známe výsledky. Ale verím, že ľudia, ktorí sú čestní, vyhrajú.

Ako vnímate politickú situáciu vo svojej krajine?
Situácia je vcelku pokojná, konflikty medzi Talibanom a obyvateľstvom sa objavujú iba na lokálnej úrovni.

Je bezpečné sa tam pohybovať?
V hlavnom meste alebo v severnej provincii nie je problém, ale sú miesta, kde to je nebezpečné.

Ako vyzerajú lokálne konflikty?
Napríklad predstavitelia Talibanu posielajú ľuďom „nočné listy“. Keď niekto pošle dcéru do školy alebo sa zamestná v mimovládnej organizácii, príde mu výhražný list, ktorým ho zastrašujú. Ľudia sa zľaknú a dcéru nakoniec do školy nedajú. Počkajú, kým prípad prešetrí bezpečnostný vládny úrad a kým im nedá správu, že už je to v poriadku, že im nebezpečenstvo nehrozí. Riadia sa odporúčaniami úradu. Vyhrážok Talibanu sa ľudia naozaj boja.

Ako realizuje Taliban svoj vplyv, keď nie je pri moci?
V Afganistane má svoje ozbrojené jednotky sto krajín, ani Afganci preto nevedia pochopiť, ako je možné, že talibancov ešte nevytlačili.

Máte osobnú skúsenosť s Talibanom?
Nie, pretože provincia Mazare Sharif je jedna z najbezpečnejších oblastí.

V Afganistane žije veľa národností. Akej ste národnosti?
Patrím k národnosti Hazárov, ktorí tvoria asi 15 – 20 percent obyvateľstva, naším jazykom je dárijčina. Som moslimského vierovyznania.

Povedzte o sebe a o svojej rodine niečo viac.
Mám troch bratov a tri sestry. Mama je politička. Otec je teraz bez práce, ale inak je inžinier. Súrodenci sú už zosobášení a ja som sa tiež vydala pred piatimi mesiacmi. Manžel učí na univerzite anglickú literatúru. Ja pracujem ako manažérka ľudských zdrojov a trénerka vo Švédskom výbore pre Afganistan. Fungujem aj ako prekladateľka z angličtiny. Popritom študujem na vysokej škole architektúru, ale mám už diplom zo štúdia podnikového manažmentu.

Koľko vysokých škôl je v Afganistane?
Neviem presne, máme štátne univerzity, na ktorých sa študuje bezplatne, a potom veľa súkromných.

Ako je to s negramotnosťou? Je školská dochádzka pre deti povinná?
Na vidieku je vzdelanosť nízka, ale v mestách je dosť vysoká. Školská dochádzka je povinná, na vidieku ju však znemožňujú práve lokálne konflikty a nedostatok škôl. Medzi vidiekom a mestom sú veľmi veľké rozdiely.

Veľa škôl vraj bolo zničených Američanmi a v občianskej vojne. Ako je to teraz?
Stále je veľa škôl zničených a na ich oprave sa podieľa OSN aj iné medzinárodné organizácie. Vyučovanie však často prebieha vonku, v stanoch.

Čo je to za inštitúciu, Švédsky výbor pre Afganistan, pre ktorý pracujete?
Vznikol vo Švédsku, existuje už tridsať rokov. Má peniaze jednak zo švédskeho štátneho rozpočtu, ale získava aj granty z Európskej komisie. V Afganistane vyvíja veľké množstvo aktivít. Venujeme sa vzdelávaniu, lokálnym tréningom, rozvoju lokálnych komunít, ale aj rekonštrukciám škôl. Robíme tiež zdravotnú prevenciu, fyzioterapiu a podobne.

Aké je postavenie žien v Afganistane? Je šatka, ktorú máte na hlave, povinná?
Záleží na tom, kde. Na bezpečnejších miestach, ako sú mestá, chodia ženy normálne do roboty, sú z nich učiteľky, doktorky, inžinierky. Ale na vidieku, v nebezpečnejších oblastiach, kde je strach a tradičné väzby, tam zostávajú ženy doma. Sme islamská krajina aj nosenie šatky je vecou tradície. Nie je vyžadované zákonom, tak ako to vynucoval Taliban, ale je to v ženách zakorenené. Šatky sú však veľmi praktické – aj keď je zima, aj keď je teplo.

A čo burky, ktoré zahaľujú celú tvár?
Všetko závisí od rodiny, od jej zázemia, či je menej alebo viac tradičná, je to na jej rozhodnutí. V Kábule takmer nestretnete ženu v burke, ale v Mazare áno. Je to zvyk práve z čias Talibanu, keď to bolo povinné. Ak sa žien spýtate, prečo nosia burku, povedia, že sa tak cítia bezpečnejšie. Oni samy sú s tým zžité. Ale doma sa vyzlečú a majú pod tým veľmi módne oblečenie.

Cítia sa však ženy u vás rovnoprávne?
Rovnoprávnosť tam nie je, situácia je určite neporovnateľná s tým, ako máte napríklad tu na Slovensku. Pôsobia u nás medzinárodné organizácie, ktoré sa usilujú postavenie žien posilniť, aj ženy sa čoraz viac hlásia o slovo. Organizácia Človek v ohrození napríklad robí v Afganistane okrem projektov pre ženy tiež vzdelávanie mužov o právach žien.

Koľko detí má bežná afganská rodina? Funguje u vás antikoncepcia?
Antikoncepcia je povolená. Niektorá rodina má tri deti, iná desať, je to individuálne.

Ako je to s využívaním televízie, internetu? Je u vás tiež populárny Facebook?
Väčšina chlapcov a dievčat v mestách používa Facebook, aj televízor je už bežná súčasť rodín.

Čo nezamestnanosť?
Nezamestnaných je 30 až viac percent obyvateľstva. Je to problém, ľudia sa nevedia zamestnať v oblasti, ktorú vyštudovali.

A tí, čo si prácu nájdu, majú šancu zarobiť dobre?
Dá sa prežiť, aj keď ceny sú v Afganistane dosť vysoké. Učitelia zarobia v prepočte 120 až 130 dolárov, nájom je okolo sto dolárov aj viac. Platy sú teda vzhľadom na ceny veľmi nízke.

Ste tu krátko, ale môžete povedať, aký je na prvý pohľad rozdiel medzi Slovenskom a Afganistanom?
V Bratislave máte veľa stromov, videla som rieku, príroda je tu aj v meste, čo u nás nie je. Ale v Afganistane otvárajú kaviarne už o siedmej-ôsmej ráno, nie až o desiatej, ako u vás. Takisto však bývame v domoch aj na sídliskách, máme podobné sídlisko, ako je vaša Petržalka.

Ľudia sú u vás iní ako tu?
U nás sú všetci veľmi otvorení, usmievaví, viac dávajú najavo emócie, tu sú ľudia rezervovanejší. Rovnako ako vy máme napríklad súťaž Superstar, mali sme už tretí ročník a veľa ľudí sa do nej hlási. Aj iné televízne súťaže, hľadajúce talenty, sú populárne, veľa mužov teraz napodobňuje Michaela Jacksona, ako jeden zo súťažiacich.

Vedeli by ste pomenovať najväčšie problémy svojej krajiny?
Bezpečnosť, vzdelanie, chudoba. Ľudia majú stále strach. Keď sa niečo stane v Kandaháre, všetci si hneď myslia, že sa to stane aj v Mazáre.

Myslíte útoky, aké boli aj teraz počas volieb?
Áno, v západnej časti Afganistanu, tam, kde je Taliban, tam boli. Medzi provinciami sú naozaj veľké rozdiely. Ale aj keď ľudia žijú v bezpečnej oblasti, boja sa.

Vnímate svoju krajinu ako demokratickú?
Áno… Ľuďom sa nepáči napríklad, že sú u nás zahraničné vojenské jednotky, ale musia to akceptovať, lebo keby dnes odišli, tak zajtra tam vládne Taliban.

Aký máte vzťah k Američanom?
Je to veľmi zložité… Neviem sa k tomu vyjadriť.

A staršia generácia? Spomína na ruskú okupáciu?
Niektorí starší ľudia spomínajú na tú dobu dokonca s nostalgiou, vtedy vraj bolo všetko lacnejšie.

A váš názor na americkú vojenskú operáciu Trvalá sloboda po útokoch z 11. septembra?
Ľudia tak trpeli pod Talibanom, a tak ho nenávideli, že privítali príchod Američanov. Boli sme radi, že nás od nich oslobodili.

Študujete architektúru. Máte svoj osobný cieľ?
Nemáme žiadnu afganskú architektku. Chcem sa stať pre iné ženy vzorom a inšpiráciou, aby videli, že je to možné, že aj tadiaľto vedie cesta. V rámci projektov Švédskeho výboru pre Afganistan staviame školy, kopeme studne, latríny. A všetko to robia muži, nie je u nás ani jedna žena inžinierka, ktorá by tomu rozumela, ktorá by vedela navrhnúť. A to chcem zmeniť.

Aké knihy čítate?
Mám rada historické knihy.

A váš manžel, ktorý vyučuje anglickú literatúru? Má obľúbeného autora?
Ani neviem. Ráno o 7.30 odchádzame z domu a o ôsmej večer sa vidíme. Sme takí unavení, že som sa ho ešte nestihla spýtať.

Máte aj populárnych afganských spisovateľov?
Áno, máme, ale sú to exiloví autori. Jedným z nich je Khaled Hosseini, ktorý napísal knihu Majster šarkanov. (Vyšla aj v slovenčine a bola sfilmovaná v Hollywoode – pozn. aut.)

Čo pre vás znamená pojem šťastie?
Byť so svojou rodinou a stretávať sa so svojimi priateľmi. Chcela by som tiež trocha zmeniť tvár Afganistanu, aby tam boli krajšie budovy. Také, ako sú v európskych mestách.

14 debata chyba