Odhaľovaniu búst a tabúľ kontroverzným osobnostiam doteraz nezabránili ani protesty verejnosti či podnety na políciu. Tá spolu s prokuratúrou tvrdí, že s tabuľami nemôže robiť nič. Spoločne sa odvolávajú na to, že nemajú legislatívne páky, pretože potrebný zákon na Slovensku chýba.
Sociológ a bývalý veľvyslanec v USA Martin Bútora považuje absenciu zákona za veľkú chybu. „Sám som v Rade vlády pre ľudské práva inicioval vyhlásenie v súvislosti s bustou Ďurčanskému. Tých príležitostí už bolo viac, ale myslel som si, že posledný prípad v Rajci by už mohol byť dôvodom, aby sa toho političky a politici chytili,“ hovorí Bútora, ktorý tvrdí, že ak by zákon existoval, podobné busty ako v Rajci by v ďalších mestách nepribúdali. Dnes sa ich vystavenie podľa Bútoru deje na základe subjektívnych interpretácií ľudí, ktorí o nich rozhodujú. „Či už sú to starostovia alebo primátori, alebo sú to rozmanití aktivisti, ktorí v duchu svojho presvedčenia a v duchu svojej vlastnej pamäti umiestňujú tieto tabule podľa vlastného vkusu,“ myslí si Bútora.
Aktivisti, ale aj iní odborníci sú presvedčení, že nový zákon potrebný nie je. Podľa nich legislatíva aj dnes umožňuje odstránenie nevhodných pamätníkov. „Je to všeobecná norma o symboloch a znakoch týchto režimov, pri dobrej vôli by sa dali uplatniť tie normy, ktoré tu sú, ale dobrá vôľa tu na to práve chýba,“ vraví politológ Miroslav Kusý. Upozorňuje, že ide presne o Ďurčanského prípad. „Bol to typický predstaviteľ fašistického režimu na Slovensku, participoval na mnohých rozhodnutiach na Slovensku vrátane riešenia židovskej otázky. To je jednoznačný prípad človeka, ktorý by nemal byť takýmto spôsobom propagovaný. Dalo by sa to zariadiť,“ vysvetlil politológ.
Proti Ďurčanského buste najviac protestovalo hnutie Human, ktoré sa obrátilo na políciu aj prokuratúru. Peter Mariánek z hnutia si myslí, že pri rozhodovaní o bustách či tabuliach by malo stačiť svedomie. „Nepotrebujeme na každú svoju hlúposť nejaký zákaz. Keď chýba zákaz na to, aby sa nerobili pomníky vojnovým zločincom, tak potom chýba aj zákon, ktorý by upravoval, že sa nesmú stavať plynové komory,“ hovorí Mariánek. Podľa neho sa prokuratúra vyhovára, že nemôže konať. Dodáva, že máme ústavu, ktorá stojí vyššie, „ako rozhodnutie dvanástich zbesilých poslancov v nejakom mestečku, ako je Rajec. Myslím si, že chýba vôľa a svedomie, nechýba zákon“.
Predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave Peter Salner by bol najradšej, keby takéto tabule vôbec nevznikali a zákon by nebol potrebný. „Pre mňa je problémom skôr to, že reálne existujú ľudia, ktorí sa na obdobie Slovenského štátu dívajú pozitívne,“ vraví Salner. Prekáža mu najmä to, že dnes niekto obhajuje ľudí, ktorí sa dopúšťali „zločinných vecí“.
Tisovu tabuľu posvätil Korec
Prvú pamätnú Tisovu tabuľu odhalili ešte v júli 1990, teda asi pol roka po revolúcii v Bánovciach nad Bebravou. Posvätil ju nitriansky biskup Ján Chryzostom Korec. Korec, ktorý si získal autoritu vďaka perzekúciám za totality, sa vtedy ospravedlňoval tým, že stál ďaleko a ani dobre nevidel, čo posväcuje. V roku 1997, keď bol pri moci Vladimír Mečiar a SNS sedela vo vláde, na 50. výročie Tisovej popravy odhalili v Čajakovciach pri Nitre pozlátenú dvojmetrovú Tisovu sochu. Na slávnostnom akte sa vtedy zúčastnil aj nitriansky primátor. Pri soche vojnového prezidenta sa každý rok stretávajú neofašisti a pripomínajú si Slovenský štát. Menšie tabule sa objavili v Oščadnici a v Rajci, kde Tiso kedysi pôsobil. Vo Varíne pomenovali po ňom ulicu a rozruch spôsobila tabuľa na budove Katolíckeho domu v Žiline. Tisova tabuľa zostala visieť v Bytči, mestskí poslanci ju obhájili, ale v Bánovciach nad Bebravou tabuľu po rokoch zvesili a zrejme ju opatruje miestne združenie prívržencov Dr. Tisa.