Dnešný dvadsiatnik a možno i tridsiatnik si už sotva dokáže predstaviť atmosféru, ktorá sprevádzala tieto voľby i predvolebnú kampaň.
Jej hlavným hrdinom bol bezpochyby Mečiar, politik s aureolou mučeníka, ktorého v marci 1991 „podrazili“ partneri a zbavili premiérskeho kresla. Do roka a do dňa sa však vrátil ešte silnejší, na čele hnutia, ktoré sám založil a vypiplal.
Volebné preferencie HZDS už niekoľko mesiacov vysoko presahovali 30 percent a popularita jeho predsedu dokonca 60 percent! Mnohé, premnohé Slovenky vtedy milovali Mečiara, mnohí Slováci ho priam zbožňovali.
Len na ilustráciu. Asi 20-tisíc ľudí freneticky aplaudovalo Mečiarovi ako strelcovi dvoch gólov na preplnenom futbalovom štadióne v Petržalke. Exhibičný zápas medzi mužstvom HZDS a ženským tímom Slávia Filozof Bratislava (vtedajším majstrom Slovenska) sa konal päť dní pred voľbami, 31. mája 1992.
Federalisti mali zlé vyhliadky
V uliciach Bratislavy dominovali veľkoplošné plagáty (pojem bilbord ešte nezdomácnel) s portrétom Mečiara: so širokým úsmevom a rozpaženými rukami ponúkal otvorené náručie voličom.
Niektoré plagáty však niesli stopy „práce“ nočných úderiek z konkurenčných strán, najmä z HZDS a ODÚ, nástupníckej to strany po rozpadnutom hnutí VPN. Mečiarove portréty najčastejšie postriekali známou skratkou „ŠtB“, kým Langošove či Miklošove nápismi „ŽUMPA“ alebo „HNOJ“.
Predvolebná kampaň bola dosť špinavá, poznačila ju najmä aféra Doktor, v ktorej predsedu HZDS obvinili z vedomej spolupráce so Štátnou bezpečnosťou. Mečiar odpovedal žalobami na médiá i politikov. Ale aj tým, že kandidáti na poslancov za „jeho“ HZDS odmietli rešpektovať federálny zákon a neprešli lustráciami.
Občanom na predvolebných zhromaždeniach Mečiar sľuboval v prípade víťazstva oslobodenie nielen od federálnej tajnej služby (FBIS), ale aj od radikálnej ekonomickej reformy, ktorá podľa neho bola šitá na mieru českej, a nie slovenskej ekonomiky. Argumentoval najmä rozdielnym dosahom reštrikčných opatrení v sociálnej oblasti. Kým v Česku miera nezamestnanosti vtedy neprekročila ani tri percentá, na Slovensku sa už šplhala k 13 percentám.
„Dve reformy v jednom štáte nie sú možné,“ reagoval mladý ekonóm Ivan Mikloš, vtedy podpredseda ODÚ. Týždeň pred voľbami predpovedal svojej pravicovej strane prinajmenšom 15-percentný volebný zisk. „ODU-tí“, ako ich prezývali protivníci, sa však nakoniec do parlamentu ani nedostali.
„Stúpenci federácie majú v nadchádzajúcich voľbách zlé vyhliadky,“ napísal už 18. mája 1992 berlínsky Der Tagesspeigel, „lebo všetko svedčí o tom, že na Slovensku zvíťazí HZDS, ktoré je za vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky.“
Českí novinári sa v predvečer volieb vybrali za spisovateľom a publicistom Ladislavom Mňačkom, vraj čo si o tom všetkom myslí či a prežije vôbec Československo rok 1992?
„Popularita Mečiara a politika jeho strany nie je to isté,“ odpovedal. „On je tvárny. Bez koalície to nepôjde a tá bez neho i s ním bude profederálna.“
Mňačko sa však mýlil…
Ako kosa narazila na kameň
S odstupom dvoch desaťročí sa zdá, že pre záchranu spoločného štátu robil viac Klaus ako Mečiar. Jeho ODS dokonca vstúpila do predvolebnej koalície s Holčíkovou Demokratickou stranou, aby ovplyvnila výsledky hlasovania na Slovensku. A on, ako dosluhujúci federálny minister financií, podnikol dokonca predvolebnú „šnúru“ na východe republiky.
„Sme jediná politická strana, ktorá funguje v rámci celej federácie, čo nám však náš život nijako neuľahčuje,“ posťažoval sa po mítingu v Prešove.
Tri týždne pred voľbami si Klaus ako bývalý prognostik trúfol predpovedať, že DS – ODS skončí na Slovensku na 2. mieste, hneď za HZDS. Prieskumy preferencií ju vtedy kládli na 4. priečku, nakoniec sa však s 3,3-percentným ziskom vôbec nedostala do Národnej rady.
Mečiar Čechov neagitoval ani za spoločný štát, ani proti nemu a tri dni pred voľbami vyhlásil, že za žiadnych okolností nepôjde pracovať do Prahy, čiže do federálnych orgánov. Údajne mu tam chceli ponúknuť premiérske miesto, len aby zachovali Československo pokope.
Funkcie na úrovni „federálu“ rozhodne odmietol – hoci až po voľbách – aj Klaus. Ujal sa kormidla v „nižšie“ postavenej, zato perspektívnejšej českej národnej vláde. Podobne ako jeho náprotivok Mečiar – vo vláde Slovenskej republiky.
Podľa historika a politológa Ivana Laluhu to už bolo „veľmi výrečné“ a predznamenávalo ďalšie kroky vedúce k zániku federácie. Hlavní protagonisti rozdelenia spoločného štátu neskôr tvrdili, že mandát na to dostali od svojich voličov. Voľby '92 totiž plnili podľa nich úlohu referenda. Profesor Laluha si to nemyslí, ale zároveň dodáva: „Voliči dali vtedy dôveru politickej reprezentácii, ktorá mala v programe aj rozdelenie spoločného štátu.“
Presnejšie povedané, HZDS vo svojom volebnom programe deklarovalo, že Slovensko musí mať možnosť priamo nadväzovať vzťahy s ostatnými štátmi. To predpokladalo pretvoriť dovtedajší federálny zväzok ČR a SR na zväzok suverénnych republík s vlastnou medzinárodnou subjektivitou.
Čo však znamenalo naplnenie požiadavky medzinárodnoprávnej subjektivity Slovenska? De facto jeho samostatnosť, hoci mnohí si to možno neuvedomovali. Alebo nechceli uvedomiť.
ODS zase ústami svojich čelných predstaviteľov opakovane dávala najavo, že s podobným „spoluštátím“ nikdy nebude súhlasiť. „To sa radšej pokojne a kultúrne rozídeme,“ zareagoval Klaus v polovici mája 1992. Zároveň priznal, že sa na takýto rozchod v Česku už pripravujú. Napokon správy o tom, že si Česi dali tlačiť „rozvodové“ peniaze, prenikli na verejnosť už dávnejšie.
Skrátka, narazila kosa na kameň…
S referendom, alebo aj bez neho
Boli to mimoriadne voľby, a nielen svojím významom. Konali sa totiž už o dva roky od prvých slobodných volieb po páde bývalého režimu.
Prečo o dva, a nie o štyri? Lebo rozhodujúce politické sily sa vtedy dohodli – federalisti to asi dodnes ľutujú – že do roku 1992 vytvoria novú federáciu a prijmú novú ústavu.
Nič z toho však nesplnili. Začiatkom marca 1992 sa rokovania o budúcom štátoprávnom usporiadaní dostali do slepej uličky. Vedenia oboch národných rád – SNR a ČNR – si na stretnutí v Milovách povedali: nech o tom rozhodnú až parlamenty zvolené v júnových voľbách.
Mečiar so svojím čerstvo založeným HZDS bol vtedy v opozícii a hlásal „funkčnú federáciu“. Až keď prišla správa o neúspechu v Milovách, vytasil sa s úplne novým modelom štátoprávneho usporiadania z dielne svojho hnutia.
„Teraz bude veľa závisieť od povolebných rozhovorov HZDS s českými partnermi, od ich ochoty pristúpiť na podpísanie takejto štátnej zmluvy,“ povedal tri dni pred voľbami Milan Kňažko, vtedy podpredseda HZDS. „V opačnom prípade budú poslanci nášho hnutia v SNR iniciovať vyhlásenie referenda o vystúpení Slovenskej republiky z federácie v zmysle ústavného zákona o referende.“
Čiže vedenie hnutia v tom čase ešte počítalo s referendom o rozdelení spoločného štátu?
Kvôli úplnosti však treba povedať, že plebiscitný charakter prikladali vtedy voľbám '92 aj niektorí kritici HZDS. Napríklad premiér českej národnej vlády Petr Pithart, ktorý ako jeden z mála politikov za riekou Morava mal zmysel pre slovenské snahy o zavŕšenie emancipačného procesu.
Ani Pithart však nemal pochopenie pre model nového štátoprávneho usporiadania a la HZDS. Potvrdzuje to profesor dejín na Karlovej univerzite v Prahe Jan Rychlík, ktorý bol vtedy jeho poradcom: „Tento projekt akéhosi obranno-hospodárskeho spoločenstva alebo únie nebol prijateľný pre akúkoľvek českú vládu, nielen pre vládu ODS.“
Voliči zahlasovali za konfederáciu
Na voľbách na Slovensku sa zúčastnilo takmer 87 percent oprávnených voličov. Z nich však iba necelých osem percent hlasovalo za SNS, a to bola vtedy jediná relevantná strana medzi kandidujúcimi politickými subjektmi s jasným programom úplného osamostatnenia sa Slovenska.
Víťazom volieb sa stalo Mečiarovo hnutie s vyše 37-percentným ziskom a takmer 23-percentným náskokom pred druhou SDĽ. Ak to bol plebiscit, tak potom najviac slovenských voličov sa vyjadrilo v prospech konfederácie, čiže voľného zväzku štátov, z ktorých každý má medzinárodnú subjektivitu.
V skutočnosti to bol asi prejav skrytej túžby mať zároveň výhody jedného spoločného štátu i druhého – vlastného, čo však sotva možno uskutočniť. Aj tým sa však dá vysvetliť vysoké víťazstvo HZDS vo voľbách '92 .
Profesor Rychlík sa nazdáva, že po takom výraznom víťazstve HZDS na Slovensku a ODS v Česku sa už v spoločnom štáte nedalo jednoducho existovať a jedinou rozumnou alternatívou bolo ho rozdeliť. „Česká politická reprezentácia a slovenská politická reprezentácia sa vzájomne blokovali, ten štát by nebol funkčný.“
Politické strany, ktoré na Slovensku hlásali zachovanie spoločného štátu za každú cenu (ODÚ) alebo aspoň do jeho vstupu do Európskej únie (KDH), vo voľbách '92 prehrali.
Podobne ako české politické strany naklonené kompromisu v tejto otázke so Slovákmi, čiže najmä sociálni demokrati a Občianske hnutie (OH), vedené bývalými disidentmi vrátane P. Pitharta.
Bola to zároveň prehra prezidenta Václava Havla (OH bolo „jeho“ stranou), ktorému už vtedy muselo byť jasné, že štát sa mu rozsypáva pod rukami ako domček z karát. Pokúsil sa ešte vyvolať schôdzku s víťazmi parlamentných volieb, ale Mečiar ju už ignoroval. Jeho partnerom na rokovaniach s Prahou bol odteraz jedine Klaus.
Niektorí politológovia podnes považujú za hlavný kameň úrazu týchto volieb, že na Slovensku ich vyhrala ľavica, kým v Česku pravica. Bolo to však zložitejšie, a nielen preto, že Mečiarovo hnutie sotva možno označiť za ľavicovú stranu.
Ako upozorňuje Vladimír Krivý zo Sociologického ústavu SAV, „na Slovensku v 90. rokoch nebol základným konfliktom klasický konflikt ľavica – pravica, ale skôr konflikt na osi autoritárstvo verzus politický liberalizmus“.
Voľby '92 tak rozhodovali nielen o bytí či nebytí federácie, ale aj o charaktere režimu v nástupníckych štátoch.
Samostatné Slovensko čakali problémy s autokratickým vodcom.
Na ceste k zamatovému rozvodu
Kľúče od spoločného štátu majú Klaus a Mečiar. Tento novinový titulok pomerne dobre vystihoval povolebnú situáciu v Československu. Prvá schôdzka oboch lídrov sa konala už dva dni po voľbách 8. júna v Brne. Dodnes sa presne nevie, o čom diskutovali medzi štyrmi očami. V rýchlom slede za sebou nasledovali potom ďalšie tri stretnutia. Po tom štvrtom v Bratislave 20. júna už aj verejne pripustili možnosť zániku federácie.
Britské noviny Sunday Times v svojom komentári na druhý deň napísali: „Československo, štát umelo vytvorený zo súhry výnimočných okolnosti v roku 1918, bolo iba vrecom plným problémov a jeho koniec treba napriek všetkým ťažkostiam privítať.“
O mesiac neskôr dospelo piate kolo vzájomných rokovaní delegácií ODS a HZDS k dohode o legitímnom zániku federácie. Niekoľko dní predtým, 17. júla 1992, prijala Národná rada Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Ešte v ten istý deň Havel odstúpil z postu prezidenta ČSFR.
Do rozdelenia spoločného štátu zostávalo päť mesiacov. Do dejín vošlo ako „zamatový“ rozvod. Krvavé delenie Juhoslávie sa v srdci Európy nezopakovalo. Nenaplnili sa ani katastrofické scenáre po vzniku samostatného Slovenska. Otázkou zostáva, či sa tak stalo vďaka víťazom volieb v roku 1992, alebo aj napriek nim, najmä zásluhou mierumilovných a nekonečne trpezlivých voličov.