Mimoriadny vlak s dočasnou vládou pre Slovensko prišiel z Hodonína do Skalice predpoludním 6. novembra 1918. „Na verejných budovách aj súkromných domoch viali bielo-modro-červené zástavy, krojované skupiny mládencov a dievčeniec hrdo stáli v prvých radoch tisíchlavého sprievodu,“ spomínal o desať rokov neskôr Štefan Janšák.
Archeológ Janšák bol tajomníkom tejto dočasnej vlády. Viedol ju lekár, známy národovec Vavro Šrobár a mala vlastne len troch ministrov – ďalšieho lekára Pavla Blahu, novinára Antona Štefánka a advokáta Ivana Dérera. Mimochodom, všetci pochádzali zo Záhoria, iba Šrobár z Liptova. Blaho bol dokonca Skaličan, to on vybral prihraničné vinohradnícke mestečko za sídlo vlády.
Títo muži dostali poverenie spravovať veci na Slovensku od pražského Národného výboru hneď po prevrate 28. októbra a po krachu c. a k. monarchie. Cestou zo „stovežatej“ sa nakrátko zastavili v Brne. Keď sa čakanie na ďalšie vlakové spojenie do Břeclavi naťahovalo, zvolal Šrobár prvé zasadnutie svojej vlády. „Od štvrtej popoludní až do jedenástej v noci úradovali sme v zastrčenom tmavom kúte čakárne, v kriku a hluku prúdiaceho zástupu,“ zaznamenal Janšák.
Potom nasledovala ešte o niečo dlhšia zástavka v Hodoníne. Tu už vítali členov vlády poslovia s najnovšími správami o situácii v jednotlivých slovenských krajoch. Boli protirečivé a zväčša dramatické.
Sloboda znamenala povinnosti
Kým Čechy a Morava oslavovali oslobodenie spod habsburského jarma, na Slovensku ešte zďaleka nebolo rozhodnuté. Maďarské pluky zvádzali medzi Prešporkom a Trnavou tuhé boje s narýchlo vytvorenými československými jednotkami. Siedmeho novembra prišiel do Prahy vyjednávať zástupca maďarskej vlády. Károlyiho kabinet bol ochotný ohlásiť bezpodmienečnú kapituláciu, mal však podmienku: zachovať celistvosť Uhorska, nepripájať Hornú zem, Felvidék, k českým krajinám.
Rokovania stroskotali, stále sa však čakalo na vymedzenie južnej hranice Slovenska, a tým aj hranice ČSR s Maďarskom. „V prvých mesiacoch po prevrate sa Slovensko nachádzalo v chaotickom stave: úrady ani polícia nefungovali, maďarské národné gardy terorizovali obyvateľstvo, na vidieku sa rabovalo.“ Tak opisuje situáciu Natália Krajčovičová z Historického ústavu SAV.
Prvoradou úlohou Šrobárovej vlády teda bolo nastoliť aký-taký poriadok a ukázať svetu, kam teraz patrí národ, obývajúci krajinu medzi Dunajom a Tatrami. „Slováci! Ako občania nového štátu nadobudli ste si nielen práva a slobody, ale podliehate aj povinnosti voči sebe i voči vašim potomkom. Svojím chovaním a prácou musíte dokázať, že ste zrelí pre slobodu a samostatný štátny život.“ To sú slová z prvej proklamácie Šrobárovej vlády.
Vláda so sebou priviezla 90 četníkov, ktorí sa pripojili k vojakom česko-slovenského domobraneckého pluku. Ten ešte pred príchodom šrobárovcov obsadil železničnú trať Skalica – Malacky. Dovedna to bolo asi 200 mužov v zbrani, z ktorých však mnohí túžili dostať sa po štyroch rokoch vojny konečne domov, k svojim rodinám. „Bolo ťažké ich udržať pospolu. Počas niekoľkých dní sa, najmä Slováci, rozbehli každý do svojej dediny,“ spomínal Dérer, ináč rodák z Malaciek, ktorý mal vo vláde na starosti vojensko-bezpečnostné záležitosti.
Napriek tomu už 8. novembra obsadili československé oddiely Trnavu. O päť dni neskôr síce maďarské vojsko vyslané z Prešporku dobylo Trnavu späť, ale nie nadlho. Aj iné slovenské mestá prechádzali takto z rúk do rúk až do konca roku 1918.
To krásne slovo republika
Dnes už ťažko nájsť očitých svedkov oných udalosti. Žije napríklad projektant dunajských vodných diel Peter Danišovič, ktorý mal vtedy 11 rokov a v rodnom Boleráze po prvý raz počul slovo „republika“. Hneď sa mu zapáčilo. Do Bolerázu to slovo priniesli českí vojaci a četníci. „Čeština nám vtedy pripadala zvláštna, niektoré slová smiešne, ako to už býva s príbuznými slovanskými jazykmi,“ spomína duchovný otec Gabčíkova.
V polovici novembra odvolali Šrobára a ďalších dvoch členov dočasnej vlády do Prahy. V Skalici zostal iba Blaho. Nastalo určité bezvládie, ktoré trvalo až do 11. decembra. Vtedy Šrobárova vláda obnovila činnosť, ale pre zmenu už v Žiline.
Zároveň prebiehali diskusie o trvalom hlavnom meste Slovenska. Rozhodovalo sa najmä medzi Martinom, kde sídlili národné inštitúcie Slovákov, a Bratislavou, ktorá mala vtedy 20-krát viac obyvateľov ako Martin a bola bližšie k európskym hlavným ťahom aj metropolám.
Na Skalicu a jej dočasnú vládu sa postupne zabudlo. Podľa Janšáka neprávom: „Znamenala začiatok preberania moci na Slovensku novou štátnou správou a – trocha poeticky vyjadrené – zaujatie vlasti.“