Nejaký význam táto hrozbička predsa len má. Dokazuje, že nielen domáci, ale aj ľudia v zahraničí spozorovali neschopnosť vlády. Tej minulej, ale aj bývalej. Ani jedna nevedela (alebo nechcela?) vyriešiť situáciu vo Vysokých Tatrách. Kalamita v roku 2004 totiž naplno odkryla problémy, ktoré najväčšie slovenské hory skrývali. A tie sa odvtedy nabaľujú. Nevyriešené vzťahy s neštátnymi vlastníkmi, nekonečná zonácia, rozpredaj majetkov a stavebný boom na miestach, ktoré mali byť výkladnou skriňou prírody.
Vysoké Tatry sa stali skutočným bojovým poľom. Stretávajú sa na ňom rôzne záujmy. Ťažba dreva, stavba hotelov či lukratívnych víl. Ochrana prírody na poslednom mieste. Džungľa konfliktov, z ktorej vyjde víťazne silnejší a trpezlivejší. Otázka znie, do akého stavu sa Tatry dovtedy dostanú.
Svetoví ochranári môžu vypracovávať rady, konzultovať aj vyhrážať sa. Zbytočne. Vládnu moc netrápi strata nejakého zahraničného ratingu Tatier. Pretože sama sa k nim ako k Národnému parku už dávno nespráva.