Už pred druhou svetovou vojnou sa v bývalom Československu rukovalo 1. októbra, táto tradícia však siaha až do čias rakúsko-uhorskej monarchie. Aj nekorunovanému kráľovi slovenských čašníkov Jánovi Šimkovi z Bratislavy strihali vlasy 1. októbra. Písal sa však rok 1941 a každý sa bál, že ho pošlú na východný front. Slovenská Rýchla divízia už tam asistovala nemeckej armáde.
Šimku však odvelili k letcom do Piešťan a tam absolvoval náročný „prijímač“, ktorý velitelia občas spestrili kopancami. „Execírovanie zo strany náčelníkov som si odreagoval ako kráľ Midas,“ spomína Šimko, „do odkvapových rúr hangára som vykrikoval: Ty si rúra, ja som trúba, mne sa na vojne páči, ja na vojne ostanem.“
Zdalo sa, že má šťastie, lebo čoskoro sa dostal obsluhovať do dôstojníckej jedálne. Neplatila tam však žiadna záverečná, preto musel byť k dispozícii aj v noci, keď si páni oficieri priviedli dámsku spoločnosť a zabávali sa až do bieleho rána. „Neraz sa stalo, že v tú istú rannú hodinu som prácu končil, no súčasne aj nanovo začínal a pritom sa bolo treba ustavične tváriť prívetivo,“ dodáva Šimko.
Absolventi rukovali na pol roka
Po vojne prešla československá armáda niekoľkými zásadnými zmenami. Najväčšia nastala po roku 1948, keď sa všetko prispôsobovalo veľkému sovietskemu vzoru. V čase kórejskej vojny sa dokonca uvažovalo o zavedení trojročnej základnej vojenskej služby, ako v ZSSR, ale našťastie z toho zišlo. Po politickom odmäku v roku 1956 prišlo k určitej liberalizácii.
Napríklad absolventi vysokých škôl mali „riadnu“ vojenčinu iba pol roka a nastupovali na ňu už 1. septembra. Počas štúdia však raz týždenne chodili na takzvanú vojenskú prípravu, ktorá mala prevažne „teoretický“ a formálny charakter.
Počítačový expert Peter Podracký z Banskej Bystrice narukoval pred 45 rokmi. Povolávací rozkaz ho nasmeroval do Holýšova pri Plzni. A hoci skončil elektrotechnickú fakultu, nastúpil ako ženista, vyškolený veliteľ družstva buldozérov, k tankovému pluku.
„Horšie bolo, že v celom pluku nemali ani jeden buldozér, preto ma pridelili ako administratívnu silu na vojenskú správu budov,“ spomína Podracký. „Dostal som za úlohu urobiť poriadok v evidencii majetku. Mal som síce peknú uniformu, no zbraň som nedostal.“ V evidencii sa predsa nestrieľa.
Bola to posledná „várka“ absolventov, ktorí slúžili iba pol roka. Ďalšie ročníky už rukovali na celý rok, počas štúdia sa im však na polovicu skrátila „vojenská príprava“.
Ako získať modrú knižku
Ostatní odvedenci slúžili 24 mesiacov. V odôvodnených prípadoch mohol im byť nástup odložený o jeden rok, najviac však do 24 rokov fyzického veku. Kto si to chcel predĺžiť do 26 a výnimočne aj do 28 rokov, musel ísť na vysokú. Alebo si vybavoval modrú knižku.
V roku 1966 vtedajší minister národnej obrany Bohumír Lomský prvýkrát verejne hovoril o problémoch s odvodom brancov pred poslancami parlamentu. Na vojenčinu totiž čoraz častejšie prichádzali zdravotne postihnutí a psychicky labilní odvedenci, ktorí tam nemali čo robiť. A, naopak, mnohí z tých, čo tam bezpochyby patrili, sa vďaka známostiam alebo úplatkom z toho vykrútili.
Lomský však za hlavnú príčinu označil nedostatok odvodových lekárov a neschopnosť odborne posúdiť všetkých brancov, ktorí si takéto lekárske vyšetrenie vyžadovali. Išlo takmer o polovicu každého odvodového ročníka!
Pokusy získať modrú knižku a vyvliecť sa z brannej povinnosti pokračovali aj v kasárňach. Peter Pišút uskutočnil koncom 80. rokov ojedinelý etnografický výskum medzi vojakmi základnej služby, v ktorom sa zameral aj na tento problém. „Niektorí jedinci nezvládali nástup, náhlu zmenu prostredia, psychický i fyzický tlak prvých dní na vojenčine,“ uvádza vo svojej štúdii. „Boli osobné tragédie, končiace sa samovraždami.“
Ďalší však psychickú labilitu len predstierali. Keďže náhradná vojenská služba vtedy neexistovala, do civilu sa dalo dostať jediným spôsobom – cez vojenskú psychiatriu. Rozhodnutiu vojenského psychiatra o trvalej neschopnosti vykonávať základnú službu predchádzalo trojmesačné pozorovanie. „Dostatočnou príčinou na hospitalizáciu bolo predstieranie pokusu o samovraždu, pomočovanie sa alebo ohrozovanie iných vojakov,“ pripomína Pišút.
Na „vojnu“ sa už len spomína
Pred prvým októbrom patrolovali na železničných staniciach posádkových miest posilnené hliadky. Štátna moc sa obávala výtržností podnapitých regrútov.
Pred 50 rokmi však väčšina vlakov so slovenskými odvedencami smerovala do Čiech. Podľa vojenského historika Michala Štefanského už vtedy sa na území Slovenska nachádzala len pätina, nanajvýš štvrtina vojsk ČSĽA. A tak to bolo až do zmeny režimu v roku 1989.
Neskôr sa rukovalo štyrikrát v roku, dokonca šesťkrát. Už v samostatnom Slovensku bolo počuť spev lúčiacich sa regrútov čoraz častejšie, hoci dĺžka základnej služby sa stále skracovala. Napokon až na šesť mesiacov. Koncom roku 2005 však vojenčine odzvonil umieračik. Ostali na ňu spomienky. Chvíľami nostalgické.
Pred regrútmi bola armáda v strehu
Generál Svetozár Naďovič rukoval už ako 17-ročný do Pechotného učilišťa v Lipníku nad Bečvou. O 35 rokov neskôr velil pozemnými silám československej armády a zároveň zabezpečoval odchod sovietskych vojsk z územia bývalého spoločného štátu.
Ako si spomínate na deň lúčenia s civilom?
Mama pri tej rozlúčke plakala, myslela si, že pôjdem na medicínu, a to ma mrzelo. Ale ináč som sa na život v rovnošate tešil.
Už ako veliteľ vojenského útvaru a neskôr celej divízie ste tiež museli prijímať rôzne mimoriadne opatrenia v súvislosti s pravidelným nástupom odvedencov. Čoho sa armáda obávala?
Ako iste viete, v útvaroch na Slovensku slúžilo len asi 17 percent vojakov vtedajšej armády. Ostatní rukovali do útvarov západného vojenského okruhu, nezriedka až do českého pohraničia. Uvedomovali si, že je to ďaleko a nadlho. Lúčenie i príchod do cieľovej stanice sprevádzali excesy, horúce hlavy bolo treba schladiť.
Ako?
Stavali sme hliadky, aby sme zmarili možné výtržnosti alebo konflikty už v ich zárodku.
Bol za tým majster alkohol?
Najčastejšie áno, pričom podliehali mu aj absolventi vysokých škôl. To som už bol veliteľom divízie v Havlíčkovom Brode, keď k nám narukovala skupina takých opitých absolventov z Bratislavy, že som neveril vlastným očiam. A toto je budúca inteligencia? Boli však aj opačné príklady. Keď som pôsobil ako čerstvý poručík v poddôstojníckej škole v Jindřichovom Hradci, bol som 1. októbra 1959 s hliadkou prevziať celý vlak chlapcov zo Slovenska a, namojdušu, nebol medzi nimi nikto opitý. Možno stihli medzitým cestou vytriezvieť, ktovie, ale k nám prišli v poriadku a to som ocenil.
S rokmi bolo čoraz ťažšie dostať branca pred odvodovú komisiu, obľúbeným športom sa stalo zháňanie modrej knižky.
Áno, to bol veľký problém. Zažil som však aj opačný prípad. V októbri 1958 som velil protitankovej batérii v Domažliciach, keď k nám narukoval 18-ročný Paľko zo Zvolenskej Slatiny. Bol mierne postihnutý, ale uprosil odvodovú komisiu, aby ho poslali na vojenčinu, vraj ináč by sa mu v dedine všetci posmievali. Pamätám si ako dnes, vždy mal soplík pod nosom a chlapci mu ho utierali. Po dvoch mesiacoch odišiel domov, ale už si mohol povedať: bol som na vojne!
Rómskym chlapcom z osád dala vraj vojenčina základné hygienické a pracovne návyky. Súhlasíte?
Ale iste. Keď som bol veliteľom tankovej čaty v Jihlave, mal som nabíjača menom Horváth z Podunajských Biskupíc. Bol to veľmi svedomitý a usilovný Róm. Na zimnom cvičení sme sa, celá osádka tanku, zohrievali jeden od druhého a vôbec nás nezaujímalo, kto je akej národnosti.
Čo si myslíte o zrušení základnej vojenskej služby?
Zatiaľ ešte nevieme, čo to urobí s našou mužskou populáciou, ktorá je v tomto veku od prírody nedisciplinovaná a neporiadna. Nie, nie som za obnovenie služby, ale aspoň dva tri mesiace základného výcviku spojeného s osvetou na spôsob skautingu by sa zišli každému.